Nechcem vojnu s Izraelom, tvrdí libanonský kresťan. Doma mu za tieto slová hrozí smrť

Obdobné rozdelenie je pritom zabezpečené priamo štátnym zriadením, ktoré napríklad stanovuje, že v parlamente musia mať kresťania a moslimovia rovnaké zastúpenie, pričom prezidentom musí byť maronitský kresťan, premiérom sunnitský moslim a predsedom parlamentu šiitsky moslim.

Kresťanské strany sú podľa Rafiho slov takisto militantné a niekedy „dokonca horšie ako moslimské“. „Ak by sme ich však nemali, moja sestra by musela nosiť hidžáb a nemohla by ísť na pláž.“

Jeho príbeh je zaujímavým aj preto, že Rafi má dvojité občianstvo. Ak by teda chcel, mohol by žiť ďaleko od problémov tamojšej ekonomickej a politickej krízy. Libanon je v súčasnosti jednou z najzadĺženejších krajín sveta. Sociálna politika v krajine neexistuje a ľudia v odľahlejších regiónoch prakticky živoria.

Vláda podľa Rafiho slov zamestnáva čoraz viac moslimov, takže majú lepšie postavenie aj zamestnanie. Mladí kresťania odchádzajú, pretože sa im podobná nespravodlivosť a korupcia priečia.

„Život kresťana v Libanone je po fyzickej stránke bezpečný. Nikto ma nechce zabiť. Ekonomická situácia je však veľmi zlá a je náročné udržať si určitý životný štandard,“ vysvetľuje Rafi, ktorý sa napriek všetkému rozhodol v krajine zostať.

Prečo? Pretože je kresťan a chce, aby Libanon ostal kresťanskou krajinou.

V krajine chýba elektrina. Peniaze, ktoré mali ľudia v banke, už asi neuvidia

„Elektrinu máme iba dve hodiny denne. Spoločnosti totiž nevedia zásobovať krajinu, ktorá im neplatí účty,“ hovorí Rafi, podľa ktorého „len 30 alebo 40 percent krajiny platí účet za elektrinu“. „Nedávno som videl štatistiku, podľa ktorej sú to najmä kresťanské regióny, ktoré platia,“ dodal.

Spomínanú štatistiku sa nám, žiaľ, nepodarilo nájsť, ale stav libanonských elektrární je viac-menej taký problematický, ako ho Rafi popisuje. Energetická spoločnosť Electricité du Liban (EDL) zásobuje domácnosti elektrickou energiou maximálne štyri hodiny denne a ako píše panarabský spravodajský kanál New Arab, tí majetnejší si môžu zaplatiť dodávky elektriny od súkromníkov za približne 290 eur za mesiac.

Veľkú časť elektriny v krajine produkujú dieslové generátory, ktoré idú na ropu dovezenú z Iraku. Od roku 2021 si však tamojšia vláda neplní riadne svoje platobné záväzky a do 2028, dokedy dohoda trvá, má podľa odhadov Iraku dlžiť až päť miliárd eur.

„Posledná kríza začala po revolúcii (v roku 2019) a tom veľkom výbuchu v (Bejrútskom) prístave (2020). Bola to vraj tretia najväčšia explózia na svete. Domáca mena rapídne oslabila – jeden dolár predstavoval hodnotu 1 500 libanonských libier. Len dva roky na to však jeden dolár mal hodnotu 100-tisíc libanonských libier,“ opisuje začiatok poslednej krízy Rafi.

Pre ilustráciu, ak mal niekto pred krízou milión libanonských libier (vtedy približne 600 eur), tak v pomerne krátkom období mu z tej istej sumy ostalo približne len desať eur.

Ako však vysvetľuje Rafi, nešlo o samotnú explóziu v prístave. Tú spôsobilo zle skladovaných 2 750 ton dusičnanu amónneho. Incident si vyžiadal 207 úmrtí, šesťtisíc zranených a materiálne škody v hodnote 8 až 13 miliárd eur. Funkčná ekonomika by sa spamätala. Na pozadí však Libanon trpel pre desiatky rokov korupcie na najvyšších miestach, čo vyvrcholilo do ekonomickej explózie.

„Banky jednoducho prestali ľuďom vydávať peniaze. Niektorí ľudia majú v bankách dodnes milióny dolárov, ale nedostanú nič. Predstavte si ľudí, ktorí pracovali celý život, 30 až 40 rokov, a nedostanú sa už zrejme nikdy k svojim peniazom,“ opisuje Rafi realitu libanonskej ekonomickej krízy.

Dnes ľudia v Libanone zarábajú veľmi málo. Ako tvrdí Rafi, ak pracujú pre vládu, tak nezarobia takmer nič. „Napríklad učiteľ v škole zarobí možno 70 dolárov mesačne. Mnohí z nich sa preto ani nenamáhajú chodiť do školy. Neučia,“ vysvetľuje a dodáva, že častokrát je dôvodom to, že plat učiteľa nepokryje ani len náklady na jeho cestu do školy.

„Čo sa týka iných sektorov, napríklad reštaurácií, tie sa prispôsobili. Takmer všetky transakcie a platby prebiehajú v dolároch. Každý v Libanone má niekoho z rodiny, kto žije v Brazílii, USA, Európe či Austrálii. Veľa Libanončanov žije v zahraničí a posiela peniaze domov rodine. Vďaka tomu vieme prežiť,“ doplnil.

Medzi libanonskými regiónmi sú priepastné rozdiely

Životné náklady v meste, v ktorom žije Rafi, sú veľmi vysoké. Dokonca vyššie ako v niektorých európskych mestách. Prenájom bytu stojí viac ako tisíc dolárov (915 eur) na mesiac.

„Je to pre to, že moje mesto je atraktívne pre turistov. Mestá moslimov sú však oveľa lacnejšie na život. Ak by sme však mali hovoriť o priemernej cene prenájmu bytu v krajine, tak sa pohybujeme okolo sumy 300 dolárov (275 eur) za mesiac,“ hovorí Rafi, ktorý zdôrazňuje, že náklady sa dramaticky líšia medzi jednotlivými regiónmi.

„Na ďalšie výdaje človek minie od 300 do 600 eur mesačne, takže ak si to spočítame a porovnáme s platmi, ktoré sú mizivé, život v takýchto podmienkach je veľmi náročný,“ doplnil.

Ako sme vyššie spomenuli, platy nie sú ani zďaleka také vysoké, ako náklady na život. Podľa Rafiho sa však rodiny dokážu na nájom poskladať a takisto sú v Libanone aj spoločnosti, ktoré platia zamestnancom férové mzdy.

„V reštaurácii si človek vie zarobiť 300 až 500 eur mesačne. Sídlia u nás aj francúzske či talianske spoločnosti. Taktiež niektoré zahraničné mimovládne organizácie. Tie platia čerstvé doláre a dá sa u nich už slušne zarobiť. Hovoríme o plate tisíc až dvetisíc eur za mesiac. Títo ľudia si vedia zariadiť veľmi slušný život,“ vysvetľuje Rafi a opäť zdôrazňuje, že v Libanone je veľmi veľký rozdiel medzi kresťanskými a moslimskými mestami.

„To nie je môj názor, je to fakt. Hocikto môže prísť a presvedčiť sa na vlastné oči. Ak chcú moslimovia ísť na dovolenku, prídu do našich miest, ktoré sú vždy krajšie a čistejšie. Miesta, kde žijú moslimovia, sú veľmi špinavé. Často nie sú vôbec bezpečné,“ hovorí Rafi, ktorý zdôrazňuje, že pre neho ako kresťana je takmer nemožné tam žiť.

„Všetko je totálne iné. Pre mňa by bolo ľahšie žiť napríklad v Austrálii, ako žiť na mieste, ktoré je odo mňa vzdialené len 20 minút cesty autom,“ doplnil.

Štvrtina obyvateľov sú sýrski utečenci

V posledných rokoch čelí Libanon problému, ktorý sa svojím spôsobom dotýka aj Európy, napriek tomu, že si to nie vždy uvedomujeme – sýrskym utečencom.

„Nás, pôvodných obyvateľov, dnes v krajine žije len asi šesť miliónov, no utečencov zo Sýrie už prišlo takmer dva milióny. A stále prichádzajú z hôr ďalší. Navyše majú veľa detí, napriek tomu, že žijú v stanoch,“ referuje pomerne presne Rafi.

Čísla, ktoré spomína, sa však, žiaľ, nedajú oficiálne overiť, keďže Libanonská vláda zakázala Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) od roku 2015 sýrskych imigrantov oficiálne registrovať. Krajina tak eviduje len okolo 805-tisíc utečencov zo Sýrie. Neoficiálne sa ich počet však údajne blíži k dvom miliónom.

UNHCR v krajine pôsobí dodnes, utečencov dokonca priamo finančne podporuje. Podľa posledných informácií má ísť o sumu 150 dolárov (136,76 eur) mesačne pre každú rodinu. Plat učiteľa v štátnej škole je pritom v Libanone len približne 70 dolárov (63,82 eur) mesačne.

Libanon dostáva takisto vysoké dotácie z Európskej únie. Najnovšie ide o jednu miliardu eur, ktorú vo forme rôznych grantov Libanonu prisľúbila Únia postupne uvoľňovať do roku 2027. Peniaze majú štát motivovať k tomu, aby sa utečenci nedostali ďalej na Cyprus, kde by sa im otvorila cesta do Európy.

„Kriminalita a počet vrážd stúpol raketovým tempom. Krádeže takisto. Moje auto bolo ukradnuté sýrskymi utečencami. Kradnú všetko. Batérie, pneumatiky, žiarovky z pouličných lámp, všetko. Pritom si pamätám časy, kedy sme v mojom meste nezamykali dvere. Teraz je všetko inak. Ak chceme ísť do supermarketu, musíme si rozmyslieť, v akom čase vyjdeme von,“ opisuje Rafi, ako sa za posledných asi 15 rokov zmenilo miesto, kde vyrástol.

Treba pripomenúť, že Libanonu sa skutočne svojho času hovorilo „Švajčiarsko Blízkeho východu“. Nejde teda o jeho subjektívny pocit, ale o reálny príbeh krajiny, ktorá sa z ekonomického a kultúrneho vrcholu dostala až na samé dno.

„Moje mesto bývalo veľmi bezpečné, jedno z najstarších a najkrajších miest na Blízkom východe. Zvyklo k nám chodiť veľa turistov. Obdivovali mesto a chodili na pláže. No dnes sa bojíme ísť večer do supermarketu,“ dodal Rafi a z tónu jeho hlasu je jasné, že ho to ešte aj dnes veľmi rozrušuje.

Žiadna vláda, vojnu vedie Hizballáh

Juh Libanonu ovláda politická strana Šiitov – Hizballáh. Ich politika je silno protiizraelská, čo sa dá ľahko vyčítať aj z ich podpory militantného hnutia Hamas. Ako vysvetľuje Rafi, celá situácia je viac záležitosť náboženstva ako politiky.

„Medzi Libanonom a Izraelom prakticky neexistuje nijaký iný základ konfliktu ako to, že oni (Hizballáh) chcú bojovať, pretože podporujú Gazu. Myslím, že ak by v Libanone nebol Hizballáh, nebol by ani konflikt s Izraelom,“ myslí si Rafi.

Hizballáh má v krajine skutočne silné slovo. Libanonský parlament sa už dvanásťkrát pokúsil zvoliť si prezidenta, ktorý podľa zákona musí byť kresťan. Hizballáh však trvá na svojom kandidátovi Suleimanovi Frangiehovi, ktorého zasa odmieta opozícia. Vláda, ktorú musí vymenovať prezident, tak nebude zostavená bez toho, aby sa opozícia a Hizballáh dohodli.

„Preto ani dnes nemáme prezidenta, pretože Hizballáh potrebuje niekoho, kto ich podporí. A to zas nechcú ostatné strany,“ vysvetľuje Rafi.

Žiť kresťanskú vieru je však podľa Rafiho v Libanone, napriek všetkému, ľahšie ako v západnej Európe.

„V meste, kde žijem, je ľahšie praktizovať kresťanstvo ako vo Francúzsku či Nemecku. Napriek tomu, že žijeme spolu s moslimami, nemáme medzi sebou konflikty na ľudskej úrovni. Problémy vytvárajú skôr politici. Hovoria: ,Ak nebudete bojovať alebo voliť Hizballáh, kresťania vás neskôr zabijú.´ Z kresťanských strán zas zaznieva, že treba voliť ich, pretože moslimovia chcú kresťanov vyhubiť. Politika a náboženstvo je jedno a to isté v Libanone,“ tvrdí Rafi, ktorý zároveň upozorňuje, že v politike vládne rozdelenie aj medzi kresťanmi.

„Polovica kresťanských politikov podporuje západ, no tá druhá podporuje Hizballáh, čo je prakticky ako keby podporovali terorizmus. Nedokážem si vysvetliť prečo. Ako môže kresťan podporovať Šiitov, ktorí z Libanonu robia moslimskú krajinu? Nerozumiem tomu ani ja sám. Veľa kresťanov však je v prvom rade verná politickej strane až potom riešia otázky viery. Viacerí mi už povedali, že je pre nich ľahšie zrieknuť sa náboženstva, ako politického presvedčenia,“ vysvetľuje Rafi, ktorý na mňa pôsobí ako muž, pre ktorého je politika taktiež veľmi dôležitá.

Jeho politická orientácia je však tiež veľmi paradoxná. Rafi je proti bombardovaniu Izraela, a tento postoj vraj zastáva aj veľká časť jeho kresťanských priateľov, volí však kresťanské strany, ktoré vojnu podporujú. Podľa neho ide o existenčnú otázku kresťanstva ako takého.

„Nechcem vojnu s Izraelom, ale ak by som povedal, že chcem mier, zabili by ma,“ poznamenal tvrdo Rafi k záveru rozhovoru. Hodina pokročila a pivo sme už mali dopité, no na jeho očiach je vidno, že má toho na srdci stále mnoho.

„Nehovorím to preto, že by som mal sympatie voči Izraelu, nemám. Sú zlí, no libanonskí politici sú horší. Táto vojna, podľa môjho názoru, má na oboch stranách zlých ľudí. Aj keď nie všetci bojujú, oni smrť svojich blízkych vo vojne vítajú, oslavujú. V deň pohrebu príde niektorý z členov parlamentu za Šiitov do domu zomrelého a povie: ,Nikto nech neplače lebo on (zosnulý) je už na ceste do neba.´ A všetci sú hrdí. Veľmi hrdí a šťastní,“ pokračuje Rafi a pri poslednej vete sa rozosmeje: „Je to absurdné. Prakticky svojim synom hovoria: ,Choď. Zomri.´“

„Viete, ak niekto verí, že bojuje za Boha, čo mu na to môžete povedať? Z toho neexistuje cesta von. Kresťania už zaplatili veľa za to, že ostávajú v Libanone. Je to ťažké, ale ak odídeme, tak oni vyhrajú. Milujeme našu krajinu a nechceme, aby sa stala moslimskou. Ja nechcem nikoho súdiť, nezaujíma ma, či si moslim či žid. Ale nech je už mier. Vojna je dnes už všade a nakoniec všetci prehráme,“ uzavrel Rafi.