Ako obísť tlačový zákon

Webová stránka časopisu je teraz nedostupná a čísla boli stiahnuté z trhu. Časopis sa predával najmä na železničných staniciach, ale aj tam ubúdalo predajných miest, ktoré ho odoberali. Mnohí novinári preto museli čeliť problémom pri písaní o nevydávanom časopise, aspoň v prvých dňoch po zákaze. Ja sama som s týmto obmedzením zápasila, ale postupne som si prostredníctvom priateľov vybudovala skromný archív. Keď časopis stiahli z obehu, bolo to dôsledné, čo sťažovalo novinársku prácu.

V iných ohľadoch bol prístup k novinárom veľkorysý. Zástupcovia tlače boli v Elsässerovom dome skôr ako polícia. A keď šéfredaktor v utorok o šiestej ráno otvoril dvere, zrejme ho na chvíľu oslepili blesky fotoaparátov. Pravdepodobne až vtedy si všimol políciu. To vyvoláva pochybnosti. Ľavicový denník TAZ neskôr aspoň priznal, že redakcia bola o plánovanom zásahu informovaná. Keď sa novinári pýtali Faeserovej, čo mala prítomnosť novinárov znamenať, spoluzodpovednosť odmietla.

Väčším problémom je, ako sa zákaz časopisu dosiahol. V Nemecku totiž nie je ľahké časopis zakázať už z historických dôvodov. Tlačový zákon je založený na presvedčení, že k demokracii patria aj hlúpe, nechutné, nesprávne názory, lži a konšpiračné teórie. Demokratická spoločnosť sa s nimi musí vedieť vysporiadať inak ako zákazmi, možno diskusiou alebo nevšímavosťou.

Donedávna to platilo v prípade krajne pravicovej tlače tvrdšieho kalibru, než je Compact. Noviny sa volali National Zeitung a vychádzali od roku 1951, keď ich založili bývalí príslušníci Wehrmachtu. Časopis mal náklad o niekoľko tisíc kusov vyšší ako Compact, ale redakcia bola v roku 2019 zrušená. Jednotlivé čísla je stále možné prezerať online.

Okrem toho je podľa tlačového zákona ťažké obviniť celú redakciu. Tlačový zákon umožňuje podniknúť kroky proti jednotlivým autorom, čo by bolo pravdepodobne možné v prípade niektorých článkov časopisu Compact. Špeciálne historické čísla venované Tretej ríši sú prinajmenšom na hranici schvaľovania nacizmu. Takéto prejavy sú podľa rozhodnutia vo veci Wunsiedel z roku 2009 trestne stíhateľné. Ústavný súd vtedy vyhlásil verejné schvaľovanie a oslavovanie nacistického násilia za trestné.

Napriek tomu môže byť zakázaný aj časopis. Muselo by sa však dokázať systematické a dlhodobé vyzývanie na násilie. V prípade časopisu Compact to podľa právnika Volkera Boehme-Neßlera nebolo splnené, hoci zároveň dodáva: "Aspoň nie v číslach, ktoré som mal k dispozícii." Ani ja som vo svojich kópiách nič podobné nezaznamenala.

Nancy Faeserová mala zrejme podobnú skúsenosť. Inak by sa neuchýlila k triku, že vyhlásila médium za spolok, a ten sa dá ľahšie zrušiť ako časopis. Okrem iného argumentovala tým, že nejde o štandardné médium, ale o združenie napojené na krajnú pravicu, najmä AfD, a že treba prijať preventívne opatrenia. Časopis by mohol radikalizovať svojich čitateľov.

Existuje na to precedens. V roku 2017 bola týmto spôsobom zakázaná ľavicová platforma Indymedia. Jej obsah sa však od časopisu Compact líšil. Stránka denne zverejňovala návody na výrobu zápalných fliaš a výzvy na kriminálne činy. Autori platformy sa vyhrážali politikom a policajtom. Berlínsky minister vnútra Frank Henkel si tam mohol prečítať, že "skončí v kufri".

Mediálny šéf novej pravice

Vráťme sa k šéfredaktorovi. Elsässer, dnes 67-ročný, sa narodil v Bádensku-Württembersku, kde 14 rokov pracoval ako učiteľ. Od deväťdesiatych rokov do roku 1990 písal pre ľavicové noviny. Už vtedy ostro a dosť nevkusne kritizoval to, čo dnes nazývame progresivizmom. "Štátne peniaze sa míňajú na podporu multikulturalizmu, gender mainstreamu a teplošskej subkultúry, zatiaľ čo proletári žijú zo sociálnych dávok, často si nemôžu dovoliť škôlku, návštevu plavárne a v byte majú zimu," napísal v roku 2006 v Junge Welt.

Časopis Compact vznikol v súvislosti s finančnou krízou v roku 2008 so zámerom prepojiť ľavicový a pravicový populizmus. Vystupuje proti politicky korektnému jazyku, nadnárodným organizáciám, migrácii a klimatickej politike. Na obálke prvého čísla je Thilo Sarrazin, ktorý je v Nemecku tiež považovaný za extrémistu. Niekomu sa bývalý berlínsky minister financií a autor knihy Nemecko pácha samovraždu nemusí páčiť, ale na porovnanie, štyri jeho knihy vydala v Česku Academia, posledné vydanie vyšlo v nakladateľstve Leda.

Časopis sa uchytil najmä medzi pravicovo orientovanými ľuďmi, zatiaľ čo ľavicové témy sa začali vytrácať. Prehlboval sa vzťah s AfD, hoci Elsässer ho opakovane označoval za jemný. V časoch covidu, ktoré boli pre časopis zlatým obdobím, sa čitatelia oboznamovali so všetkým, čo sa vtedy považovalo za konšpiračnú teóriu.

V súvislosti s vojnou v Gaze Elsässer špekuloval, že Izraelčania "pozvali" Hamas, aby začal vojnu na Blízkom východe. Atentát na Trumpa pravdepodobne zorganizoval takzvaný deep state. Jeho predstavitelia najprv dosadili do spravodajských služieb nekompetentné ženy, aby to potom vyzeralo, že niekto nezvládol svoju prácu. V skutočnosti boli neschopné dámy zbraňou deep state.

Uchrániť demokraciu, aj keby mala zaniknúť

Z výskumu skupiny Media Tenor vyplýva, že dnes, po viac ako dvoch rokoch vlády, v ktorej sedí ministerka Faeserová, sa len 8,4 percenta Nemcov považuje za slobodných. Prelomom nebola táto vláda, ale covid. V tom čase vzrástol záujem o Compact aj medzi čitateľmi, ktorí by inak boli voči konšpiračným rečiam opatrní. Lenže vtedy boli napríklad prenasledovaní a škandalizovaní tí, ktorí tvrdili, že vírus pravdepodobne unikol z laboratória. Compact dával priestor týmto názorom.

Jedným z predstaviteľov tejto tézy bol Roland Wiesendanger, profesor experimentálnej fyziky. Vo vedeckej komunite ho za predloženie hypotézy obvinili z "protiázijského rasizmu" a týždenník Die Zeit ho označil za "tragickú postavu". Medzitým však téza o úniku z laboratória zvíťazila.

O tomto posune nedávno informoval denník New York Times, Wiesendangerovi sa však nikto neospravedlnil. Iste, Elsässer pravdepodobne nemal dobrý dôvod tvrdiť, že z laboratória unikol covid. Nemohol to vedieť. Ale na druhej strane ani mainstreamové médiá a vedci nemohli vedieť, že to tak nie je. Škandalizovanie niekoho názorov by v tomto kontexte malo byť tabu, najmä medzi priateľmi demokracie.

Stále sa píše, že Elsässerovým hlavným cieľom je narušiť dôveru a zasiať pochybnosti. Je ukážkovým príkladom frázy, ktorá je dnes populárna: nepriatelia demokracie deformujú spoločnosť tým, že vzbudzujú v občanoch nedôveru v pravdu a znevažujú inštitúcie. Učia ich: ničomu nedôverujte.

Problémom je, že neschopnosť vládnucich politikov, dokonca aj odborníkov na dezinformácie, reflektovať ich postoj je do očí bijúca. Tvrdiť, že niečo vieme s istotou, keď to nemôžeme vedieť, je rovnako dogmatické ako účelové spochybňovanie všetkého. Oboje je nesprávne, ani jedno nie je dobré pre demokraciu. Na jednej strane prílišné pochybnosti, žlč a hnev, na druhej strane neprimeraná istota, poučovanie, ale potom aj hnev a niekedy aj umlčovanie.

Chrániť demokraciu spôsobom, ktorý sám osebe podkopáva dôveru v právny štát, nie je dobrý nápad, ani v prípade, že to ministerke prejde. Tak dlho budeme hovoriť, že niekto je nepriateľom demokracie, až sa sami staneme jej hrozbou.

Mimochodom, tento príbeh bude ešte napínavý. Minulý týždeň Spolkový správny súd v Lipsku potvrdil, že zástupcovia časopisu vzniesli námietku proti jeho zrušeniu. Podali sťažnosť aj žiadosť o skrátené konanie. Okrem toho Elsässer našiel spôsob, ako pokračovať vo vydávaní. Aj politické vraždy podľa zakázaného šéfredaktora ukazujú, že rok 2024 je rokom veľkých rozhodnutí. Či je to pravda, nevieme. To, že si Elsässer nemohol priať nič viac ako zákaz vydávania a policajnú raziu v sprievode novinárov, si dovolíme tvrdiť.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.