Marcel Merčiak z Paríža: Najrýchlejší, najvyšší a najemotívnejší

Citius, altius, fortius – rýchlejšie, vyššie, silnejšie. Základné heslo olympiád. Najsilnejšieho športovca hier spoznáme na konci medzi superťažkými vzpieračmi. Najrýchlejších a najvyššie skáčuceho už poznáme.

Stovka je atletickým dezertom. Každý jej víťaz sa stáva symbolom Hier. V Paríži pripadlo ženské zlato Julien Alfredovej, 23-ročnej šprintérke z neznámeho ostrova vo východnom Karibiku. Ruku na srdce: len málo z nás tuší, kde leží Svätá Lucia, ostrov so 180-tisíc obyvateľmi. Alfredová sa tam narodila, absolvovala základnú školu. Vo vzdelávaní pokračovala na Jamajke a potom na Texaskej univerzite. Jej víťazstvo nie je žiadnou náhodou.

Vypracovala sa na americkú vysokoškolskú majsterku, vlani bežala vo finále majstrovstiev sveta v Budapešti (skončila piata), v tomto roku sa stala v Glasgowe svetovou halovou šampiónkou na 60 metrov. V Paríži sa v rozhodujúcom behu zlepšila napriek dažďu na 10,72 a brala olympijské zlato. Vraj stačilo, aby si ráno napísala slovné spojenie „Julien – olympijská víťazka“ a hneď si viac verila.

Julien Alfredová. Foto: Profimedia.sk

O tom, že mužský víťaz žiadne nápisy kvôli sebavedomiu nepotrebuje, nemožno pochybovať. Noah Lyles je veľkou svetovou hviezdou a chce byť ešte väčšou. Je extrovertom, ktorý rád dáva najavo svoje pocity, nastavenie, zakaždým zaujme bezstarostný a provokatívny postoj. Netflix nakrúcal nedávno dokumentárny seriál s názvom Sprint, o najlepších z najrýchlejších bežcov na svete. Hlavným protagonistom je Lyles.

Američan z Floridy má šesť titulov majstra sveta: tri z dvojstovky, dva zo štafety na 4 x 100 metrov a vlaňajší zo stovky. Zlatú trojkorunu chce aj v Paríži, hoci sa už šepká o tom, že by mohol byť po prípadných troch víťazstvách aj v americkej štafete na 4 x 400 metrov a teda so šancou na štvrtú.

Zlatý plán mal malý zádrheľ. V semifinále nebežal dobre, prehral v ňom s Jamajčanom Savilleom a bol len jedno miesto od vyradenia! Zrazu sa objavili obavy. Lyles ich vyriešil telefonátom psychologičke, mentálnej trénerke. Poradila mu len, aby sa ničoho nebál a zostal sám sebou. Vo finále nemal najlepší štart, v závere však parádne zrýchlil, stiahol stratu na Jamajčana Kishaneho Thompsona a v pretekoch roka dosiahol osobný rekord.

Prvý dojem u mnohých našepkával víťazstvo mohutnejšieho Thompsona, ktorý sa aj patrične tešil. Lyles vyčkával na konečné poradie, ktoré musela určiť cieľová fotografia. Pri zhodnom čase 9,79 sek. pririekla Lylesovi zlato o ničotných päť tisícin sekundy. Z muža zmoreného obavami z možnej prehry bol razom sebavedomím sršiaci víťaz. Stiahol si z dresu menovku, držal ju nad hlavou a ukazoval celému svetu.

Noah Lyles a Kishane Thompson (vpravo). Foto: TASR/AP

Pred novinármi po vysvetlení ťažkostí zo semifinále hneď dodal: „Ako mi povedal Snoop Dog – som vyvoleným.“ Mimochodom, Snoop Dog chodí po parížskych športoviskách s azda väčším sprievodom ako šéf MOV Thomas Bach…

Na druhý deň Lyles vyhlásil, že by chcel mať športovú obuv s vlastnou značkou. „Topánky vám zarobia viac ako tretry,“ objasnil. Už dnes má v atletickom svete najlepšie zmluvy v postboltovskej ére. V Paríži bojuje o pozíciu nového šprintérskeho kráľa. V ideálnom veku 27 rokov ju má na dosah.

Prvé zlato mu odovzdal Valerij Borzov, slávny „Blesk z Kyjeva“, šprintér , ktorý v Mníchove 1972 pokoril všetkých súperov na 100 a 200 metrov. Odvtedy sa to podarilo len Carlovi Lewisovi (1984) a trikrát Usainovi Boltovi. O Lylesovej pozícii topfavorita na 200 metrov nemožno viesť spory. Chce byť podobne slávny ako Usain Bolt. Časom na to bude potrebovať atakovanie Boltových rekordov, ale olympijská sláva nebude na zahodenie.

Žrdkársky Mozart

Kto sledoval skok o žrdi, videl pole skvelých protagonistov tejto disciplíny a jedného génia. Armand Duplantis je žrdkárskym Mozartom. Pripadal nám ako z inej planéty, akokeby predvádzal iný šport. Do jeho skokanskej stratosféry nemá prístup nikto iný.

Vznáša sa v nej len 24-ročný syn amerického žrdkárka a švédskej viacbojárky v žlto-modrých farbách Švédska, ktoré sa rozhodol reprezentovať. O jeho víťazstve nikto nepochyboval ani na sekundu. Prvých päť výšok prekonal ako malinu, ako nič. Akokeby olympiáda nebola žiadnou skúškou nervov, napätia, očakávaní. Päť výšok preskočil  s obrovskými rezervami. Už na 600 centimetroch získal zlatú medailu, pretože všetci súperi v súťaži skončili pred métou žrdkárskej extratriedy.

Armand Duplantis oslavuje so svojou rodinou. Foto: Profimedia.sk

Keď výkonom 610 centimetrov zlepšil olympijský rekord, animácia ukázala, že mal rezervu 16 centrimetrov! A to nebolo všetko. Už dávno pred olympiádou tvrdil, že sa nesmierne teší na plný Stade de France. Veď prvé olympijské zlato v Tokiu získal v kolosálnom tichu prázdneho štadióna. Teraz udržal 70-tisíc divákov vo vypredanom hľadisku dávno po skončení ostatných disciplín.

Keď už bolo hodnú chvíľu rozhodnuté o jeho víťazstve, keď sa vytešil z olympijského rekordu, rozhodol sa zaútočiť na vlastný svetový. Mondo, ako Duplantisa volajú, nesklamal. Prvé dva pokusy na 625 centimetroch boli nádejné, až prišiel grandiózny tretí. Svoje 181 centimetrov vysoké telo vymrštil ponad latku a štadión vybuchol od nadšenia.

Armand Duplantis prekonáva 6,25 m a stanovuje nový svetový rekord. Foto: Profimedia.sk

Skvelý športovec, jedinečný atlét, sa ukázal v plnej paráde. Ponúkol nezabudnuteľný zážitok. Štadiónom sa niesla ABBA, hrali Dancing Queen a Mondo tancoval v radostnom opojení. Dosiahol druhé olympijské zlato a deviatykrát prekonal svetový rekord. Krajší súzvuk formy, kvality, výkonu a veľkosti v atletike azda ani nemožno dosiahnuť. Po Paríži je v kronikách skoku o žrdi o desať centimetrov vyššie ako Bubka. So 625 centimetrami skonštruoval atletickú Eiffelovku týchto Hier.

Djokovič si splnil svoj najväčší sen

Olympiáda je horskou dráhou emócií. Vnímame ich každý deň, v každej súťaži. A keď ide o všetko, o víťazstvo, o naplnenie športového života, všetko vnímame intenzívnejšie. Som na ôsmej letnej olympiáde. Spomínam si na desiatky okamihov, v ktorých najlepší z najlepších dosiahli olympijské zlato, vytúženú métu, ktorá vo väčšine prípadov prichádza len raz za život.

A nikdy som nevidel pod piatimi kruhmi športového velikána natoľko presiaknutého emóciami, ako Novaka Djokoviča.

Novak Djokovič sa raduje z víťazstva v letných olympijských hrách 2024. Foto: TASR/AP

Naplnil svoj najväčší cieľ. Vytrvalo opakoval, že ním je parížska olympiáda. Počas tohto roka nevyhral žiadny turnaj. Na Roland Garros sa v júni zranil, v Paríži podstúpil zákrok v kolene. Stihol sa vrátiť. Už vo Wimbledone dokráčal do finále, ale Carlos Alcaraz mu nedal šancu.

Po troch týždňoch bol Nole pripravený inak, lepšie. Prehra ho naštartovala. Znovu ukázal silu v mentálnom nastavení. Na Roland Garros premohol oboch španielskych titanov: večného (Nadala) i nového (Alcaraz).

Vyhral finále, aké sotva ešte na olympijských turnajoch uvidíme. Nádherné, vzrušujúce, pretkané tým najlepším, čo môžu ponúknuť praví tenisoví šampióni, čo musia zo seba dostať, aby prevýšili jeden druhého, s divákmi hýkajúcimi nad ich víťaznými údermi či surrealistickými výmenami, na kultovom mieste tohto športu. Bol to tenisový opus. Jeden z absolútnych vrcholov týchto Hier.

A po ňom, po vyše dva a pol hodinách totálnej koncentrácie na každú loptičku, každý úder, každú výmenu, kľačal víťaz na kolenách a celý sa triasol. Potom niekoľko minút plakal, s hlavou zaborenou do uteráka, a rozbehol sa na tribúnu za svojimi najbližšími. Aj za dcérkou, ktorá počas zápasu držala malý transparent s nápisom „Najlepší otec na svete“.

Novak Djokovič objíma svoju dcéru Taru po víťazstve vo finále mužskej dvojhry na olympijských hrách 2024. Foto: TASR/AP

Nole je absolútny šampión. „Dal som celé svoje srdce, celú svoju dušu, všetko čo som mal, aby som šiel za týmto zlatom,“ povedal Novak Djokovič, v mojich očiach najemotívnejší víťaz tejto olympiády. Vyhral 24 grandslamových titulov. Pre seba. Teraz získal olympijské zlato. Pre Srbsko. Pre rodnú krajinu, ktorá nikdy nemala väčšieho športovca.