V podstate ide o pomstu britského impéria. Publicista Ed West prišiel s myšlienkou, že britská koloniálna ríša nikdy neskončila, len sa presťahovala do metropoly. Po stiahnutí Spojeného kráľovstva zo sveta jeho bývalí poddaní využili politické, jazykové a kultúrne väzby, aby sa presunuli za lepším do Británie.

To nebolo na škodu. Často išlo o vzdelanejšie a bohatšie vrstvy. Novoprichádzajúci boli verní novej vlasti a snažili sa asimilovať. Veľká časť z nich boli Indovia z Afriky. Tí sa tam presťahovali počas koloniálneho obdobia a vytvorili prosperujúcu strednú vrstvu. Po získaní nezávislosti ich však miestne obyvateľstvo začalo diskriminovať, prenasledovať a niekedy priamo vylučovať z krajiny. Najznámejšie je vylúčenie Indov v roku 1972 z Ugandy diktátorom Idim Aminom. Utečencov prijala aj Británia.

Časom sa však do týchto komunít začali sťahovať ľudia, ktorí žiadnu vďaku či lojalitu k Británii necítili, jednoducho šli za lepším. K tomu sa koncom 90. rokov pridal étos otvorených hraníc, ktorý tieto trendy značne urýchlil. A Británia namiesto toho, aby ich nútila k asimilácii, v podstate tieto komunity zabetónovala.

Tradične mnohonárodnostné ríše udeľujú svojim národom celkom veľkú mieru autonómie. Pokiaľ platia dane, slúžia v armáde a vyjadrujú vernosť hlave štátu, môžu si riadiť svoje vnútorné záležitosti. Najznámejším príkladom je osmanský systém millet, v ktorom každá náboženská komunita fungovala samosprávne, bola organizovaná podľa svojich vlastných zákonov a na čele mala náboženského vodcu, ktorý bol zodpovedný ústrednej vláde za plnenie povinností.

Podobné systémy však mali aj ostatné ríše. Briti vo svojich kolóniách radi spolupracovali s kmeňovými vodcami a prenechávali im na starosť vnútorné záležitosti, môžeme to vidieť aj v dnešnom Rusku, keď bola Čečensku priznaná veľká autonómia, za podmienky, že Ramzam Kadyrov zostane verný Putinovi.

Millet a ďalšie podobné projekty majú tú výhodu, že značne uľahčujú vládnutie, ale tiež zamedzujú vzniku spojenej opozície proti centrálnej moci. To však môže mať aj tragické dôsledky. Umocňuje to etnické a náboženské rozdiely, ktoré môžu viesť k sektárskemu násiliu, najmä ak opadne centrálna moc. Chaos v Libanone je práve aj pozostatkom milletu. Jednotlivé nabožensko-etnické skupiny sú samosprávne a nemiešajú sa medzi sebou. Výsledkom je absencia libanonskej identity a sektárske rozbroje.

Od liberálneho udeľovania politických práv k libanonizácii Británie?

Tým sa dostávame späť k Británii. Londýnska vláda de facto prijala podobný systém pri rokovaní so svojimi menšinami. Už v roku 1998 akademička Elaine Thomasová napísala esej, v ktorej spomína, že Británia je „výnimočne liberálna pri udeľovaní politických práv novoprichádzajúcim“.

Ak nastanú nejaké problémy, stalo sa zvykom riešiť ich s komunitnými lídrami. Keď pred dvoma rokmi došlo k bitkám medzi moslimami a hinduistami v Leicestri, britské úrady sa tvárili, že sa to má vyriešiť rokovaním „komunitných lídrov“. Nedávne nepokoje v Leedse, páchateľmi boli hlavne Rómovia, boli podávané ako reakcia „etnickej skupiny na zasahovanie britského štátu do jej života“, píše Aris Roussinos na webe Unherd.

V článku v magazíne The Critic, ktorý sa priamo volá Libanonizácia v Británii Sam Bidwell dobre sumarizuje všeobecný stav: „Mnoho rasových alebo náboženských menšín má dnes samostatné školy, samostatné súdy a samostatné organizácie pre styk s komunitou v rámci miestnych policajných zborov. Vláda si zvykla rokovať s národnými zastupiteľskými orgánmi, ako je Moslimská rada Veľkej Británie alebo Hindská rada Spojeného kráľovstva, o ktorých sa domnievajú, že hovoria v mene týchto skupín. Hlavnou úlohou štátu je udržiavať mier medzi rôznymi skupinami a umožniť komunitám, aby si vnútorné spory riešili samy.“

Výsledkom je postupný nárast sektárstva. V nedávnych komunálnych i parlamentných voľbách uspel nezvyčajný počet nezávislých kandidátov. Z veľkej väčšiny išlo o politiky priamo usilujúce o hlasy moslimov. „Do parlamentu sa dostalo aj päť nezávislých, ktorí kandidovali na základe propalestínskeho programu. Niekoľko ďalších sa nedostalo len tesne. Hoci labouristi sú z veľkých strán viac propalestínski, moslimom, ich tradičným voličom, to aj tak príde málo.

V oblastiach, kde žije aspoň 20 percent moslimov sa počet hlasov pre labouristov v priemere prepadol o viac ako 18 percentuálnych bodov. Celkovo 40 percent moslimov by zvažovalo voľbu islamskej strany, keby existovala. Proti moslimom stoja Indovia. Nenávisti z Ázie sa začínajú prejavovať v britských mestách. Symbolom je Leicester, kedysi považovaný za príklad multikultúrneho spolužitia: pred dvoma rokmi tam vypukli násilnosti medzi moslimami a hinduistami. Výsledkom je, že Indovia preferujú konzervatívcov. V oblastiach s veľkou hinduistickou menšinou nezaznamenali konzervatívci také straty. V samotnom Leicestri je jediný okrsok, ktorý získali konzervatívci navyše. Nová poslankyňa sa volá Shivani Rajaová a evidentne tu zafungovala indická mobilizácia,“ zaznelo v júni v Echu pri analýze britských volieb.

Dvojitý meter

Jedinou skupinou, ku ktorej sa vláda takto nespráva, sú bieli Briti. Súčasťou výbuchu hnevu je práve pocit, že úrady nemerajú všetkým rovnakým metrom, že v Británii vládne „dvojúrovňová polícia“. Nie je ťažké naraziť na prípady, keď polícia rokovala s týmito komunitami v rukavičkách. Máme tu škandál z Rotherhamu a ďalších britských miest, v ktorých prevažne moslimské gangy nútili hlavne biele dievčatá k prostitúcii. Miestne úrady o tom vedeli, ale báli sa zasiahnuť, aby neboli obvinené z rasizmu.

Učiteľ z Batley, ktorý svojim žiakom v rámci výučby v roku 2021 ukázal karikatúru Mohameda, si musel zmeniť identitu a odvtedy sa ukrýva.

Keď vo Wakefielde žiaci v miestnej škole „poničili“ korán (v skutočnosti sa trošku zašpinil, keď im spadol na zem), nastal z toho celobritský škandál a hon na čarodejnice. Počas propalestínskych protestov bola polícia veľmi tolerantná a ignorovala excesy, ku ktorým dochádzalo.

Po tragédiách, ako bol teroristický útok v Manchestri v roku 2017, sa britská vláda uchýlila k takzvanej kontrolovanej spontánnosti s "vopred naplánovanými vigíliami a medzináboženskými podujatiami", ktorých cieľom je "formovať reakcie verejnosti a povzbudiť jednotlivcov, aby sa namiesto násilia a hnevu zamerali na empatiu voči obetiam a pocit jednoty s cudzími ľuďmi". Keď sa tieto snahy dostali na verejnosť, ešte viac podkopali dôveru ľudí v to, že vláda sa snaží riešiť korene problémov, nielen zvládať ich dôsledky.

Dvojitý meter sa opakuje aj počas terajších nepokojov. Zatiaľ čo drvivá väčšina pozornosti sa sústredí na rabovanie a násilnosti páchané bielou luzou, podobné činy páchané menšinami, hlavne moslimami, sú označované ako „drobné potýčky“, ako označila nepokoje v Birminghame polícia.

V osmanskej ríši systém millet zlyhal s nárastom tureckého nacionalizmu. Ten už nehodlal akceptovať výhody alebo len existenciu národnostných menšín. Vyústilo to do vyhnania Grékov, arménskej genocídy a ďalších zverstiev. V Británii už niektorí komentátori v panike hovoria o občianskej vojne.

Tak ďaleko situácia rozhodne nezašla.

Na oboch stranách ide o akcie malých extrémnych okrajov spoločnosti, posilnené hlavne najrôznejšími oportunistami. Nesmieme zabúdať, že rabovanie, bitky a všeobecné pozastavenie práva dokáže byť úžasne zábavné a oslobodzujúce. Naplno sa však obnažil postupný rozpad britskej spoločnosti do jednotlivých komunít.

To neveští nič dobré. Podobné výbuchy hnevu a násilia sa budú opakovať čím ďalej tým častejšie, pokiaľ britská vláda úplne neprekope svoju migračnú, asimilačnú, ale aj komunikačnú stratégiu. Krátkodobým cieľom musí byť upokojenie situácie, napríklad aj tvrdou represiou.

Dlhodobo sú potrebné hlboké reformy. Nič nenasvedčuje tomu, že súčasná vládnuca trieda je ich schopná.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.