Verím. Človek človeku otázkou, alebo keď MAŤ je viac ako BYŤ

Otázke o sebe sa preto nemôžeme úplne vyhnúť. Je prítomná vo všetkom, čo si (ne)myslíme, (ne)uznávame, rozhodujeme, čo(ne)konáme, posudzujeme, (ne)kontrolujeme a konštruujeme. Aj keď si ju roky neuvedomujeme alebo sa jej vyhýbame, prakticky na každom kroku sme konfrontovaní s otázkou vlastnej existencie.

Môžem donekonečna rozprávať o technických a estetických prednostiach zliatinových diskov, no v určitom momente stojím pred otázkou: Kto som, že hľadám svoje šťastie v zliatinových diskoch? Čo sa stalo s mojou schopnosťou milovať a byť láskavý, keď som si vytvoril taký živý vzťah k chladným častiam strojov?

Nie je za tým všetkým, čo robím alebo vlastním, len očakávanie uznania a obdivu? Nie je to vlastne len vyjadrenie môjho jadra, ktoré zúfalo volá po láske a prijatí?

V tomto bode vidíme, prečo je otázka o sebe a o živote a jeho zmysle taká dôležitá. Práve bránou tejto otázky vstupujeme totiž do vzťahov, kde kresťan objavuje a dáva najvyššiu prioritu vzťahu s Bohom. Môžeme dokonca povedať, že život znamená byť vo vzťahoch, neprítomnosť vzťahov môžeme zas nazvať smrťou. Aj tu sa v nás nádherne odráža obraz Boha, ktorý je dokonalým a neustálym vzťahom troch Osôb.

Preto človek prekračuje svoje vlastné JA (transcendere) a smeruje k milovanému TY, hľadajúc také bytie, od ktorého všetko pochádza. K tomuto hľadaniu nás vlastne lákajú spomínané otázky. Preto sa súčasné teologické smery stretávajú v spomínanom bode, ktorý Rahner označil ako Antropologický obrat. Boh sa totiž presne a vyčerpávajúco definovať nedá. Už by to totiž nebol Boh, ktorého by úplne objala a vystihla nejaká veta.

Čo však možné je, vyjadrujeme slovami ako zážitok, skúsenosť či účasť na tajomstve Boha. Jedným slovom, je to účasť na jeho živote. Ak môže človek niečo povedať o Bohu, ktorý žije v neprístupnom svetle (1 Tim 6,16), tak potom to, že on je Život. „Otec má život sám v sebe,“ hovorí Pán Ježiš v Evanjeliu podľa svätého Jána (5,26). A tento život sa prejavuje tým, že Boh dobrovoľne vystupuje z tajomnej skrytosti a vstupuje do vzťahu. Preto môžeme každý prejav života opísať slovami: vystúpiť zo seba a vstúpiť do vzťahu. Samozrejme, je tu jeden podstatný rozdiel: Boh je týmto vzťahom troch Osôb od večnosti.

Hoci Boh vstupuje do vzťahu k ľuďom a svetu, predsa však zostáva naďalej nepreniknuteľným tajomstvom: Boh tvorí svet a človeka, hovorí cez zázraky stvorenia, volá Abraháma a predstavuje sa menom Mojžišovi, zachraňuje a vedie svoj vyvolený ľud, hovorí k nemu prostredníctvom prorokov, posiela vlastného Syna, necháva ho zomrieť na kríži, oslavuje ho vzkriesením a nanebovstúpením, posiela Ducha, sľubuje slávu prichádzajúceho kráľovstva. No súčasne zostáva aj tým, ktorý žije v neprístupnom svetle.

To je práve to, čo je na Bohu večne fascinujúce: spoznávať ho ako vždy Živého, a predsa ako vždy Tajomného. Slasť z približovania sa Bohu tak nikdy nesklzne do nudy či rutiny, pretože ho nikdy nemôžeme úplne vlastniť a spoznať.

V tomto význame opisuje významný grécky teológ 14. storočia metropolita Gregor Palamas podstatu človeka celkom všeobecne, a predsa veľmi konkrétne ako mať život. Kto som, zostáva po väčšinu môjho života prístupné len náznakmi. Omnoho častejšie sa však zažívame, ako o sebe vieme. Je paradoxné, že samých seba zažívame práve vtedy, keď zo seba vychádzame, teda keď v pravom zmysle slova „ec sistujeme“.

Prečo je to také dôležité? Lebo svoje JA môžem naplno zažiť až pri stretnutím s iným TY. Kde chýba človek, na koho by sa dalo s láskou pozrieť, s kým by sa dalo rozprávať, koho by sa dalo objímať, tam chýba životodarný dialóg. Až vo vzťahoch s ľuďmi a so svetom nachádzam samého seba, dostávam od nich meno, zbieram z ich životného bohatstva, osvojujem si ich skúsenosti a poznatky a tak „zbieram“ ich životy do seba a stávam sa nezameniteľnou osobnosťou.

Z tohto pohľadu môžeme povedať, že všetko naše BYŤ pochádza z MAŤ. Hoci môžeme namietať, že opak je pravdou, že byť je predsa omnoho dôležitejšie ako mať. No v jadre nášho BYŤ sme doslova bytostne odkázaní na MAŤ: mať účasť na plnosti Božieho života. Pán Ježiš to na jednom mieste zhrnul do vety: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) Mať tento život si však vyžaduje pohyb.

Je to pohyb, ktorým vychádzam zo seba, aby sa moje JA mohlo stretnúť s milujúcim TY. Človek je tak vlastne akýmsi zberateľom bytia a života. Najväčšie úspechy v tomto zberateľstve mu zaručí len Jeden v troch Osobách. Preto sa k nemu znova a znova vydáva cestou, ktorá sa začína jedným slovom: Verím.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.