Nemecká ministerka zahraničných vecí sa zaplietla do hlbokej vízovej aféry

Obvinenie: ministerka zahraničných vecí napriek bezpečnostným varovaniam mnohých úradov a zjavne sfalšovaným dokladom osobne nariadila vydanie víz Afgancom, ktorí chceli opustiť krajinu. Následne sa do Nemecka na náklady nemeckých daňových poplatníkov dostalo nespočetné množstvo migrantov, dokonca aj pakistanských špiónov, a to vďaka už spomínaným falošným dokumentom. Nie je to náhoda, je v tom dokonca systém.

Je október 2022 a istý Khan G. podáva žalobu na správnom súde v Berlíne, aby umožnil svojmu bratovi Mohammadovi G. presťahovať sa do Nemecka. Nemecký zákon o zlúčení rodiny je v skutočnosti určený len pre manželov, deti a rodičov maloletých. V mimoriadne náročných prípadoch sú však možné výnimky. A práve v to dúfa Khan G.

Jeho údajne 14-ročný brat utiekol z Afganistanu do susedného Pakistanu a žije na ulici, zanedbaný. K tomu má byť zranený a potrebuje lekársku pomoc. Keďže však bol v Pakistane nelegálne, nemohol podľa Khana G. navštíviť lekára.

Predstavitelia federálneho ministerstva zahraničných vecí na tomto príbehu nevidia nič zvláštne a dávajú pokyn na vydanie požadovaného víza, "pokiaľ opakovaná bezpečnostná kontrola nevyvolá žiadne podozrenia".

Potom sa však stane niečo nečakané: Nemecké veľvyslanectvo v Islamabade odmietlo Mohammadovi G. víza vydať. Zrejme mali pochybnosti o totožnosti žiadateľa. Mohammad G., ktorý podľa tvrdenia svojho brata nemá žiadne doklady, predložil prekvapeným úradníkom pas, ktorý sa ukázal ako falošný.

Napriek tomu prišiel z Berlína príkaz pas vydať. Referent Henning G. napísal, že "napriek falošnému pasu treba dodržať pokyn na vydanie víza". Veľvyslanectvo v Islamabade však požiadavke odmietlo vyhovieť. Dôvodov uviedlo viac: nie je možné zistiť, či je mladý muž vôbec Mohammad G., muž pôsobil upraveným dojmom a nezdalo sa, že by bol v núdzi, pravdepodobne vyrastal v Pakistane a bol zjavne starší ako štrnásť rokov.

Spolkové ministerstvo zahraničných vecí aj napriek tomu trvá na svojom stanovisku a zvažuje, že údajnému Mohammadovi G. vydá náhradný pas. V Nemecku sa to však môže uskutočniť len prostredníctvom Spolkového úradu pre migráciu a utečencov (Bamf), ktorý podlieha spolkovému ministerstvu vnútra. Aj v prípade výmeny pasu však musí byť jednoznačne preukázaná totožnosť danej osoby. A to nie je tento prípad.

Medzitým sa však záležitosť dostala aj do nemeckého Bundestagu (parlamentu, pozn. red.).

V máji 2023 podala parlamentná skupina AfD v Bundestagu trestné oznámenie na spomínaného úradníka ministerstva zahraničných vecí za marenie spravodlivosti. Ten bol, mimochodom, preložený a teraz pracuje na veľvyslanectve v Škandinávii. V Berlíne medzitým prokuratúra vyšetrovala Khana G. pre porušenie nemeckého zákona o pobyte.

Tento prípad by sa dal brať ako viac-menej ojedinelý a ako administratívna fraška ideologicky tvrdohlavého zamestnanca rezortu diplomacie. Ale jedinečný práve nie je.

Zelení presadzujú politiku "bez hraníc"

Ako ukázal výskum nemeckého mesačníka Cicero, za nedbalým a možno aj nezákonným udeľovaním víz, najmä Pakistancom a Afgancom, je systém. Je čoraz jasnejšie, že ministerstvo zahraničných vecí v Berlíne sa v posledných rokoch ideologicky prispôsobilo. Zelená ideológia "bez hraníc" tam teraz prevláda, prinajmenšom na niektorých oddeleniach a útvaroch.

Len niekoľko týždňov po nástupe do funkcie dala ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková v decembri 2021 jasne najavo, že byrokratické prekážky budú odstránené, "aby sa uľahčilo prijímanie a vstup do Nemecka obzvlášť zraniteľným Afgancom".

A skutočne, prekážky pri vydávaní víz následne mizli, najmä pokiaľ ide o región juhovýchodnej Ázie. Žiadatelia už nemuseli predkladať doklady, na základe ktorých by bolo možné úradne overiť ich totožnosť. Namiesto toho stačilo uviesť dostatočne vierohodný príbeh. Brána pre nelegálne prisťahovalectvo.

To, ako veľmi je prístup ministerstva zahraničných vecí ideologicky otrávený, je zrejmé aj z vylepšení, ktoré úrad navrhol po zverejnení informácií časopisom Cicero a ďalšími médiami. Patrí k nim aj takzvaná "bezpečnostná kontrola" žiadateľov o víza pracovníkmi nemeckej domácej spravodajskej služby.

Kto však verí, že sa tu bude skúmať teroristická hrozba, ktorú predstavujú žiadatelia z Afganistanu alebo Pakistanu, bude sklamaný; v skutočnosti sa neskúma identita daného žiadateľa, ale napríklad jeho postoj k homosexuálom.

Dôsledky takýchto nedbalých kontrol sa ukázali vo februári 2023, keď nemecké veľvyslanectvo v Islamabade varovalo pred vydávaním víz rodine N. Je možné, že tento prípad zinscenovala pakistanská tajná služba s cieľom prepašovať agentov do Nemecka – na náklady nemeckých daňových poplatníkov.

S mimovládkami a "feministickou zahraničnou politikou"

Skutočnosť, že za týmito incidentmi nestojí len ideologicky angažovaný vrcholový predstaviteľ, ale že je do nich zapojená celá sieť politikov, štátnych úradníkov a mimovládnych organizácií, prezrádzajú aj personálne presahy.

Dobrým príkladom je Farsana Soleimankehl-Hanke, ktorá sa narodila v Kábule. Ako právnička zastupuje Afgancov, ktorí chcú emigrovať do Nemecka. V mene Spolkového ministerstva zahraničných vecí organizuje aj semináre o afganskom rodinnom práve pre pracovníkov vízových centier.

Pod vedením Annaleny Baerbockovej sa nemecké ministerstvo zahraničných vecí systematicky reorganizuje na inštitúciu, s pomocou ktorej sa má radikálne realizovať zelená imigračná ideológia – v prípade potreby aj ohýbaním existujúcich zákonov.

Dianie však v skutočnosti nie je prekvapujúce. Pani Baerbocková sa predsa nikdy netajila svojimi ambíciami a predstavami. Sú zakotvené v "smerniciach pre feministickú zahraničnú politiku", ktoré sú zverejnené na prominentnom mieste na domovskej stránke Spolkového ministerstva zahraničných vecí.

Feministická zahraničná politika sa pritom chápe ako politika, ktorá sa vymyká normám a logike tradičnej (rozumej mužskej) zahraničnej politiky. Tá je podľa feministickej interpretácie založená na vykorisťovaní, násilí, diskriminácii a útlaku.

Feministická zahraničná politika à la Baerbocková preto považuje za svoju úlohu odstrániť rasizmus, sexizmus a iné vzťahy nadvlády. Podľa tejto interpretácie medzi tieto nespravodlivé mocenské vzťahy patrí aj nerovnaké zaobchádzanie s občanmi a neobčanmi. A tŕňom v oku priekopníčok tejto politiky sú aj ochrana hraníc, idea národného štátu a existencia ostrovov prosperity v tomto svete.

V súlade s tým sa pokúšajú preniesť rôzne princípy ľavicovej sociálnej politiky do zahraničnej politiky: v prvom rade je to princíp inklúzie, teda myšlienka zapojenia všetkých možných aktérov do politických rozhodnutí bez ohľadu na ich pôvod alebo záujmy.

Kľúčom k tomu je zásada intersekcionality, čo znamená zohľadnenie prekrývajúcej sa diskriminácie. Z tohto pohľadu je černoška diskriminovaná dvojnásobne: ako žena a ako osoba inej ako bielej pleti. Prostredníctvom začlenenia intersekcionálnej perspektívy do zahraničnej politiky sa tak majú prelomiť tradičné formy moci.

Zahraničná politika bez národných záujmov

Ďalší základný kameň feministickej zahraničnej politiky je takzvaná empatická reflexia. Tá vyžaduje, aby sa politickí činitelia a činiteľky pred prijatím určitých rozhodnutí kriticky pozreli na svoje vlastné postavenie a historicky vyvinuté mocenské štruktúry. Nemeckí štátni úradníci by sa preto mali naučiť prehodnocovať svoje vlastné predsudky a pri rozhodovaní zvážiť vplyv na všetkých zúčastnených.

Jednoducho povedané, takzvaná feministická zahraničná politika sa vzdáva rozhodujúceho cieľa každej zahraničnej politiky, a to realizácie národných záujmov. Z tohto pohľadu sú totiž národné záujmy diskriminačné voči všetkým, ktorí nepatria k danému národu. Záujmy jedného národa sú teda obetované údajným záujmom všetkých ľudí. Tento jednotný záujem migrantov a krajiny prisťahovalectva je však naivnou konštrukciou. Ohrozuje bezpečnosť a prosperitu Nemecka a ďalších západných krajín.

Vízová aféra na nemeckom ministerstve zahraničných vecí preto nie je ani náhoda, ani prejav nedbalosti. Skôr ide o zámerné a vedomé ignorovanie pravidiel medzinárodnej politiky v mene nebezpečnej ideológie. Je to však vedome akceptované, pretože udržiavať masovú migráciu do Európy je zámer, z pohľadu jej ľavicovo-liberálnych predstaviteľov je spravodlivá a je výrazom inklúzie a odstránenia diskriminácie.

Pritom je prirodzené, že v jednotlivých regiónoch sveta existujú značné rozdiely, pokiaľ ide o prosperitu, dodržiavanie ľudských práv a rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami. Tieto rozdiely však nie sú založené na diskriminácii zo strany globálneho Severu, ale sú väčšinou spôsobené doma. Majú svoje príčiny v zložitej sieti historických, kultúrnych a náboženských dôvodov.

To je však pre predstaviteľky feministickej zahraničnej politiky príliš komplikované. Radšej vznášajú všeobecné obvinenia voči Západu a zámerne sa ho snažia poškodiť. Ozajstným škandálom je však skutočnosť, že predstaviteľka tejto problematickej a deštruktívnej myšlienkovej školy sa mohla stať nemeckou ministerkou zahraničných vecí.