Práve s Jozefom Pribilincom sme sa porozprávali nielen o prebiehajúcej parížskej olympiáde, ale spomienkami sme sa vrátili aj do obdobia jeho aktívnej chodeckej kariéry. Na väčšinu položených otázok odpovedala naša športová legenda otvorene a bez obalu. Inak športoví pamätníci by ho na ulici dokázali bezpečne spoznať. Roky ho takmer nezmenili, v tvári to je ten istý Pribilinec, ktorým bol v čase soulského triumfu.
Jozef Pribilinec v rozhovore s Jozefom Bednárom. Foto: Kristóf Gremsperger
Začneme parížskou olympiádou. Sledovali ste jej slávnostné otvorenie?
Samozrejme, ale veľmi sa mi nepáčilo. Čo bolo veľmi pekne vymyslené, bolo zapálenie olympijského ohňa v balóne. Ale väčšia časť úvodného ceremoniálu so svojím politickým a liberálnym kultúrnym podtónom pôsobila prepálene, myslím, že to organizátori prehnali. Pozerajúc na zábery z Paríža, spomínal som nostalgicky na slávnostné otvorenie letnej olympiády v Soule v roku 1988 alebo v Pekingu v roku 2006. V oboch prípadoch sa prezentovali organizátorské krajiny pred svetom svojím umením, kultúrou, programy v rámci otváracích ceremoniálov boli bohaté, s potenciálom osloviť všetkých. Tu v Paríži to bola viac svetelná šou ako prezentácia hosťujúcej krajiny.
V Paríži máme doteraz najmenšiu slovenskú športovú výpravu v novodobej histórii Slovenska po roku 1993, právo reprezentovať nás na štvorročnom športovom sviatku planéty dostalo len 28 našich športovcov. Čo je podľa vás dôvodom takejto málopočetnej slovenskej výpravy?
Historicky najnižší počet našich olympionikov od vzniku Slovenska pred 31 rokmi má zrejme viac dôvodov. Za jeden z najvážnejších považujem ten, že dlhodobo u nás neexistuje systém starostlivosti o mládež, a to nemyslím len tú talentovanú. O materiálnom zabezpečení mladých športovcov ani nehovoriac. Športovanie detí sa stalo v rodinách drahou položkou, zoberme si len obyčajnú atletiku. Ak chcete dať svoje dieťa na beh, len obyčajné maratónky stoja viac ako sto eur, k tomu prirátajme tepláky, tričko, výjazdy na preteky. Sú rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť dať svoje dieťa ani na relatívne lacný šport.
Jozef Pribilinec. Foto: Kristóf Gremsperger
Keď som ja ako dieťa začínal v Kremnici s behom na lyžiach, v klube som dostal kompletnú výbavu – lyže, bežecké topánky, tepláky, kombinézu, proste bolo o mňa, hoci len začiatočníka, v podstate kompletne postarané. Teraz sa o mládež nikto nestará, materiálne zabezpečenie a všetky poplatky spojené so športovaním musia deťom väčšinou hradiť ich rodičia.
Olympijské hry 2024 v Paríži postupne spejú k svojmu koncu. Ste prekvapený, že Slovensko zaznamenalo takú chudobnú medailovú bilanciu? Čakali ste viac medailí od našich?
Nečakal som viac. Buďme radi, že naša skromná výprava zaznamenala aspoň úspechy, ktoré dosiahla.
Takmer každé olympijské hry zostávajú po rokoch v pamäti športových fanúšikov nielen pre ich hrdinov, ale aj pre nezabudnuteľné športové výkony. Viete vybrať vaše top udalosti parížskej olympiády?
Veľmi dobrý dojem som mal z viacerých športových odvetví. Skvelé boli atletické súboje, zaujal ma napríklad beh na desať kilometrov či skok o žrdi. Svetový rekord Armanda Duplantisa 6,25 metrov bol fenomenálny, tento Švéd sa stane určite jedným z hrdinov olympiády. Na druhej strane nechcem kritizovať len pre kritiku. Ťažko posudzovať niečo, kde človek nie je. Ako som spomenul, asi ten otvárací ceremoniál bol pritiahnutý za vlasy.
Spomínate si ešte na olympiádu 1988 v Soule?
Samozrejme. Po Moskve 1980 to bola moja iba druhá a nakoniec aj posledná olympiáda. Ale bola víťazná! Všetko som si tam užíval. Južná Kórea zorganizovala skutočne nádherné olympijské hry, všetko malo špičkovú úroveň. Krajina sa kultúrne odprezentovala svetu, ukázala svoju mentalitu. Nikdy nezabudnem na oficiálnu olympijskú hymnu Hand in hand od Koreany.
Za víťazstvo v Soule ste dostali od štátu aj finančnú odmenu. Pamätáte si, v akej výške bola a na čo ste ju použili?
Bolo to 160-tisíc československých korún a tisíc dolárov na ruku. Tie doláre sme prešustrovali spolu s partiou ešte v Soule. Československé koruny išli do rodinného domu, ktorý som vtedy staval. Na tú dobu to bola slušná odmena. Treba si uvedomiť, že športovec si počas svojej športovej kariéry inak nedokáže zarobiť, len svojím športovým vystupovaním a úspechmi. Celú kariéru, vedomosti venuje tomu športu, tak samozrejme, že chce aj dosiahnuť nejakú životnú úroveň. Ale žiadne peniaze nenahradia medailu ani sa nevyrovnajú pocitu víťazstva na svetových športových podujatiach. Hrdosť na krajinu, ktorú reprezentujete, možnosť vidieť stúpať vlajku vašej krajiny a spievať hymnu za víťazstvo, ktorú hrajú na vašu počesť. Ten pocit sa nedá opísať. To treba zažiť.
Snívali ste na začiatku svojej športovej kariéry o olympijskom víťazstve?
Možno vás prekvapím, ale áno. Mojím cieľom bolo vždy raz vyhrať na olympijských hrách. Samozrejme, sníval som so zdvihnutým prstom – pozor, ak sa ti sen nesplní, aby si na konci neplakal. Pretože človek môže veľmi chcieť a môže aj tvrdo pracovať, a nemusí mu to v živote vyjsť. Preto by sme sa nemali na svoje ciele priveľmi upínať. Ak by mi to s olympiádou nebolo vyšlo, bol som na to pripravený. Ale veril som, že raz to vyjde.
Hovoríte, že by sme sa na svoje ciele nemali priveľmi upínať. Napriek tomu, mal by si športovec dávať už na svojich športových začiatkoch vysoké ciele?
Mal, pretože mu to pomáha nielen v motivácii, ale aj v tom, aby bol v príprave a na tréningoch precíznejší, dôkladnejší, zaťatejší. Pokiaľ niekto nemá ambície, pokiaľ športovcovi stačia úspechy maximálne na národnej úrovni, pokiaľ nemá najvyššie ciele na európskej a svetovej úrovni, tak keď tá ambícia v ňom nie je, môže sa akokoľvek snažiť, nevydoluje to. Proste to musí chcieť. Bez chcenia to nejde.
Jozef Pribilinec. Foto: Kristóf Gremsperger
Ako sa dostal obyčajný chlapec z dediny Kopernica k športovej chôdzi? Legenda hovorí, že na prvé preteky v chôdzi ste prišli ako pätnásťročný v kopačkách a hneď ste aj zvíťazili.
Môj atletický začiatok nebol klasický v podobe, že sa človek prihlási niekde do klubu a tam sa mu začne venovať nejaký tréner. Ja som najskôr tu u nás v Kremnici behával na lyžiach. Prechod k atletike a športovej chôdzi bola len zhoda náhod. Tréner bežcov na lyžiach v Kremnici Rudo Čillík spolu s Milom Slosiarikom nás v lete posielali na rôzne súťaže, aby sme sa naučili pretekať. Zhodou okolností bola na programe jedných takýchto atletických pretekov - slovenských rezortných hier v Žiline - iba jedna vytrvalostná disciplína. Z nášho lyžiarskeho klubu sme boli prihlásení štyria, a keďže sa kamaráti rozhodli jeden pre šprint a dvaja ďalší pre vrhy, mne zostala chôdza. Prvý v každej disciplíne postupoval na celoštátnu učňovskú olympiádu do Vítkovíc. Išlo vtedy o moju prvú skúsenosť s chôdzou. V utorok mi tréner ukázal základy chodeckej techniky, v piatok bola súťaž. Nastúpil som v kopačkách, v teplákoch, absolútne bez akýchkoľvek skúseností. Napriek tomu som vyhral, víťazstvo som zopakoval aj na celoštátnej olympiáde. Po tom, ako som sa stále iba zhodou okolností zúčastnil na chodeckých majstrovstvách Československa družstiev v Banskej Bystrici, aj to mimo konkurencie, kde som bol odporučený trénerovi Jurajovi Benčíkovi, bolo o mojej športovej budúcnosti rozhodnuté.
Tréner Čillík s vaším športovým prestupom súhlasil?
Vtedajšia generácia trénerov sa snažila podchytiť na šport čo najviac mladých, bolo im v podstate jedno, pre akú športovú disciplínu sa rozhodnú. V tom čase neboli tréneri takí samoľúbi, že by si len piplali svojich pretekárov a nedovolili im rozvíjať sa v tých športoch, na ktoré majú väčšie predpoklady. Chvalabohu, v tomto boli Čillík so Slosiarikom rozumní. Nielen pri mne, ale aj pri iných presadzovali filozofiu – kam ťa to ťahá, tam ti pomôžeme. Keďže v Kremnici nemali núdzu o záujemcov o bežecké lyžovanie, s mojím prechodom na chôdzu nemali problém.
Čo hovorili vaši rodičia, že sa syn dal na športovú chôdzu?
Neriešili to. Brali to tak, že som si vybral nový šport a moje rozhodnutie rešpektovali. Z ich strany neboli v tomto smere žiadne zákazy ani odporúčania. Nechali na mne, aby som si od tých 14 až 15 rokov vybral sám šport, ktorému sa budem venovať.
Viacero odborníkov sa na vašu adresu vyjadrilo, že ste boli talent storočia. Do akej miery je talent dôležitý na úspech v športe?
Na chôdzu som asi mal nejaký talent. Ale ten sám osebe nestačí. Ak chce človek robiť šport na špičkovej úrovni, potrebné je aj to, aby veľmi chcel, aby na sebe tvrdo pracoval a k tomu aby mal aj potrebnú dávku šťastia. A ešte niečo. Malo by mi mu to aj športovo-technicky aspoň trošku myslieť, aby v pretekoch napríklad nenarobil zbytočné chyby, ktoré by jeho skúsení protivníci dokázali využiť.
Vy ste nielenže veľmi chceli, ale ste na svojom chodeckom progrese aj tvrdo pracovali. Bolo to dané aj výchovou v rodine?
Určite. Niekedy sa vychovávalo tak, a to nielen na dedine, že deti mali povinnosti, ktoré museli urobiť pred svojimi voľnočasovými aktivitami. U nás to bolo rovnaké. Nešlo o žiadne ťažké práce, rodičia nám zadávali bežné domáce práce, ktoré deti zvládnu. Áno, aj takouto výchovou sa pri deťoch pestuje pevná vôľa. Po mojej generácii to takto pokračovalo možno ešte jednu ďalšiu generáciu. V súčasnosti sa mi zdá, že rodičia už svoje deti viac ofukujú a hladkajú.
O vás sa hovorilo, že ste ťažšia povaha. To vám tiež pomohlo k športovým úspechom?
Prvýkrát počujem, že som ťažká povaha. (Úsmev.) Osobne si myslím, že som muž kompromisu. Keď je vôľa a spôsob, dohodnem sa s každým. Ale nemám rád nátlak ani agresívne konanie, agresívne debaty. Život ma naučil, že keď sa ľudia pragmaticky a vecne rozprávajú, vždy nájdu riešenie.
Mohli tie názory o vašej údajnej ťažšej povahe vychádzať zo sporov s vaším dlhoročným chodeckým trénerom Jurajom Benčíkom?
To nie je v povahe. Áno, ku konfliktom s Jurajom Benčíkom u nás dochádzalo, ale nemávalo to nič s jeho trénerskou metodikou ani s jeho tréningmi. Skôr sme mávali odlišné názory a pohľady na život. Ale nebolo to nič dramatické.
Môžeme povedať, že bez trénera Juraja Benčíka by nebol úspešný chodec a olympijský víťaz Jozef Pribilinec?
Presne tak. Nebyť Benčíka, nebol by ani Pribilinec. Juraj Benčík pri mne stál od mojich chodeckých začiatkov, naučil ma celú chodeckú abecedu. Bez neho by som sa k serióznej príprave v športovej chôdzi dostal len ťažko. Ďuro so mnou od začiatku precízne pracoval. Je síce pravda, že posledný rok mojej kariéry som si robil už celú športovú prípravu sám, ale bez skúseností s ním by som si spomenutý experiment samostatnej prípravy, hoci som už bol vtedy sám dosť skúsený, nemohol dovoliť.
Jozef Pribilinec. Foto: Kristóf Gremsperger
Je športová chôdza objektívny šport?
Žiaden šport, v ktorom rozhoduje ľudský faktor, nie je objektívny. Zoberme si napríklad športovú gymnastiku, krasokorčuľovanie, ale aj futbal či hokej. Predsa aj v týchto športoch rozhoduje o výsledkoch subjektívny postoj rozhodcov. Alebo si zoberme povedzme beh na 100 metrov v atletike. Tam je to takisto na rozhodcovi, či rozhodne, že niektorý šprintér vyštartoval skôr alebo nie. Jednoducho subjektívny ľudský faktor je prítomný takmer v každej športovej disciplíne. Áno, aj v chôdzi, v ktorej musia športovci dodržiavať dve základné pravidlá.
Dobre tie chodecké pravidlá poznám aj sám, keďže ako dorastenec som sa dva roky chôdzi pretekársky venoval. Ide o dopínanie kolien a udržiavanie kontaktu so zemou v každom okamihu pohybu chodca. No je vlastne možné v rýchlostiach okolo štyroch minút a menej na kilometer neustále udržiavať spomínaný kontakt so zemou?
Najmä na tej špičkovej rýchlostnej úrovni štyri minúty a menej na kilometer je udržanie neustáleho kontaktu chodca so zemou takmer nemožné. Potom sa všetko odvíja od techniky chodca, od toho, ako štýlovo chodí. Ak má elastickú techniku, obrazne povedané, ak chodí ako mačka, potom to vyzerá, akoby bol neustále prilepený k zemi, hoc tam nejakú fázu „letu“ môže mať. Určitý nekontakt so zemou môže, samozrejme, priniesť chodcovi neférovú výhodu. Ale čím je ten nekontakt výraznejší, tým je to pre toho pretekára horšie. Je to ako pri lyžovaní, aj zjazdár po kontakte s bubnom stráca rýchlosť pri príliš dlhom skoku. Rovnako ak ide chodec dlhšiu fázu „letu“, kým sa dostane späť do chodeckého záberu, tak to chvíľku trvá. Takže ani absencia neustáleho kontaktu chodca so zemou nemusí na konci predstavovať výhodu, skôr naopak.
Vy ste mali chodeckú techniku prepracovanú, vysoko ste „lietali“ iba výsledkovo. Aké bolo finišovať na halových majstrovstvách sveta v Indianapolise v roku 1987 bok po boku s Rusom Ščennikovom?
Išlo pre mňa o nezabudnuteľný súboj, prehral som len o stotinu sekundy! Ja som bol však vôbec rád, že som došiel do cieľa, pretože posledných dvesto metrov som kráčal s masívne roztrhnutým svalom. Keby ma rozhodcovia vtedy diskvalifikovali, prijal by som to ako vykúpenie.
Aj v spomínaných pretekoch sa ukázala vlastnosť Jozefa Pribilinca ako nezlomného bojovníka?
Niekoľko týždňov pred svetovým šampionátom v Indianapolise som sa zúčastnil na halových majstrovstvách Európy vo francúzskom meste Liévin, kde som chodeckú päťku vyhral. Hneď nato som však absolvoval kvalitnejší tréning, na ktorom došlo k spomínanému natrhnutiu svalu. Pred halovými MS mi potom nepomohla ani menšia pauza, neprešlo to. Aj preto som od štartu päťkilometrovej trate na halovom svetovom šampionáte tempo neudával, nechal som to na súperovi a skôr som sa, ako sa povie, vyvážal. Keď sa už išlo do finišu, cítil som, že v pretekoch, ktoré by som inak, myslím, suverénne vyhral, zvíťaziť pre spomenuté zranenie nedokážem. Nevzdával som sa, asi šesťdesiat metrov pred cieľom som sa na chvíľu pred Ščennikova ešte dostal. No keď on uvidel, že krívam, zabral. Ja som už nemal možnosť zrýchliť, išiel som len zo zotrvačnosti, aby som došiel do cieľa.
Počas vašej chodeckej kariéry patrilo vtedajšie Československo celkovo k úspešným chodeckým krajinám. Stačí vymenovať len niekoľko vašich reprezentačných kolegov, či už dvadsiatkarov alebo päťdesiatkarov. Sýkora, Mrázek, Blažek, Malík. Dá sa povedať, že išlo o istú československú chodeckú školu?
Skôr išlo o to, že sa počas vojenčiny za socializmu ocitli v Dukle Banská Bystrica viacerí perspektívni chodci z celého Československa. Do Dukiel ako vojenských športových klubov sa v osemdesiatych rokoch rukovalo tak, že Dukla Praha brala najmä najlepších šprintérov, Dukla Banská Bystrica mala zase špičkových chodcov, z iných športov napríklad džudistov. Vo veľkej miere to potom bolo práve o trénerovi Jurajovi Benčíkovi, ktorý sa chodcom v Dukle Banská Bystrica venoval, nie o konkrétnej československej chodeckej škole. Ďuro Benčík patril odnepamäti k chodeckým nadšencom, ktorí si podchytávali talentovaných chodcov a snažili sa ich rozvíjať.
Osemdesiate roky sa neskôr stali, a to nielen v atletike, neslávne známe ako roky viacerých dopingových škandálov. Ako sa spätne pozeráte na túto citlivú tému?
S čistým svedomím môžem povedať, že doping šiel mimo športovej chôdze. Nepamätám si na žiadne prípady spojené s odhalením brania dopingu v našej disciplíne. Napríklad ani u maratóncov. A mám na to aj vysvetlenie. Pri špičkových výkonoch vo vytrvalostných atletických disciplínach tie anaboliká minimálne v tom čase nezohrávali veľkú úlohu. Dynamické atletické disciplíny ako vrhy, skoky, šprinty, tam sa tá rýchlosť oklamať dá. Ak však chcete natrénovať vytrvalosť, čaká vás najmä neskutočná drina, ktorá sa nedá oklamať. Musíte sa doslova narobiť. Bez tvrdého tréningu to pri vytrvalostných disciplínach nikdy nešlo.
Počas svojej športovej kariéry ste sa stali dvakrát najlepším športovcom roka v Československu - v rokoch 1986 a 1988. Chodec športovcom roka, to je niečo nezvyčajné. Ako ste vnímali spomenuté ocenenia?
Ako isté morálne uznanie mojej snahy a dosiahnutých výsledkov. Vrcholový šport, najmä na medzinárodnej úrovni, nerobí človek len pre seba. Každý športovec je tak ako umelec, hudobník či spevák istým spôsobom exhibicionista, ktorý potrebuje svoj výkon niekomu venovať. Športovec venuje svoje úspechy športovým priaznivcom, ktorých je veľmi veľa. Tí sú v prípade jeho úspechu na medzinárodnej pôde oprávnene šťastní, v krajine často prichádza aj k boomu a zvýšeniu popularity úspešného športu, keď najmä deti a mládež napodobňujú svoje športové vzory. Zoberme si len to, čo sa v našej krajine deje, aká erupcia emócií vypukne, keď vyhrajú nejaký dôležitý zápas na európskom alebo svetovom šampionáte napríklad naši futbalisti alebo hokejisti.
Zaregistrovali ste po svojom olympijskom triumfe v chôdzi na 20 kilometrov v Soule aj vy zvýšený záujem mladých športovcov o atletiku, špeciálne o chôdzu?
Áno, aj noví chodci, ktorých som možno pritiahol k tejto peknej disciplíne mojimi športovými úspechmi, dávali zmysel nielen chôdzi, ale aj celému môjmu snaženiu. To bolo pravé morálne ohodnotenie mojej športovej práce. Tu nejde o to, že úspechmi narastiem, spoločensky sa mi bude dariť, zarobím nejaké peniaze. Táto svetská sláva je aj v športe krátkozraká. Význam vrcholového športovania a reprezentovania krajiny je oveľa hlbší, treba v ňom hľadať vyšší princíp. Zoberme si reprezentanta, keď ide pretekať do zahraničia. Ak sa mu podarí svojím športovým úspechom spopularizovať za hranicami naše malé Slovensko, ak Slovák uspeje v zápolení s celosvetovou konkurenciou, hneď sa na Slovensko aj ľudia vo svete inak pozerajú. Naši veľvyslanci robia po svete množstvo výstav, prezentujú našu krajinu rôznym spôsobom, na prezentáciu dáva štát veľké peniaze. Ale športový úspech dokáže sám osebe divy. Nikdy nezabudnem na to, ako mi po jednom mojom chodeckom triumfe v Mexiku povedal náš vtedajší veľvyslanec v danej krajine: "Jozef, vy ste nám tu pomohli odprezentovať Slovensko lepšie, ako sa mne podarilo za štyri roky." Aj vďaka jeho slovám som cítil, že práve v prezentácii rodnej krajiny je hlbší zmysel celej športovej reprezentácie, nielen v tom, či si pretekár vybojuje medailu a k tomu povedzme aj finančnú odmenu. Pravý význam je úplne niekde inde.
Už ste spomínali dôležitosť športovej inteligencie v snažení každého športovca. Môžete rozmeniť na drobné jej význam práve v chôdzi?
Je tam toho viac. Ak v pretekoch zvolím zlú taktiku, povedzme prepálim tempo, čo zlyhalo? Hlava. Mám takú skúsenosť, že keď nad mojím konkurentom zvíťazím hlavou, potom fyzicky to dám určite. V každom športe je prítomná istá forma psychologického tlaku. Napríklad cítim sa maximálne pod psa, nie som dostatočne aklimatizovaný, všetko na mňa padá. Ale môjmu protivníkovi by som mal dať napriek tomu v nejakej podobe pocítiť, že som suverénny a sebavedomý. Mal by som urobiť všetko pre to, aby som ho zneistil a aby si o mne začal myslieť – ten sa cíti dobre, ten vyzerá veľmi dobre. Ale čo je vnútri, ako som na tom naozaj, to nevidí.
V Soule na vašej úspešnej olympiáde to bolo podobné?
Prirovnal by som to k situácii, keď ide človek do krčmy. Ak v tej krčme začne niekto machrovať a vy sa voči nemu rázne postavíte, skrotne, vystraší sa. Ale keď iba ustupujete alebo ho len slovne, slušne a inteligentne upozorňujete, o to bude agresívnejší. Podobne to funguje aj v športe. Ak chcete uspieť, musíte okrem fyzickej ukázať aj psychickú silu. V osemdesiatych rokoch bola v chôdzi na 20 kilometrov extrémne silná svetová konkurencia. Talian Damilano, Nemec Weigel, Mexičania, Rusi... tí všetci prišli aj do Soulu, konkurencia v boji o olympijské medaily bola obrovská. Ako som pracoval na svojej psychickej sile? Napríklad som sa snažil príliš sa neukazovať súperom na oči. Kde som mohol, všade som chodil sám. Aby si neboli istí, ako som na tom. A keď som sa im ukázal, aj vtedy s cieľom zneistiť ich. V Soule sa z jedální chodilo do olympijskej dediny popri diskotékovej miestnosti, v ktorej stále hrala hudba, dalo sa tam posedieť. Ja som sa v nej deň pred pretekmi zastavil s druhými našimi chodcami tak, aby mali konkurenti pocit, že nemám nič iné na práci, len sa pred pretekmi zabávať. Zajtra má ťažkú dvadsiatku, a on si tu v pohode zostáva na diskotéke? Musí sa asi cítiť mimoriadne dobre. Ale aj počas pretekov ma bavilo ukázať konkurencii psychickú silu, napríklad dať s úsmevom súperovi prednosť do zákruty. Nech sa páči, môžeš ísť prvý. (Úsmev.) Mal som toho viac v talóne, ako pôsobiť psychicky na súperov a uberať im sily, obrazne povedané - rozbíjať im motory, ktoré vytvárajú bojovnú chémiu.
Nelákalo vás zostať po skončení aktívnej chodeckej kariéry trénerom?
S dospelými by som aj pracoval, ale mladých by ma trénovať nebavilo. Pri nich totiž musí mať človek benevolentnejší prístup a ja som dosť náročný na robotu. Pokiaľ by na tréningu nebolo, ako ja chcem, pokiaľ by som nemal disciplínu a odhodlanie... Aby som ja presviedčal pretekára, že tréningy a tvrdá práca sú dobré preto, aby mal úspechy? Alebo aby som chodil pretekára vyháňať neskoro v noci z baru? Športovec musí tlačiť na trénera, nie naopak.
Juraj Benčík vás tlačiť do tréningov nemusel?
Nie, väčšinou nemusel. Samozrejme, niekedy boli aj výnimky, ale nie principiálne, že by sme nechápali nutnosť tvrdej tréningovej práce. Niekedy sa mohlo stať, že povedzme na nejakom tvrdom tréningu mal toho človek plné zuby a pred koncom, keď sme sa už tešili na odpočinok, prišiel Ďuro Benčík s tým, že ešte pôjdeme jeden či dva úseky. To je o niečom inom. Ale nikdy nás nemusel presviedčať, prečo musíme makať, prečo musíme ísť až na dno svojich síl. Pretekár musí byť ten, kto tlačí trénera. Samostatnou kapitolou v tomto smere sú často premotivovaní rodičia. Oni by na trénerov nemali tlačiť nikdy. Ľahko sa totiž môže stať, že takýmto prístupom športovú kariéru svojho dieťaťa ak aj nezničia, potom minimálne prepália. Rodičia športovcov by si mali uvedomiť, že v mládežníckych kategóriách by nemalo ísť v prvom rade o umiestnenie, ale o rozvíjanie vzťahu a prístupu športovca k svojmu športu, o to, ako sa mladý športovec postaví na štart, či má víťaznú mentalitu.
Koľko kilometrov ste nachodili za celú svoju pretekársku kariéru?
Dohromady 124-tisíc tréningových kilometrov, čo vychádza od osem- do desaťtisíc kilometrov za sezónu nielen doma, ale aj v zahraničí.
Chôdza vám určite veľa dala, uspeli ste na šampionátoch, máte zlato z olympiády. Videli ste celý svet. Na druhej strane, asi vám vzala voľný čas, ktorý ste mohli v mladosti tráviť spolu s rovesníkmi. Nechýbalo vám to?
Nikdy ma nelákalo chodiť na zábavy, nepatril som k diskotékovým kráľom. Počas aktívnej chodeckej kariéry mi však chýbal les. Od detstva som doň chodil, aj na poľovačky so staršími. A neskôr keď už som mal rodinu, mi počas športových výjazdov na sústredenia a preteky chýbal čas strávený s rodinou, s prvou manželkou a deťmi. Teraz s druhou manželkou a dvomi synmi si ten čas strážim oveľa viac, a ak môžem, trávim ho v rodinnom kruhu.
Aký životný zlom predstavuje pre vrcholového športovca, keď skončí s aktívnou kariérou? Je ťažké sa s tým vyrovnať?
Aj piloti chodia každý rok na komplexnú lekársku prehliadku a tí starší potom zvyknú dávať lekárovi otázku: no čo, ideme odraziť kobyle podkovy? Táto metafora platí aj v športe. Niektorí športovci však akoby čakali, že budú vrcholovo športovať do konca svojho života. Takto to však nefunguje. Športovec, ktorý sa pripravuje, že raz skončí, a je s tým stotožnený, máva ten prechod ľahší. Ja som s tým, že ten koniec raz príde, rátal, aj preto som si dorábal vysokú školu. Lebo v športe je to tak, že dnes ste hviezda, no zraníte sa a skončili ste. V mojom prípade som, chvalabohu, vydržal aspoň do olympiády v Soule, a hoci som potom ešte mohol potiahnuť päť či šesť rokov, mal som zranené koleno, musel som ísť na operáciu, čo ma postupne prinútilo skončiť.
Po skončení športovej kariéry ste pôsobili štyri roky vo vrcholnej slovenskej politike ako poslanec Národnej rady SR. Čo vám dala táto skúsenosť?
Politika ma vždy zaujímala, stále som ňou istým spôsobom žil. To, že som bol v slovenskom parlamente, bola pre mňa veľká skúsenosť, hoci som si na konci mandátu povedal, že nikdy viac. Počas štyroch rokov som ako poslanec pochopil, že na politiku asi nemám najvhodnejšiu povahu. Človek totiž musí byť v politike aspoň trošku gumený, musí sa dokázať prispôsobovať. Keď som o niečom presvedčený, ťažko mením názor.
Stále ste pomerne mladý, do politiky či do nejakej formy verejnej služby by ste sa však mohli stále vrátiť.
Aj keď rôčky pribúdajú, stále som pripravený na nejaké nové výzvy. Ale politika to asi nebude, skôr ma láka športová diplomacia, pôsobenie v oblasti, z ktorej som vyšiel a ktorej najlepšie rozumiem.
Môže situáciu so športom zlepšiť ministerstvo cestovného ruchu a športu, ktoré prednedávnom vzniklo?
Roky sme bojovali za vznik ministerstva tohto typu. Som nesmierne rád, že konečne tu máme samostatný vládny rezort, ktorý má šport v názve. Konečne je tu aj politik, hovorím o Andrejovi Dankovi, ktorý sa zaťal a presadil to. Nechápem, ako môže tento krok niekto kritizovať, že ide o „Dankovo ministerstvo“. Ako keby si Andrej Danko niekedy v budúcnosti to ministerstvo zobral na chrbát a odniesol domov. Vďaka za robotu v oblasti športu patrí napríklad prezidentovi Slovenského olympijského a športového výboru Antonovi Siekeľovi. Aj bez ľudí ako on by sme boli v podpore a rozvoji športu o roky pozadu. Samozrejme, kým sa v rámci nového ministerstva rozbehne systémová podpora športu na Slovensku, kým sa ľudia naučia a zohrajú, budú aj nejaké zakopnutia, nedostatky, ale to je normálne. Keďže sa nový rezort okrem športu zameriava aj na cestovný ruch, som presvedčený, že to do budúcnosti prinesie Slovensku veľké benefity. Ako chceme propagovať Slovensko vo svete, ak nie predovšetkým cez turizmus? Ale aj v tomto sme ďaleko za svetom. Už len bazálnou vecou, a to cenami, ktoré si prevádzkovatelia ubytovania alebo stravovacích služieb pýtajú. Viacerí nevedia, čo pýtať. Chcú zbohatnúť z večera do rána. Ale takto to predsa nefunguje. Konkrétne hovorím o Tatrách. V poriadku, v cenovej politike je potrebné zohľadňovať aj infláciu, ale ceny nemôžu rásť až tak prehnane.
Čo považujete pri podpore športu na Slovensku sa základ, ktorý nemožno obísť?
Podpora športovania mládeže je nevyhnutným základom, z ktorého môžu vyrásť úspešní športovci v seniorskom veku. V mládeži je naša nádej a športová budúcnosť. Navyše ak bude športovať viac mladých ľudí, štát usporí desiatky miliónov eur ročne, ktoré inak idú na riešenie kriminality a drogovej závislosti mládeže, na riešenie ich zdravotných problémov vrátane boja proti obezite. Ak bude športovať čoraz viac mladých ľudí, výsledkom bude zdravá a sebavedomá mládež. A to je bonus aj do budúcnosti. Keď zdravý a sebavedomý mladý človek dospeje, je väčšia šanca, že sa s pohybovými návykmi bude inak správať aj v dospelosti, že bude plnohodnotnejšie žiť. Aj preto má zmysel už spomínané nové ministerstvo cestovného ruchu a športu.
Váži si Slovensko svojich úspešných športovcov, notabene olympijských víťazov?
Osobne si myslím, že Česi sú aj v tomto o míle pred nami. Vedia v dobrom slova zmysle predať svoje nielen športové, ale napríklad aj kultúrne osobnosti mládeži, využiť jej potenciál. U nás by chcel každý – na čele s politikmi –, aby sme sa zo svetových šampionátov a olympiád vracali s čo najväčším počtom medailí. Aby boli naši športovci úspešní, aby sme sa mohli nimi pýšiť. No len čo úspešný športovec skončí, často po ňom ani pes neštekne.
Mimochodom, pamätáte si, kedy ste prvýkrát zaregistrovali Mateja Tótha, po vás druhého slovenského olympijského víťaza v chôdzi? Predpokladali ste, že by mohol ísť úspechmi vo vašich šľapajach?
Maťo mohol mať asi dvanásť rokov, keď som si ho prvýkrát všimol na jedných pretekoch v Borskom Mikuláši. Už vtedy chodil technicky veľmi pekne. Ani neviem, na ktorom mieste tam skončil. Ale pamätám si, že som povedal Ďurovi Benčíkovi: "Ak tento chalan 'nezblbne', ak vydrží, tak z neho bude veľký pretekár." Ani som najskôr nevedel, ako sa volá. Až v cieli som zistil jeho meno. A Matej Tóth vydržal. Prešiel aj pubertou, ktorá inak znamená pre našich talentovaných športovcov často veľký problém a veľa z nich práve v tomto období so športom skončí.
Spoznávajú vás ľudia v Kremnici?
Ale hej, tu som doma. Hoci už to nie je zďaleka také ako kedysi. V minulosti aj keď nebol internet, neboli mobilné telefóny, počítače, no existovali denníky, človek si ich kúpil aj viacero a čítal ich vždy odzadu, od športových strán. Teraz je najmä mládež trochu inak orientovaná, viac pretechnizovaná, čo mi trochu prekáža. Šport už toľko nesleduje.
Máte dvoch synov, jeden má sedemnásť, druhý štrnásť rokov. Vydali sa tak ako ich otec po športovej dráhe?
Najmä ten mladší, ten súťaží za Kremnicu v behu na lyžiach. No práve v tomto období prechádzame na atletiku. Vidím ho ako vytrvalca, na trojke, päťke, desiatke.
Podobný osud ako otec?
Zatiaľ je to iba zhoda náhod. V jeho prípade sa nebojím ani o talent, má veľké predispozície na vytrvalostné behy, ani o spomínanú a nevyhnutnú tvrdú prácu. Len o tú hlavu sa aj v jeho prípade trochu bojím, aby „nezblbol“. (Úsmev.)