Keď svojho času dostala galéria Danubiana od vlády financie na rekonštrukciu, protestovala pred ministerstvom kultúry skupina výtvarných umelcov a aktivistov. Opreli sa okrem iného do výstavného programu Danubiany, ktorý hodnotili ako menej kvalitný mainstream nehodný podpory štátu na úkor iných inštitúcií. Ak to mám zjednodušiť, týmto ľuďom bola určite bližšia výstavná politika Slovenskej národnej galérie, už vtedy pod vedením Alexandry Kusej.
Túto zabudnutú epizódu nezmieňujem preto, aby som ešte dodatočne s kritikmi Danubiany polemizoval a zároveň spochybňoval činnosť SNG. Naopak, chcem povedať, že obe výstavné inštitúcie ako Danubiana tak aj SNG sú každá svojím spôsobom výnimočné v našom kultúrnom priestore. V priestoroch Danubiany som si mohol pozrieť aj také skvosty svetového umenia ako sú sochy svetoznámeho ruského konštruktivistu El Lisického, alebo obrazy ešte slávnejšieho španiela Juana Miró. A aj viaceré výstavy v SNG boli pre mňa zážitkom.
Takže prečo jedným dychom spomínam Danubianu a SNG?
V posledných dňoch sa do centra pozornosti dostala SNG z dôvodu odvolania riaditeľky Alexandry Kusej. Už menej alebo vôbec sa nevie, že aj Danubiana je terčom útokov súčasného vedenia ministerstva kultúry a to už dlhší čas. Som presvedčený, že iba rozdielny status Danubiany, ktorá nie je plne štátnou inštitúciou, znemožnil zatiaľ odvolanie jej riaditeľa Vinca Polakoviča. A tak sa použila aspoň metóda zadržania finančných prostriedkov, ktorými ministerstvo Danubianu podľa uzavretej zmluvy už roky spolufinancuje. Cieľ je jasný, položiť fungujúcu, jedinečnú Danubianu na kolená a týmto spôsobom vypudiť jej súčasného riaditeľa. Našťastie, vďaka výstavným projektom, ktoré majú vysokú návštevnosť, Danubiana dokáže dočasne fungovať aj bez tejto podpory.
