Chudobný africký Sahel odmietol vazalstvo. A dal tým lekciu bohatej Európe

Začiatkom júla sa najvyšší predstavitelia Nigeru, Mali a Burkiny Faso dohodli v nigerskej Niamey na založení Konfederácie sahelských štátov. Od uzavretia obrannej aliancie v septembri minulého roka tým podnikajú ďalší krok k posilneniu nezávislosti od Francúzska a USA, ale aj od Ekonomického spoločenstva západnej Afriky, ktoré považujú za nástroj západných záujmov.

Popri spoločnej obrane proti povstaleckým skupinám chcú koordinovať využívanie vody a ďalších prírodných zdrojov, spolupracovať v doprave a energetike a na úkor dominantnej francúzštiny podporovať v médiách miestne jazyky.

Odmietnutie francúzskej arogancie a vykorisťovania

Ich nezávislý kurz leží politickému Západu v žalúdku. Jeho médiá hovoria o troch vládach ako o vojenských juntách a poukazujú na ekonomickú zaostalosť regiónu, ktorý patrí k najchudobnejším oblastiam Afriky. Cudne zamlčujú zodpovednosť Západu za ich súčasné ťažkosti i to, že sahelské štáty preukazujú mimoriadnu schopnosť samostatného konania, ktorá dnešnej Európe celkom chýba.

Všetky tri vlády sú vo vojenských uniformách a k moci sa dostali prevratmi, posledný bol v lete minulého roka práve v Nigeri. Napriek tomu môžu vyjadrovať nálady obyvateľstva lepšie ako desiatky ich afrických kolegov, ktorí síce voľbami prechádzajú, ale žiadnu demokratickú legitimitu nemajú. Buď preto, že podvádzajú pri sčítavaní, alebo žiadneho skutočného konkurenta do volieb nepustia.

Bez preháňania možno povedať, že miestne obyvateľstvo už malo plné zuby arogancie a vykorisťovania zo strany bývalej koloniálnej metropoly Francúzska. Intenzívne ekonomické vzťahy s Parížom boli nastavené tak, aby francúzske firmy žali zisky a krajiny Sahelu zostali v chudobe.

Či sa to Afričanom teraz podarí zvrátiť, ukáže čas. Francúzska štátna firma Orano, ktorá za mimoriadne výhodných podmienok ťažila v Nigeri urán, od ktorého závisí značná časť francúzskych jadrových elektrární, však po zásahu nigerskej vlády zaznamenala v prvom polroku tohto roka stratu 133 miliónov eur, vlani v rovnakom období, naopak, zarobila 119 miliónov eur. O úspechu však bude možné hovoriť len vtedy, ak sa francúzske straty premenia na nigerské zisky.

USA prestali byť lákavou alternatívou

Ak niektorí Sahelčania kedysi považovali za lákavú alternatívu orientáciu na USA, dnes už neplatí ani to. Američania radi v regióne posilňovali svoje pozície na úkor Francúzov. V posledných dvadsiatich rokoch sa stali významným hráčom v regióne, o ktorom predtým ani netušili, že existuje. Pod hlavičkou boja proti terorizmu minuli miliardy dolárov na zbrane, základne a výcvik miestnych vojakov.

Ich hlavnou opornou základňou bol Niger s tisíckami amerických vojakov, základňou CIA a dronovou základňou, z ktorej kontrolovali celý región. A bilancia? Zatiaľ čo v roku 2002 došlo v celej západnej Afrike k deviatim teroristickým útokom, o dvadsať rokov neskôr ich Pentagon len v týchto troch krajinách napočítal okolo tritisíc. Mimochodom, všetky tri armády, ktoré uskutočnili prevraty, tiež prechádzali americkým výcvikom.

Nielenže americká vojenská prítomnosť nijako nepomohla bezpečnosti, ale Američania mali ešte tú drzosť, že sa pokúšali miestnym vládam zakazovať spoluprácu s Ruskom. Asi si mysleli, že to, čo si môžu dovoliť v Európe, skúsia aj v Afrike. Nigerská odpoveď bola rázna. Po nevydarenej americkej návšteve v Niamey začiatkom roka si Američania balia kufre.

Ak dnes nariekajú nad tým, ako v Saheli zosilnievajú Rusko a Čína, môžu to klásť za vinu len sami sebe. Rusi ani Číňania sa do regiónu nijako zvlášť nepchali; na rozdiel od čínskej prítomnosti v Etiópii či ruskej v Stredoafrickej republike. Keď sa za americké peniaze staval štadión v Mali a nenašli sa americké firmy, ujali sa stavby nakoniec Číňania.

Dôvody nástupu Ruska a Číny v regióne

Rusi a Číňania prichádzajú na pozvanie miestnych predstaviteľov, ktorí chcú vyvažovať neschopnosť i vplyv politického Západu, ktorý z dobrých dôvodov považujú za čím ďalej tým viac neblahý. Pokiaľ americký minister zahraničných vecí Blinken tvrdí, že kde sa objavili ruskí wagnerovci, nasledovali škaredé veci, môže mať pravdu. To isté však možno v oveľa väčšom meradle prehlásiť o americkej vojenskej prítomnosti od Strednej Ázie po západnú Afriku.

Vyhliadky na úspech sahelskej konfederácie sú neisté. Boj proti islamistickému terorizmu, ktorý má byť jej hlavnou misiou a ktorý vo všetkých pádoch skloňujú i všetci vonkajší aktéri, je v skutočnosti tragickým omylom. Mnoho povstaleckých skupín sa síce dnes hlási k radikálnemu islamu a podniká ozbrojené útoky na vládne sily i civilné obyvateľstvo, ale nevyplýva to ani z islamu ani zo žiadneho zakoreneného terorizmu.

Ich boj podnecuje zúfalá ekonomická situácia a etnická diskriminácia, ktorú nie bezdôvodne pripisujú centrálnym vládam. Väčšinou patria ku kmeňom, ako polokočovní Fulbeovia na juhu či Tuaregovia na severe, ktoré nedosiahnu na vplyvné pozície, pretože žijú rozdelení do niekoľkých štátov, ako kedysi rozhodli západní kolonizátori.

Ich odpor sa nedá vyriešiť vojensky, ale iba politicky. Pochopia vojenské vlády lepšie ako ich civilné predchodkyne, že tento boj nemožno vyhrať bez dohody s povstalcami a že jeho pokračovaním len pozývajú vonkajšie mocnosti, aby zasahovali? Niektorí generáli to v minulosti dokázali. Tí, na čele sahelskej konfederácie, zatiaľ aspoň ukazujú, že chcú vziať svoj osud do vlastných rúk. Cenná lekcia chudobnej Afriky bohatej Európe.