Patrik, čaká ťa veľká udalosť. Prvýkrát sólovo vystúpiš v pražskej O2 Aréne. Čo pre teba tento moment znamená? Nie je to samozrejmosť.
Je pravda, že to nie je samozrejmé a vnímam to ako veľký moment v mojej kariére, ale pred rokom som vystupoval s Kontrafaktom.
Ale toto je tvoj prvý sólový koncert, je to asi predsa len rozdiel.
Áno, je to rozdiel, aj keď mám za sebou vypredané Incheby, handarény a štadión v Trnave. Vždy som to vnímal ako určitý risk, ale zároveň ako príležitosť otvoriť dvere pre rapovú kultúru a šoubiznis. O2 Aréna je pre mňa ďalším krokom vpred, ale zároveň aj veľkou výzvou. Tu sa nedá nič oklamať – musíš mať za sebou prácu, hity a dlhodobú históriu. A keďže je to v Prahe, mali by prísť Slováci, ale aj Česi.
Mohol by sa podariť aj ten najlepší scenár a arénu vypredať?
Nemusíš ju vypredať, ale vyzerá dobre, keď tam sedí viac ako 10-tisíc ľudí. Aj keď si myslím, že sa ju určite podarí vypredať už tento mesiac. Som sám prekvapený, ako to ide – 23. septembra sme mali Kontrafakt, potom koncert na štadióne Ondreja Nepelu, a teraz toto. Preto hovorím, som prekvapený, že ľudia dostali najesť.
Vzhľadom na tvoje skúsenosti s veľkými pódiami, išiel si do O2 Arény s istotou, alebo si vnímal aj určitý risk?
Keď som sa do toho pustil, veril som, že to zvládnem, pretože som si povedal, že ak to dokázali iní umelci z Česka v inom štýle, prečo by som to nezvládol aj ja. Ale samozrejme, musíš mať voči tomu pokoru, lebo je to vždy trochu riskantné. Bolo by to príliš jednoduché, ak by som si len povedal, že urobím koncert vo Wembley, zarobím a všetko bude fajn. Išiel som do toho s pokorou a malou dušičkou, no moje vízie sa naplnili.
Pozval si si zaujímavých hostí, mnohých prekvapila napríklad Dara Rolins. Kto ďalší teda ešte bude súčasťou?
Niektoré mená sú už známe. Bude tam Igor Kmeťo, Tina, Ego, čo je asi očakávané, a tiež napríklad Hard Rico. Ostatní hostia zatiaľ zostávajú tajní.
Prezraď aspoň, či bude hostí viac ako desať.
Určite sa zmestíme do dvoch rúk. Rovnako ako bola oslava kariéry Kontrafaktu, toto bude oslava Rytmusa. Moja tvorba je úplne iná ako od Kontrafaktu, so širokým spektrom štýlov rapu, a každý vie, že mám množstvo hitov so spoluprácami. Preto je logické, že hostia dostanú pozvanie. Nech sú pri tomto momente tí, ktorých mám rád. Na nich to síce nestojí, ale budem rád, keď tam budú tí, ktorých si vážim.
A čo terajšie pódium? Bude stáť ešte viac ako stage Kontrafaktu za 700-tisíc eur?
Nie, nebude to stáť viac. Bude to niečo úplne iné, ale aj tak to bude stáť dosť peňazí (smiech). Keď sa na to pozriem z pohľadu bežného Slováka a Čecha, chcem vytvoriť úplne odlišný zážitok. Pri predchádzajúcom stage sme stavali na drahom vizuáli a neuveriteľnom dizajne. Teraz to bude niečo nové, chcem, aby prišli ľudia na koncert s istým očakávaním.
Vlnu kritiky vzbudila tvoja plánovaná VIP večera s fanúšikmi, ktorá sa uskutoční deň pred veľkým koncertom. Môžeš nám priblížiť, o čo presne ide a čo je pre vyvolených, ktorí si zaplatia „predpremiéru“ za 400 eur, pripravené? Nahnevalo ťa to, keďže vo svete je bežné, že umelci ponúkajú takéto exkluzívne zážitky svojim fanúšikom?
Odfiltroval som to. Som zvyknutý na to, že niektoré médiá sa hneď pustia do kritiky a snažia sa ma vykresliť v negatívnom svetle, aby bežní Slováci začali reagovať hnevom a tvrdiť, že som sa zbláznil a čo si to dovoľujem. Vytvorili okolo toho zlú atmosféru, že ponúkam večeru za cenu mesačnej hypotéky.
Načo je to dobré? Veď toto je úplne bežné vo svete. Ak by som sa chcel stretnúť s niekým, koho obdivujem a kto vystupuje na veľkom štadióne, čo je veľmi nákladné, je jasné, že lístky budú zodpovedať úrovni umelca. Mám fanúšikov, ktorí sú ochotní za to zaplatiť a toto som pripravil práve pre nich. Navyše, ide o nápad agentúry, ktorá organizuje „Noc s legendou“ a už priviedla Van Damma a ďalších, takéto ceny sú bežné. Napríklad, Paľo Habera má rovnakú cenu a nič sa o ňom nepísalo, takže sa pýtam prečo.
A čo všetko fanúšikov teda čaká?
S fanúšikmi strávime čas pri stole, kde sa budeme rozprávať o čomkoľvek, prevediem ich celým backstageom a ukážem im, ako sa realizuje takýto veľkolepý projekt. Budú mať možnosť vidieť aj moju šatňu. Kapacita je už na viac ako 60 percent vypredaná. Trošku ma mrzí, že si poniektorí žurnalisti nevážia, čo robím pre kultúru, a ako sa ju snažím pozdvihnúť takýmito projektmi. Napíšu, že pýtam za lístok ako svetová hviezda, ale nenapíšu, že mám v O2 aréne pódium a šou drahšie ako svetové hviezdy. Z týchto hejt webov ma nikto nikdy nezastaví. Ja nežijem zo svojich hejterov odchovaných na ich negatívnych článkoch.
Som zvyknutý na to, že od malička vždy vyvolávam kontroverziu, nech už robím čokoľvek. V určitom momente som sa rozhodol žiť podľa svojich vlastných pravidiel – robiť to, čo chcem, hovoriť to, čo si myslím, a snažiť sa robiť veci tak, aby som nebol od nikoho závislý. Viem, že ľudia sa takýchto vecí desia a chcú to pošpiniť.
V jednom z rozhovorov si sa vyjadril, že O2 Arénu si si musel „odbiť“ klubmi a diskotékami. Ako spomínaš na tieto svoje začiatky?
Bola to ťažká cesta. Dnes to majú mladší umelci jednoduchšie, pretože cesta už je vyšľapaná a na štadión sa môžu dostať omnoho skôr ako ja.
Čím to je?
Vnímam to tak, že som musel riskovať úplne najviac. Bol som hodený do neznámej vody. Keď si chcel pred dvadsiatimi rokmi povedať, že sa staneš raperom a budeš zarábať, každý sa na teba pozeral skepticky, pretože tento smer nebol ešte úplne zadefinovaný.
A raper Róm, to ti predpokladám v tom čase k statusu taktiež nepridalo.
Určite, bolo to úplne tak. Keď prišiel Róm, ktorý si hovoril, čo chcel a myslel si, čo chcel, xenofóbne založení ľudia s tým mali problém. Keď som začínal, sociálne siete ešte neexistovali. Boli len Deka hity na Markíze, pamätáš si to? To bolo okrem Musicboxu jediné médium, kde si sa mohol dostať so svojím videoklipom. Keď sme ten náš dostali do Deky, mohol sa tam udržať len, ak zaň zahlasovali ľudia cez SMS správy. Spustil sa na nás obrovský hejt, že sme komerční a nepatríme do Markízy. Po polroku začali opakovať všetci ostatní raperi to isté.
Zadefinoval si rap na Slovensku.
Bez pochýb. Všetky kľúče k úspechu, či už ide o O2 Arénu alebo iné možnosti zarábania v rapovej sfére, som chlapcom priniesol ako na kľúč. Povedal som im nech robia veci podľa tohto vzoru a môžu dosiahnuť rovnaký úspech ako ja.
Tebe tie kľúče tiež niekto dal?
Nedal. Sám som si tieto kľúče našiel. Vyrastal som na rape v 90. rokoch a svojským spôsobom som študoval americký šoubiznis a rap. Mal som to dôkladne naštudované, a keď som stretol Kontrafakt v roku 2001, bol som už dosť skúsený v oblasti amerického šoubiznisu v porovnaní so slovenským.
Keď sa objavili sociálne siete a začal Facebook, už som mal 100-tisíc sledovateľov, zatiaľ čo ostatní ešte len zistili, ako využívať túto platformu na šoubiznis. To isté platilo pre YouTube. Začal som natáčať vtipné videá ešte predtým, než som sa dozvedel o pojmoch ako influencer alebo youtuber. Vďaka tomu, že som sledoval, ako to funguje v Amerike, som vedel, že si musíš vytvoriť svoj vlastný kanál a svoju „televíziu“. Táto skúsenosť ma výrazne odlíšila od ostatných. Na začiatku milénia som mal veľmi dôkladne naštudovaný šoubiznis vrátane techník rozhovorov a podobne.
A ako ich robiť?
Musíš zaujať tým, že keď začneš rozprávať, je to fascinujúce. Si autentický, presne vieš, kam mieriš a máš to v hlave zrovnané, o akú cieľovku ide. Na druhej strane, niektorí sú extrémni introverti, ktorí sa vyhýbajú rozhovorom. Tým chcem povedať, že vždy záleží na tom, aký si typ a aký typ marketingu máš. Dnes je to rozmanité, máš interpretov, ktorí majú len päť fotiek na Instagrame a napriek tomu vypredávajú koncerty. Dnešné podmienky ťa nútia prispôsobiť sa dobe.
Keď som začínal, nebolo bežné, aby niekto robil rozhovory s extrémne uvoľneným autentickým prejavom, sebavedomé vystupovanie nebolo bežné, a ak niekto z hudobného sveta otvorene hovoril, čo všetko dosiahol, čo koľko stálo a bol na to hrdý, považovalo sa to za kontroverzné. Dnes je to už úplne bežné a nikoho to neprekvapuje.
No dobre, a keď sme sa bavili o tom, že si tie kľúče nemal, napriek tomu predpokladám, že na to, aby bol človek dvadsať rokov motivovaný robiť to, čo robí, prispieva k tomu aj podpora najbližšieho okruhu ľudí. Mal si podporovateľov, ktorých by si vymenoval?
Nemal. Toto je výsledok deformácie z detstva. Šikanovanie, nedôvera a spochybňovanie ma prinútili nájsť únik v hudbe, kde som sa musel spoliehať hlavne sám na seba. Preto som schopný udržať si motiváciu a vytrvalosť už dvadsať rokov.
Stále si uchovávam vnútorné dieťa, ktoré sa snaží uniknúť zlému detstvu. Vytvoril som si postavu, ktorá je extrémne disciplinovaná, sebakritická a dokáže efektívne komunikovať so samým sebou. Keď sa mi niečo nepodarí, nemôžem sa klamať a myslieť si, aký som skvelý, pretože realita sa vždy ukáže. Okrem toho mi veľmi pomohlo, že nemám prefetovaný a prepitý mozog, čo mi umožňuje mať triezvy pohľad na krízové situácie.
Takže za zlegalizovanie marihuany na Slovensku by si nebol.
To je mi jedno.
Zoberme si to z hľadiska, že si otec. Ak by to bolo v našej krajine legálne, tvoj syn Sanel by bol voči tejto droge menej chránený.
Pozri, ak mu niečo zakážem, a on to bude chcieť, nájde si to aj tak. Nerapujem o tom ani o tom nehovorím. Čo môžem svojmu dieťaťu ponúknuť, je vzor svojho správania. Nepijem, nefajčím, snažím sa všetko si zaslúžiť a neklamať. Žijem tak, aby som mu ukázal, že môžem spokojne spávať, tešiť sa zo života a užívať si ho.
Som si vedomý toho, že šoubiznis, kluby, diskotéky a miesta, kde ľudia pracujú od pondelka do piatka a cez víkendy sa idú „rozbiť“, sú často plné drog. Sám som v minulosti vystupoval v mnohých kluboch, takže si nemôžem robiť ilúzie o tom, že sa to nedeje. Môžem len povedať, že je to ich vec. Nebudem sa snažiť to zakazovať alebo bojovať proti tomu. Ale keby som sa dozvedel, že môjmu dieťaťu predal drogy nejaký díler, tak by som to asi vybavil po svojom.
Ty sám si nemal úplne ideálne detstvo, nemal si ani dobrý vzťah so svojím otčimom. Spomínal si aj to, že si bol šikanovaný.
Myslím si, že som už za tým, pretože som to celé pochopil aj na základe terapií.
A stále navštevuješ terapeuta?
Áno, samozrejme. Aj keby som nemal žiadne aktuálne problémy, pokračujem v terapii. Je to ako pravidelné cvičenie v posilňovni – starám sa o seba a svoje mentálne zdravie. Pomáha mi to vyrovnať sa so všetkým, čo mám nevyrozprávané, a to, ako sa udržiavať v dobrej kondícii.
Čo považuješ za svoj vrchol? Nechcem to špecifikovať kariérne ani osobne, sám si to zadefinuj.
Mojím vrcholom je určite môj syn a rodina. To, že som svoj odkaz a hodnoty odovzdal ďalej. To je omnoho cennejšie než platne a kariéra. Tá pominie, ale Sanel tu ostane ďalej. Ak by si sa ma na to opýtala predtým, ako som stretol Jasmínu, možno by som mal iný pohľad, ale teraz vidím svoj vrchol v tejto osobnej rovine.
Čo napríklad by si odpovedal?
Že som sám sebou a napĺňam si svoj sen. Toto je ale že úplná zmena. Zdravá a šťastná rodina je naozaj najviac.
Bol to stále tvoj sen?
Mať rodinu? Nie, až po štyridsiatke, s príchodom Jasmíny. V podstate som si ju vymodlil. V kariére som dosiahol všetko, čo ešte? Viac sa už nedalo.
Veď plánuješ ešte vyskúšať herectvo a obsadenie postáv.
Povedal by som, že teraz, keď už máš niečo vybudované, to ide ľahšie ako od nuly, keď si musel investovať všetku energiu do budovania kariéry a sústrediť sa len na seba. Dnes môžeš kombinovať rodinu s tým, čo si už dosiahol. Preto je jednoduchšie prihlásiť sa na konkurz do filmu. Predpokladám, že ak sa prihlásim, budú možno aj radi, že som sa zapojil.
Aký charakter postavy by si si chcel vyskúšať?
Keď sa v tom naplno rozbehnem a získam skúsenosti, určite by som si rád zahral postavu, ktorá je úplne odlišná od toho, aký som ja. Rovnako by som ocenil, keby to umelecká a herecká sféra uznala. Pracujem na tom.
Napríklad učiteľ?
Áno, učiteľ.
To si neviem predstaviť (smiech).
Ale o tom je herectvo.
Ale veď ty už máš za sebou niekoľko hereckých príležitostí, účinkoval si v Bastardoch, Invalidovi a najnovšie vo Vojne policajtov.
Áno, to boli zatiaľ moje prvé „šteky“ v herectve. Najväčším projektom doteraz bola Vojna policajtov. Aktuálne som dostal ďalšiu ponuku na natáčanie českého filmu, ktoré začne v septembri. Po celý život sa snažím ísť schodík po schodíku. Fungujem podľa princípov, radšej pomaly a postupne, než sa vrhnúť do všetkého naraz a neskôr nemať šancu na nápravu.
A čo ťa ešte vystihuje? Máš aj slangové prezývky ako piešťanský krocan alebo diamantový čávo. Sú aj ďalšie?
Jasné, to je často len v rámci srandy. Je toho naozaj veľa.
Napríklad?
Momentálne prezentujem seba ako megalodona Rytmusa (smiech). To je vlastne praveký žralok. Možno to bude aj názov nejakého projektu, že megalodon Rytmus.
Poďme hlbšie. Čo ťa vystihuje mimo tvojich prezývok?
Človek, ktorý si hovorí, čo si myslí, ktorý nie je ani od nikoho závislý a tiež si myslím, že najtvrdšie pracujúci interpret v šoubiznise.
Ktorý vytvoril aj dva dokumenty.
Áno, jeden viac sociálny a druhý o hudbe.
Aký odkaz si chcel týmto spôsobom prezentovať spoločnosti?
Cieľom Sídliskového sna ako sociálneho dokumentu bolo zobraziť život osoby z mixovanej rodiny, situáciu, kde otec je Róm, matka biela a rodina je rozvedená. Tento dokument ukazuje, ako dieťa prežíva rasizmus a traumy, a ako sa tieto skúsenosti premietajú do kariéry, ktorá možno slúži ako únik pred zlým detstvom. Zároveň sa v ňom odráža proces vyrovnávania sa s traumami z detstva a vzťahu s rodičmi.
Druhý film bol odrazom celej mojej kariéry. Hovorí príbeh o tom, ako som začínal od nuly a dosiahol svoj sen. Chcem ukázať, že každý Slovák alebo Čech – bez ohľadu na to, či pochádza z chudobnej alebo lepšie zabezpečenej rodiny – má šancu dosiahnuť svoje sny, ak na sebe tvrdo pracuje.
Vníma už Sanel, že nie si len ocko Paťo, ale tiež verejne známy Rytmus?
Sanel to vníma veľmi prirodzene a nijako sa nad tým nezamýšľa. Jediné, čo ho zaujíma, je, prečo sa so mnou fotia ľudia. Vysvetľujem mu, že je to preto, lebo majú radi moju hudbu, ale nehovorím mu, že som slávny. Naposledy sa ma opýtal, či môže ísť so mnou na pódium, no povedal som mu, že nie, pretože si to musí zaslúžiť.
Čo znamená, že si to musí zaslúžiť?
No, že si to musí vymakať. Nezoberiem ho na pódium len preto, aby mu tlieskali, že je môj syn. Takto mu realitu nepokrútim a nebudem z neho robiť niečo len preto, že je môj syn.
Podľa toho, čo pridávaš na sociálnych sieťach sa zdá, že intonovať vie, tak ktovie, možno na pódiu raz stáť bude.
Myslím si, že intonuje brutálne, ale nechcem v rozhovore vychvaľovať svojho syna. Momentálne som rád, že ho do ničoho nenútim. Nech si do desiatich rokov objavuje svet svojím spôsobom, potom môže prísť disciplína, čo sa týka smerovania. Pretože keď objavuje, raz ho baví tanec, plávanie, hudba potom niečo iné. Keď mal tri roky, vzal som ho na tréning, ale nevydržal ani rozcvičku, lebo malé deti jednoducho nemajú trpezlivosť na to, aby stáli na jednom mieste a počúvali pokyny. Beriem ho do štúdia a na tréningy, aby videl, ako žije jeho otec. Takú mám výchovu.
Čím je pre teba rodina?
Rodina je pre mňa najdôležitejšia vec v živote – je to podstata všetkého. Je to aj odpoveď na otázku, prečo sme tu. Narodil som sa s cieľom založiť si vlastnú rodinu, ale jednu v živote. Nie rozviesť sa a pokračovať ďalej a ďalej. Je to pre mňa posvätná veľká vec. Každý to máme nastavené po svojom. Všetkých nás rozdeľuje iba pohľad na svet.
Rozdeľuje nás aj veľa nevraživosti, ktorú vidíme v médiách a na sociálnych sieťach. Dokážeš to filtrovať, alebo sa ťa neprajné a nevraživé komentáre dokážu stále dotknúť? Vymazávaš ich alebo nie?
Na mojom Instagrame ich blokujem.
Prečo?
Vnímam to ako formu psychohygieny. Vysvetlím to tak, aby to pochopil bežný človek. Ten dostáva možno desať negatívnych komentárov za týždeň. Ja dostávam päťdesiatkrát väčší hejt len tak z princípu. Mám Instagram založený pre svojich fanúšikov, nie pre hejterov. Preto, keď sa objaví niekto, kto ma uráža, „spláchnem ho do záchoda“. Jednoducho, vyčistím priestor.
S viac než 700-tisíc followermi na Instagrame asi úplne všetko filtrovať nedokážeš.
To nie. Keď mám na to čas a chuť a niekto ma cez sociálne siete uráža a nakladá mi, vymažem to. Skúšal som to aj dobrou cestou a diskusiou s ľuďmi, no oni sú radi, keď ma vyprovokujú a tiež, že si so mnou dopisujú. No hlavným dôvodom, pre ktorý som to začal mazať, je vieš aký?
Aký?
Že na negatívnych komentároch novinári stavajú články, môžu za to aj oni. Keď už nevedeli, čo na mňa vytiahnuť, išli do nejakej z diskusii na mojej sieti a urobili z toho základ pre článok. Iné portály a komentáre ma až tak nezaujímajú, no Instagram je môj priestor.
Prečo čítaš Štandard? Na sociálnych sieťach si viackrát zdieľal jeho obsah.
Ak som niečo zdieľal, tak preto, lebo sa stotožňujem s názorom a objektívnym pohľadom na dianie.
Téme médií sa venuješ aj v pesničke „Cigán“, ktorá okrem toho spoločensky odkazuje aj na okrádanie v politike či rasistickú otázku. Ako vnímaš našu spoločnosť?
Pri tejto pesničke som sa rozhodol spísať všetko, k čomu sa chcem vyjadriť, vrátane svojich pocitov za posledných dvadsať rokov, počas ktorých sa objavovali články o Rómoch. Väčšina z týchto článkov bola negatívna a často nás vykresľovala v čo najhoršom svetle. Nikdy sa nezmienili o úspešných a snaživých Rómoch, ktorí si zaslúžia uznanie. Cítil som, že nás radšej opíšu v čisto negatívnom svetle, aby ešte viac utvrdili Slovensko v predsudkoch.
Vnímaš rómsku nálepku ešte stále?
Keď prídem niekam ako Rytmus, často už neberú do úvahy, že som Róm, ale vnímajú ma ako osobnosť či postavu. Napriek tomu ma niekedy stále zabolia niektoré vyjadrenia. Poviem si, že toto naozaj nemyslíte vážne. Ja som hrdý na to, že som Róm, nemáme riešiť to, či si taký alebo onaký, majú za nás hovoriť činy.
Máš vnútornú potrebu rómskej komunite, povedzme mladým chlapcom z nej, ukázať, že sa dá žiť aj inak, že môžu niečo dokázať?
Nemám potrebu ich vyučovať, môžem im iba ukazovať smer, ktorým kráčam, ak o to majú záujem. To je všetko, čo môžem pre nich urobiť. Nemám potrebu cestovať z mesta do mesta, hľadať rómske komunity a presviedčať ich o tom, že som Rytmus a čo všetko som dosiahol. Myslím si, že za tie roky ma pozná dosť ľudí, majú niekoľkoročný návod. Už dvadsať rokov hovorím to isté.
Myslíš si, že v téme polarizácie spoločnosti je rok 2024 možno zlomový?
Momentálne rozdeľovanie spoločnosti a to, čo sa deje, je extrém, ktorý som ešte nezažil. Na druhej strane mám pocit, že sa to pomaly otáča k lepšiemu. Možno to súvisí aj s tým, že vo voľbách zvíťazil niekto iný. Nie je to jednoznačné. Máme dva smery.
Nie sme teda „deti stratenej generácie“?
Nie sme. No vidíš, čo sa stalo na olympiáde, napríklad ceremónia, na ktorú sa už pozerám z pohľadu otca. Spýtal som sa Sanela, či si chce pozrieť olympiádu, lebo ide o udalosť, ktorá sa koná raz za štyri roky, sleduje ju celý svet a zúčastňujú sa jej všetci športovci. Môj malý syn počas úvodnej ceremónie zrazu vidí niečo sexistické a zvrátené. Bradatého tlstého týpka, ktorý je obnažený a je mu vidieť pohlavie. Zapotil som sa pri rozprávaní a vysvetľovaní toho, čo videl.
On sa na to pýtal?
Samozrejme.
A ako si mu to vysvetlil?
Nechcem hovoriť ako, aby ma tu niekto nevychytával, ale zapotil som sa, pretože ho nechcem viesť k netolerancii, no ani k tomu, aby bol zablokovaný a náhodou to skúšal, pretože dieťa sa ťa opýta, či to môže vyskúšať tiež. Máš nejaké hodnoty a nechceš dať šancu tomu, aby sa maľoval, aj keď zároveň vieš, že mu to nemôžeš zakázať. Mám v šoubiznise mnohých kamarátov, ktorí sú homosexuáli a transsexuáli a mám ich rád. Sú to jedni z najlepších umelcov, je s nimi sranda. Mne iba prekáža propaganda, ktorá je už na hranici s tým, že ľudia nerešpektujú tých, ktorí sú za tradičné hodnoty, a ktorá robí chaos v hlavách malým deťom. Toto, čo sa stalo v Paríži znamená, že títo ľudia nerešpektujú celý svet, pretože nie všetci majú také hodnoty, ako má momentálne Európa. Človek, ktorý toto videl a ktorý žije v tradičných hodnotách, bol podľa mňa zhrozený. Ten, ktorý je za tradičné hodnoty, je s prepáčením Rusofil, a ktorý bol vo väčšine, sa má zrazu cítiť ako menšina. Otáča sa to.
A ako si vnímal kontroverzný boxerský zápas?
Nebol kontroverzný, myslím si, že to z neho urobili ľudia. Tiež som tomu uveril. Videl som facebookový príspevok o tom, že keď muž zbije ženu je to zlé, a keď muž bije ženu na olympijských hrách, je to dovolené. To je blbosť a hoax.
Ale tento športovec má chromozómy XY.
Pretože je to mužatka. Sú v športe aj ženy, ktoré vyzerajú ako chlapi, ale to je bežná vec, keď sa narodia ako ženy a môžu rodiť.
Ale ženy nemajú chromozómy XY.
Mne to nevadí. Ja som si spočiatku myslel, že je to chlap preoperovaný na ženu, no nie je. Narodil sa ako žena, má vagínu aj maternicu. Myslím, že keď máš viac testosterónu, to ti nevyhrá zápas.
Takže si s tým v poriadku?
Ja som s tým úplne okej. Vo viacerých športoch, ktoré poznám, či už je to kulturistika, box alebo futbal športujú ženy, ktoré vyzerajú ako chlapi.
A ak by sme si predstavili situáciu, kde by proti žene bojovala transžena, teda biologický muž, to by bolo v poriadku tiež?
Povedal by som si na to svoj názor.
A ten by bol aký?
Predstav si, že máš dcéru, žijete v chudobnej krajine, kde jediné vykúpenie z toho je to, že môže športovať a dostať sa na olympiádu. Tam dostane chlapa, ktorý je lovec a má úplne inú silu ako ona, keďže chlapský box je úplne iný ako ten ženský. Tvoja dcéra to prehrá na základe toho, že dostala muža. Mala len jednu šancu. Toto je už vedľa, ale takáto situácia predsa teraz nenastala. A predpokladám, že čím viac sa bude táto propaganda šíriť, možno sa to aj stane. Vôbec sa tomu, podľa toho, čo sa snažia normalizovať, nebudem čudovať.
Ale riešením nie je ani uzavrieť to tým, že sa to možno stane.
A čo mám robiť? Bojovať proti tomu? To nech robia politici. Presne preto sú demokratické voľby každé štyri roky.
Chodíš k volebným urnám?
Bol som len raz.
A čo tvoje hodnoty?
Sú tie, aby som mal zdravú fungujúcu rodinu, kde sa každú chvíľu nerozvádza.
Takže tradičné.
Áno, tradičné hodnoty.
Na záver, máš odkaz, motto, ktorými sa riadiš v živote a ktoré ti možno veľakrát v živote pomohli?
Nemám motto, ale čo dáš, to dostaneš ma celkom vystihuje.