Túto atmosféru cítime už dlho. U nás na Slovensku v menšom rozsahu, keďže migrácia sa nás týka menej, v západnej Európe je to horšie. 

Niekedy ostávame prekvapení zistením, ako dávno sa táto liberálna kultúra v rámci Západu udomácnila. Siaha do 60. rokov minulého storočia. Významný politik britskej Konzervatívnej strany, minister Enoch Powell si dovolil v roku 1968 poukázať na riziká nadmernej imigrácie v prejave, ktorému médiá dali neskôr názov „Rivers of Blood“ – Rieky krvi. Nebol to nijako agresívny prejav a súhlasila s ním drvivá väčšina britskej spoločnosti.

Powella to stálo kariéru, lebo médiá a liberálne politické elity, aj v jeho vlastnej strane, ho napokon z radov konzervatívcov vytlačili.

Mimochodom, s tou krvou mal Powell pravdu. Zatiaľ najviac jej tieklo v Londýne v roku 2005 po teroristických výbuchoch v londýnskom metre. No a tou zatiaľ poslednou krvou bola krv ubodaných dievčatiek.

V roku 2015 počas migračnej vlny Nemecko porušilo všetky možné zákony a vpustilo na svoje územie v jednej chvíli viac ako pol milióna migrantov z Ázie. Fyzické nepohodlie migrantov bolo pre nemecké elity viac neprijateľné, ako následné negatívne dôsledky, ktoré muselo v ďalších rokoch znášať nemecké obyvateľstvo.

Protesty proti nadmernej imigrácii a už len upozorňovanie na jej negatívne dôsledky sa liberálna politika snaží vytesniť mimo rámca legitimity a kritikov nálepkuje ako xenofóbov.

Orgány EÚ vyprodukovali za posledné desaťročia stohy dokumentov o potrebe boja proti xenofóbii. Anti-imigračné politické strany v Európe sú označované ako „krajná pravica“. Ako čosi až fašistické. Podobne sa liberálna kultúra správa k Trumpovej Republikánskej strane.

Keď sa dostavia negatívne následky migrácie, liberálna politika sa snaží ich zatajovať a bagatelizovať. Len v takejto atmosfére sa môže stať, že v britskom Rotherhame celé roky mohli moslimské gangy obťažovať viac ako tisíc maloletých dievčat.

Keď sa potom stane, že domáci zareagujú protestmi a dopustia sa nezákonnej činnosti, liberálna politická moc zareaguje na to podstatne tvrdšie, ako by reagovala, keby sa podobného konania dopúšťali migranti. Vidíme to na reakcii britského premiéra Starmera potom, čo pred pár dňami dav zaútočil na hotel pre migrantov v spomínanom Rotherhame.

Vždy, keď hovoríme v otázkach rasy, kultúry a civilizácie trebárs aj pravdu, treba si dať záležať na forme. Nie každá forma je prijateľná. Liberálna politika k téme migrácie však znamená, že niektoré pravdy sa vôbec nesmú vysloviť. To je neprijateľné.

Ale Aziatov či Afričanov u nich doma bombardujeme

Porovnajme citlivosť, ktorú preukazujú liberálne médiá k nepohodliu, ktoré by migrant v Európe mohol cítiť trebárs len po kritickej poznámke, s necitlivosťou voči životom obyvateľov Ázie a Afriky, ktorí dvadsať rokov strádajú západnými vojenskými intervenciami.

Veď ich stále bombardujeme.

Intervencia Západu v Afganistane sa skončila v roku 2021 po dvadsiatich rokoch. Ak bolo pôvodným cieľom invázie potrestať vládu Talibanu za to, že poskytla útočište atentátnikom z 11. septembra 2001, tak tento cieľ bol dosiahnutý pomerne rýchlo po invázii. Taliban bol zvrhnutý, ľudia z jeho vedenia zahynuli, vrátane lídra Talibanu Mullu Omara.

Ale Amerika sa už v roku 2002 rozhodla vojenskými prostriedkami dosiahnuť nedosiahnuteľný cieľ, a síce z Afganistanu vybudovať demokratickú krajinu európskeho typu. Že to nejde, vedeli už mnohí dlhé roky pred hanebným koncom vojny. Nikto sa afganských pastierov z hôr nepýtal, čo si o tom myslia. Len civilných osôb, vrátane žien, starcov a detí, zahynulo v Afganistane 60-tisíc.

Po odchode Američanov z Afganistanu som sa u nás stretával s názorom, že sme tam mali bojovať ďalej. Možno by to napokon vyšlo a z Talibov by sa stali európski džentlmeni... A že tam nejakí Afganci zomierajú...

A invázia do Iraku z roku 2003, ktorej dôsledkom boli státisíce mŕtvych, bola ešte väčšia katastrofa. Mŕtvych státisíce, utečencov milióny. A na začatie tejto vojny naozaj nebol žiaden dôvod. Všetko, čo sa ako dôvod uvádzalo, totiž boli nepravdy.

Liberálne elity šírili strach z irackých zbraní hromadného ničenia, ktoré neexistovali a zo spojenectva irackého režimu s teroristami z Al-Káidy, ktoré tiež neexistovalo. Nie je toto prejav xenofóbie? Tej skutočnej, nie tej, čo sa pripisuje realistickým kritikom imigrácie.

Francúzsko a USA potom bombardovali Líbyu, ktorá je dnes neriaditeľným štátom.

USA roky za prezidentov Obamu aj Trumpa podporovali rebelov proti Asadovej vláde. V Sýrii zomrelo vyše 300-tisíc ľudí.

Liberálna kultúra bojuje proti takzvanej bielej nadradenosti (white supremacy). A prísť do africkej, či ázijskej krajiny, ktorá nás neohrozuje, a bombardovať ju, to nie je prejavom bielej nadradenosti?

Čo sa deje potom, keď sa nejaké naše, západné vojenské dobrodružstvo skončí a vyjde najavo, že to bol nerozum?

Nestane sa nič. Mykne sa plecom.

Ak by išlo o migrantov, ktorí sa utopili v Stredozemnom mori v snahe dostať sa nelegálne do Európy, liberálna kultúra sa nezdráha budiť v nás pocit previnenia. Ale ak si ich ona sama dovoľuje zbombardovať v ich krajinách, vôbec sa pre to netrápi.

V súčasnosti je bolestnou ukážkou nášho divného morálneho kompasu Gaza. Gazu nebombardujeme my, ale k nadmernému zabíjaniu civilov v lepšom prípade mlčíme, v horšom prípade ho ospravedlňujeme. Ale to mlčanie a ospravedlňovanie spoluvytvára dynamiku, ktorá nás vťahuje do väčšieho konfliktu s civilizáciou Blízkeho východu.

Veď sú to tí istí ľudia

Kontrast nášho prístupu k migrantom a tým, čo ostali doma, je kuriózny. Veď ide o tých istých ľudí.

Zo Severnej Afriky, z Blízkeho východu. Poväčšine sú moslimovia, aj keď nie všetci. Väčšinou sú to ekonomickí migranti. Keď zomierajú u nich doma v dôsledku našich vojen, netrápi nás to. Potom prídu k nám, poväčšine nelegálne a zrazu ich chránime pred každým nevrlým slovom, ktoré sa im ujde.

Inak, niekedy prídu k nám práve v dôsledku nášho bombardovania. Napríklad keď je líbyjský štát po našej intervencii taký znefunkčnený, že pobrežie Afriky sa stane širokým koridorom na cestu do Európy. Alebo keď podporíme rebelov v Sýrii a všetci migranti, čo prídu k nám, sa vydávajú za Sýrčanov, ktorí stratili pas.

Liberálna politická kultúra robí všetko naopak

Liberálna politická kultúra Európy a Severnej Ameriky robí vo vzťahu k nezápadným spoločnostiam a jej príslušníkom všetko presne naopak, ako by mala.

K migrantom, ktorí k nám (poväčšine nelegálne) prídu, sa správa nezriedka submisívne, a nepovažuje za potrebné, aby na našom území rešpektovali štandardy našej civilizácie. Formálne niekedy prehlasuje, že to potrebné je, ale poväčšine sa to nedá brať vážne. V skutočnosti sa tých štandardov vzdávame my sami. Veď niekde Európania už majú problém na Vianoce postaviť na verejnosti vianočný stromček, aby sa to niekoho nedotklo.

Naopak, v otázke zahraničných vojenských intervencií sa euro-americká liberálna kultúra správa voči ázijským kultúram niekedy naozaj nadradene. Bombardujeme ich, lebo veríme v nebezpečenstvo, ktoré tam nie je, prípadne veríme, že u nich všetci čakajú na export našej demokracie. Nie je to tak. 

Je to postavené na hlavu.

Preto ako konzervatívec verím, že veci treba postaviť z hlavy na nohy. Dávno som si ujasnil, že masovú migráciu ľudí z mimoeurópskych kultúr nad určitú hranicu považujem za riziko. Bezpečnostné, politické, sociálne, a tak ďalej. Pokojný a demokratický život v krajine vyžaduje istý stupeň civilizačnej homogenity.

Preto som ako politik aj vždy tak hlasoval. Napríklad, odmietol som v roku 2008 ako poslanec Lisabonskú zmluvu, lebo táto spôsobila, že tú imigráciu už nemáme celkom pod kontrolou a rozhoduje sa o nej niekde inde. Lisabonskou zmluvou krajiny EÚ totiž stratili právo veta a boli sme v tomto roku prehlasovaní v otázke kvót migrantov, ktorých musíme na Slovensku prijať alebo v prípade našej neochoty platiť. 

Zároveň viem, že ich život má takú istú hodnotu ako život nás Európanov. Preto som pri (zriedkavom) kontakte s nimi zdvorilý a priateľský. A proti obmedzenému počtu prispôsobivých migrantov nič nemám. Najmä som však bol veľmi skeptický pri hodnotení vyššie spomenutých vojenských zásahov Západu v Afrike a na Blízkom východe.

To, že som ako člen vlády hlasoval v roku 2003 proti invázii do Iraku, považujem za jedno zo svojich najlepších politických rozhodnutí. Bolo to v čase, keď dôvera v politiku USA bola na Slovensku ešte veľmi vysoká. Spomínam si na otázku liberálnej novinárky, ktorá sa ma pýtala, či moje hlasovanie proti vojne nie je prejavom populizmu.

Neskôr, keď o pár rokov vyšlo najavo, že ísť do Iraku nebol až taký dobrý nápad, mi moje hlasovanie umožňovalo úspešne sa brániť pred obvineniami z xenofóbie, ktoré sa proti mne sporadicky v miernejšej forme objavovali vzhľadom na nesúhlas s imigráciou. Mohol som sa tých, čo ma obviňovali, spýtať, ktože to súhlasil s bombardovaním Iračanov – ja alebo moji liberálni oponenti?

Inak, aj to sú tí istí ľudia

Tak ako migranti, ktorých vítame, a ľudia, ktorí trpia našimi vojenskými zásahmi, sú tie isté ľudské typy, takisto naši „vítači“ migrantov sa do značnej miery prekrývajú s podporovateľmi západných vojenských zásahov. Sú to poväčšine tí istí ľudia.

A podľa nich sme xenofóbovia my. Nie oni, ktorí nás hnali bombardovať Irak.

Už treba postaviť veci z hlavy na nohy

Už je najvyšší čas v Európe niečo zmeniť. K zdravému konzervativizmu by malo patriť, že budeme trvať na obmedzovaní masívnej imigrácie do Európy, ktorá nás oslabuje. A voči tým migrantom, ktorí sa v Európe s naším súhlasom usadia, zdravo uplatňujme našu predstavu o tom, čo znamená rešpektovať našu kultúru.

A tam u nich, v Afrike a v Ázii, sa nesnažme uplatňovať naše predstavy o demokracii pomocou zbraní.

Tu ich vítajme o čosi menej. Viac rešpektujme samých seba. A u nich ich bombardujme menej, prípadne ich nebombardujme vôbec. U nich viac rešpektujme ich.

Myslím, že takýto konzervatívny prístup je rozumný. Ale žijeme v takých časoch, že napriek rozumnosti je strašne ťažké ho presadiť.