Tešenie sa na občiansku vojnu

Takže pokiaľ je možné súčasné protesty označiť za protiimigračné, sú to protesty proti nesplneným sľubom politikov.

Praktické či ekonomické dôsledky nezriadenej imigrácie – preplnené ubytovacie kapacity, tlak na verejnú infraštruktúru ako školy a zdravotníctvo, neblahé dôsledky dostupnosti lacnej pracovnej sily na dlhodobú produktivitu ekonomiky – sú násobené politikou progresívneho rasizmu, ktorú britský establišment vyznáva. Pre tento svetový názor je obyvateľstvo inej ako bielej rasy – BAME (Black, Asian and Minority Ethnic), ako znie idiotská oficiálna vládna skratka – preferované.

Je to stav nízkoprahovej kultúrnej vojny bez ohľadu na to, alebo práve preto, že tí, ktorí vyhlasujú jej koniec, ju zároveň rozpútavajú. Výrečnú symboliku poskytol posledný rockový festival v Glastonbury, kde známy umelec Banksy prezentoval ako umelecký objekt typický gumový čln, na akom prichádzajú cez prieliv La Manche z Francúzska budúci azylanti (z ktorých by ani jeden z nich nemal v normálnom svete mať na azyl nárok, pretože prichádzajú z Francúzska, čo je bezpečná krajina). Niektorým komentátorom pritom neunikla irónia, že Glastonbury je komerčná akcia, ktorú ochranka chráni pred neplatiacimi návštevníkmi oveľa prísnejšie, než je chránená britská hranica.

Obvinenie z toho, čomu začali nespokojní ľudia hovoriť „two-tier policing“ – teda iný, mäkší prístup polície k rasovo minoritným a ľavicovým problémom ako k pravicovým – je až smiešne označovať za obvinenie. Je to prostý fakt. Jeho oficiálnu logiku jasne podporuje porovnanie dvoch vystúpení premiéra Keira Starmera: zatiaľ čo v roku 2020, v lete Black Lives Matter, ešte ako vodca opozície zdôraznil, akú empatiu musíme cítiť k ťažkému údelu BAME ľudí, dnes sľubuje postihovanie násilia v zmysle padni komu padni (mentálna amerikanizácia najmä mladších Britov vzrušene prežívajúcich smrť Georgea Floyda v Minnesote, ktorá o britskej realite nevypovedá vôbec nič, by bola na samostatný článok).

Vymáčať konzervatívcom nos v rozmanitosti

Ak teraz môžem byť osobný, písať o týchto veciach je pre mňa zvláštne v tom, že som o nich písal ešte v čase, keď nikoho nezaujímali. Ešte v Lidových novinách som mal text o tom, ako niekdajší spolupracovník Tonyho Blaira Andrew Neather priznal, že síce politiku masovej migrácie zdôvodňovali ekonomickými argumentmi, ale ich ďalším neverejným motívom bolo „vymáčať konzervatívcom nos v diverzite“, teda zmeniť charakter britskej spoločnosti v neprospech Konzervatívnej strany. Avšak v neprospech časti Britov, vrátane časti vlastných voličov, o ktorých Blairovi ľudia cynicky usudzovali, že „rovnako nemajú kam ísť“ (to ešte neexistoval UKIP). Ťažké bolo si predstaviť horší akt škodoradosti politikov voči časti vlastného obyvateľstva.

V roku 2014, teda ešte pred migračnou vlnou Angely Merkelovej, ktorá priviedla realitu multikulturalizmu Čechom do zorného poľa, som písal, zrejme najobsiahlejšie v českých médiách, o škandále v britskom Rotherhame. Gangy mužov pakistanského pôvodu tam roky znásilňovali a nútili k prostitúcii maloleté biele dievčatá, ktorých počet šiel do tisícov. Veľa ľudí na úradoch a v polícii o tom vedelo, ale báli sa zasiahnuť, pretože správne tušili, že ktokoľvek to skúsi, bude obvinený z rasizmu.

Takže nie som vlnou etnického násilia, ktorá v posledných týždňoch zachvátila Britániu, tak celkom prekvapený. Zato som celkom znechutený tým, že sa objavujú inteligentní ľudia v cudzine aj u nás, ktorí majú pre toto násilie, keď ho páchajú belosi, pochopenie.

Po prvé pre mňa tam, kde sa začnú búrať múry a vysypávať popolnice za účelom hľadania vhodných projektilov, vykopávať dvere a zapaľovať budovy, končí všetka sympatia bez ohľadu na údajnú kauzu protestujúcich. To je pochopiteľné iba v situáciách vojenskej diktatúry a okupácie. V zásade sa to u nás nikdy nedeje; nedialo sa to u nás ani inde v stredovýchodnej Európe pri zvrhávaní komunistických režimov. Je príznačné, že k nám tieto spôsoby prvýkrát a veľmi výnimočne vniesli z cudziny bandy antiglobalizačných aktivistov pri zasadnutí Medzinárodného menového fondu v Prahe v roku 2000.

Každý má túto citlivosť nastavenú inak. Niekomu nejaký ten hurhaj nevadí. Ten, komu vadí, bude vnímavejší voči nihilistickej stránke tých hurhajov. Kto sleduje Britániu trochu dlhšie, vie, že tam existuje vrstva ľudí, ktorá, patrične aktivovaná, nemá k násiliu veľmi ďaleko a z času na čas ho priamo potrebuje.

Taký bol napríklad názor Rogera Scrutona, ktorý ho opieral aj historicky o dedičstvo Anglosasov či dánskych nájazdníkov. Taká je realita, ktorú popísal vo svojich knihách aj u nás známy Theodore Dalrymple. Vo svojej praxi ako lekár v multikulti oblastiach a vo väznici videl ľudí vychovaných rodinou (skôr jej absenciou), kultúrou a sociálnym štátom k strate sebaovládania a pocitu zodpovednosti za svoj život. V roku 2011 vypukla v Británii vlna „nákupných nepokojov“. Začala však tým, že polícia pri zatýkaní zastrelila človeka, ktorý patril ku kriminálnej černošskej subkultúre v zásade mafiánskeho typu, teda so silnými rodinnými väzbami. Žiadali spravodlivosť, čo sa potom nejako vyvinulo v rabovanie obchodov na mnohých miestach Anglicka občanmi všetkých možných etník, ktoré Británia má.

Z vnútra davu môže byť dočasný rozvrat sociálneho poriadku opojný

Ako to vtedy popísal spisovateľ Alwyn Turner: „Pravda je taká, že z pozície vo vnútri davu môže byť dočasný rozvrat sociálneho poriadku vzrušujúci, opojný. To, že bola polícia v defenzíve, bolo jednoducho zábavné, aj keď teda bolo nutné sa verbálne hlásiť k vznešenejším motívom. "Všetci boli rozbehnutí, rozbíjali veci, rozbíjali fľaše, vlamovali sa do obchodov," nadšene opisovalo dievča z Croydonu, aj keď jej kamarátka náhlivo dodala: "Môže za to vláda."

Pre vládu a médiá nebude problém dokázať, že takíto ľudia sa tiež podieľali na súčasných nepokojoch – už sa to deje. Ako reprezentatívna tá vzorka je, to je hneď teraz ťažko povedať.

Vláda bude všetko zvádzať na „far-right“ a „islamofóbov“ a opäť k tomu nájde ochotných spolupracovníkov v radoch davu. Počnúc tým, že prví demonštranti sa v Southporte zhromaždili pod vplyvom nepravdivej informácie, že páchateľ vražedného mačetového útoku bol moslim. Je zaujímavé, ako aj toto niekto dokáže prehliadať alebo obhajovať. No dobre, tak nebol moslim, ale moslimskí imigranti spáchali iné veci!

To bol taký americký černošský herec, možno ste o ňom počuli, volal sa Jussie Smollett, ktorý v roku 2019 prišiel s tým, že na neho v noci zaútočili dvaja MAGA rasisti. Nasledovalo veľké odsúdenie – tento „moderný lynč“ odsúdila aj súčasná kandidátka na prezidenta Kamala Harrisová – a keď sa ukázalo, že si to Smollett vymyslel, argumentovali jeho obhajcovia v zmysle: Dobre, nestalo sa to, ale mohlo sa to stať a inokedy a inde sa také veci stali! Toto je podobné. A pokračovalo to tak, že keď sa potvrdilo, že páchateľom bol syn azylantov z kresťanskej Rwandy, tak niekto zverejnil fotografiu, „ako teraz vyzerá“ – lenže na nej nebol on. Černoch ako černoch, azylant ako azylant – tak znie tentoraz tá logika?

Toto odporné správanie, nemôžem si pomôcť, priľne aj na tých, ktorí ho obhajujú alebo pre nich majú pochopenie.

Ďalšia schválená záujmová skupina v rámci balkanizácie spoločnosti?

Celé to sympatizovanie sa nakoniec nezmôže na viac ako na požiadavku, aby sa s belošskými protiimigračnými protestujúcimi zaobchádzalo – zo strany štátu i médií – rovnako ako s inými preferovanými skupinami, moslimami, propalestínskymi aktivistami, gay aktivistami a ďalšími. Aby sa aj o ich protestoch písalo, že boli „prevažne mierumilovné“. Je to vlastne také žalovanie pánovi učiteľovi, že je to nespravodlivosť, pretože to, za čo som trestaný, tamten urobil tiež a ešte horšie veci. Znamená to ašpirovať na úlohu ďalšej schválenej záujmovej skupiny v rámci balkanizácie spoločnosti, tentoraz domorodého belošského etnika. Je to prehra. Niečo veľké, civilizačné vybudovali vždy len národy, nikdy etnické skupiny.

Prehra to bude aj bezprostredne politicky. Starmer a médiá nazbierajú dosť príkladov na to, aby mohli tvrdiť, že išlo o rabovanie kriminálnych živlov a „far-right“. Karanténa politických argumentov proti imigrácii bude posilnená. Z anglickej svätojurajskej vlajky, ktorou demonštranti na fotografiách mávajú, sa teraz už definitívne stane „hate speech“. Takzvaný boj proti dezinformáciám dostane novú vzpruhu.

Rovnako nepochopiteľne ponižujúce je aj zástupné bojovné prežívanie britských udalostí ľuďmi, ktorí žijú inde a mali by mať dosť vlastných starostí. Vek sociálnych sietí k tomu zvádza.

Roja sa tu ľudia ašpirujúci na rolu Iana Milesa Cheonga. To je človek, ktorý zhromaždil na Twitteri milión sledovateľov svojimi príspevkami zapájajúcimi sa do amerických politických a kultúrnych vojen. A reagujú naňho vplyvné osobnosti vrátane Elona Muska. Cheong hrá svoju rolu nesmierne presvedčivo (a zárobkovo), lenže je Malajzijčan, ktorý, pokiaľ je to známe, v USA v živote nebol. Jeho akože nasledovateľov spoznáte okrem iného podľa toho, že proti nebezpečenstvu občianskej vojny, konca „Západu, ako ho poznáme“ a tak podobne, burcujú spôsobom, z ktorého získate dojem, že sa nemôžu dočkať.

Je to spôsob existencie, ktorý si môžu dovoliť iba dva typy ľudí. Buď sú od toho kradmo blížiaceho rozvratu chránení vzdialenosťou – ako napríklad Cheong, alebo svojim bohatstvom – ako napríklad Elon Musk.