Martin Weiss

Takže pokiaľ je možné súčasné protesty označiť za protiimigračné, sú to protesty proti nesplneným sľubom politikov.

Praktické či ekonomické dôsledky nezriadenej imigrácie – preplnené ubytovacie kapacity, tlak na verejnú infraštruktúru ako školy a zdravotníctvo, neblahé dôsledky dostupnosti lacnej pracovnej sily na dlhodobú produktivitu ekonomiky – sú násobené politikou progresívneho rasizmu, ktorú britský establišment vyznáva. Pre tento svetový názor je obyvateľstvo inej ako bielej rasy – BAME (Black, Asian and Minority Ethnic), ako znie idiotská oficiálna vládna skratka – preferované.

Je to stav nízkoprahovej kultúrnej vojny bez ohľadu na to, alebo práve preto, že tí, ktorí vyhlasujú jej koniec, ju zároveň rozpútavajú. Výrečnú symboliku poskytol posledný rockový festival v Glastonbury, kde známy umelec Banksy prezentoval ako umelecký objekt typický gumový čln, na akom prichádzajú cez prieliv La Manche z Francúzska budúci azylanti (z ktorých by ani jeden z nich nemal v normálnom svete mať na azyl nárok, pretože prichádzajú z Francúzska, čo je bezpečná krajina). Niektorým komentátorom pritom neunikla irónia, že Glastonbury je komerčná akcia, ktorú ochranka chráni pred neplatiacimi návštevníkmi oveľa prísnejšie, než je chránená britská hranica.

Obvinenie z toho, čomu začali nespokojní ľudia hovoriť „two-tier policing“ – teda iný, mäkší prístup polície k rasovo minoritným a ľavicovým problémom ako k pravicovým – je až smiešne označovať za obvinenie. Je to prostý fakt. Jeho oficiálnu logiku jasne podporuje porovnanie dvoch vystúpení premiéra Keira Starmera: zatiaľ čo v roku 2020, v lete Black Lives Matter, ešte ako vodca opozície zdôraznil, akú empatiu musíme cítiť k ťažkému údelu BAME ľudí, dnes sľubuje postihovanie násilia v zmysle padni komu padni (mentálna amerikanizácia najmä mladších Britov vzrušene prežívajúcich smrť Georgea Floyda v Minnesote, ktorá o britskej realite nevypovedá vôbec nič, by bola na samostatný článok).