Prečo sú muži bez žien v troskách?

Mnohé ženy si často všímajú, že ich problémy nie sú vnímané, že sú tie druhé. Ostatne Simone de Beauvoirová na základe tohto poznatku pomenovala svoju knihu z roku 1949: Druhé pohlavie. Spravidla tie isté ženy sa inokedy sťažujú, že o niektorých témach sa hovorí príliš, napríklad o bezdetnosti, čím vraj muži implikujú, že sa ony ženy majú „rozrodiť“.

Aké zložité je niekomu sa zavďačiť, predvádzajú v poslednej dobe bezdetní muži. Tí sa stále častejšie ohradzujú proti tomu, že ich bezdetnosť témou naopak nie je. Napríklad sedemdesiatnik Robert Nurden vydal knihu Vždy som sa chcel stať otcom (2023). Poznamenáva, že spoločnosť prehliada mužskú tieseň. Aj takzvané silnejšie pohlavie ťažko znáša neplodnosť, či neschopnosť nájsť matku svojich detí.

Tá kniha je dôležitá aj preto, že muži podľahli mýtu o celoživotnej plodnosti. Dnes vieme, že aj mužská fertilita po tridsaťpäťke klesá. Pozoruhodnejšie je poukázať na stratu, ktorú spoločnosť prehliada. Výskumy nehovoria celkom jednoznačne, ale mnohé donedávna uvádzali, že sú to skôr muži, ktorí ako dvadsiatnici či tridsiatnici vyjadrujú túžbu mať deti.

Ženy bývajú vlažnejšie. Sociológovia si to vysvetľujú tým, že materstvo býva pre ženy nákladnejšie: prichádzajú o viac príležitostí. Napriek tomu je bezdetných mužov v spoločnosti nakoniec viac ako bezdetných žien. Maria Letizia Tanturriová ukázala v štúdii z roku 2015, že bezdetných mužov je naprieč Európou okolo štvrtina, žien pätina.

Ale aj toto sa mení, zhodou okolností zvlášť v tej časti sveta, ktorá je povestná rodovou rovnosťou. Práve v severských štátoch udáva stále viac mužov neochotu stať sa otcami, čo sa už prejavuje na číslach. Nórsko sa radí medzi štáty s najvyšším podielom bezdetných mužov. Pritom roky počúvame, že rodová rovnosť v rodinných záležitostiach prospieva pôrodnosti.

Paradox dokonalej rodinnej politiky

Všetky severské krajiny – Dánsko, Nórsko, Švédsko, Fínsko, Island – zaznamenávajú pokles pôrodnosti od roku 2009. Výskumníčky Sara Coolsová a Marte Strømová konštatujú v štúdii z roku 2020, že problémom často nie je bezdetnosť, či už spôsobená neplodnosťou, alebo voľbou. Bezdetní ľudia existovali vždy, hoci teraz ich podiel rastie. Nápadnejšie sú pozvoľna prevažujúce rodiny založené na jedináčikoch. Aj tu hrajú dôležitú úlohu muži, ktorí brzdia svoje partnerky v tom, aby k jednému dieťaťu pribudlo ďalšie.

Autorky si to vysvetľujú tým, že muži si vďaka otcovskej dovolenke uvedomili náročnosť starostlivosti o potomka aj obtiažnosť skĺbiť rodičovstvo s pracovnými povinnosťami. Treba tiež povedať, že zatiaľ čo spoločnosť od mužov očakáva, že sa budú rovným dielom deliť o domácnosť a starostlivosť o deti, mnohé ženy neupravili svoje požiadavky na finančné zabezpečenie. Naďalej platí, že nakoniec nesie hlavnú zodpovednosť muž. Viac som sa tejto téme venovala v článku Rodinám chýba jedno dieťa. Nestrácame príliš času vzdelávaním? (pozri č. 30/2024).

Neprekvapuje, že každého muža nároky vyľakajú, a tak sa stiahne. Nakoniec, rovnako ako z hry na skĺbenie práce a rodiny mnoho žien vycúva, a rozhodnú sa naplno venovať práci alebo mať len jedno dieťa. Nedávno vydaná správa Society at a Glance pri OECD so zreteľom na mužov poznamenáva: „Váhanie mužov stať sa otcami alebo mať druhé dieťa môže odrážať meniacu sa realitu zvlášť v spoločnostiach s väčšou rodovou rovnosťou. Doteraz to boli predovšetkým ženy, ktoré museli premýšľať o správnom načasovaní tehotenstva, o podobe pracovného zapojenia a ďalších nákladoch. Rovnakým problémom teraz čelia muži. Možno preto predpokladať, že tieto zvýšené nároky sú jedným z kľúčových faktorov pri odkladaní otcovstva alebo jeho odmietaní.“

Španielska štúdia od Lídie Farréovej a Libertad Gonzálezovej z roku 2019 doložila, že nejde o fenomén obmedzený na severské štáty. Výskuníčky ukázali, že potom, ako Španielsko zaviedlo v reakcii na upadajúcu pôrodnosť otcovskú dovolenku, znížila sa ochota mužov mať ďalšie dieťa.

Bez žien len trosky?

Situácia v severských štátoch a paradox dokonalej rodinnej politiky, ktorú z nejakého dôvodu sprevádzajú menšie rodiny, dokonca ich úbytok, osvetľuje širší problém. Vieme, čo po mužoch chceme? Veľmi dlho platilo, že muž sa v prvom rade stará o rodinu ekonomicky. Vzhľadom na to, ako dlho táto norma vládla, niet divu, že spoločnosť začne tackať, akonáhle toto pravidlo padne.

V tejto súvislosti sa spomína kríza maskulinity. Tá je však skôr sprievodným znakom ľudstva ako novinkou. Vždy platilo, že väčšina samovrahov sú muži, väčšina väzňov tiež, rovnako aj väčšina sexuálnych páchateľov. Aj medzi bezdomovcami sú muži zastúpení podstatne častejšie.

Najnovšie sú posuny aj v školstve. Študenti zaostávajú za študentkami vo výsledkoch a ženy dominujú na západných kampusoch aj početne. Psychológovia a sexuológovia stále častejšie hovoria o závislosti mužov na porne a neochote, či priamo o neschopnosti, zapojiť sa do reálnych vzťahov. Ostatne, nedávno sa v tomto zmysle vyslovilo dokonca české ministerstvo vnútra. Vo svojej správe o extrémizme z roku 2023 varovalo pred sexuálne deprivovanými mladými mužmi. Človek si môže len domýšľať, či zmienka padla v súvislosti so zločinom na FF UK. V Nórsku sú o krok ďalej. V roku 2022 vznikla Komisia pre rodovú rovnosť.

O tom, že problémy môžu súvisieť so zmenou štatútu rodiny, hovorí výskumník Richard V. Reeves. V knihe O chlapcoch a mužoch (2022) píše, že posun vo vnímaní rodiny je pre mnohých mužov fatálny. Aj keby sme prijali, že rodina je ideologický konštrukt, bola to idea prinajmenšom pre mužov životodarná. Ekonomická starostlivosť o rodinu dávala mužovi zmysel, ale taktiež mu umožnila štruktúrovať čas a vytvoriť si disciplínu.

Ani to, že rodina sa javí pre mužov podstatnejšia ako pre ženy, nie je nič nové. Mnohé výskumy ukázali, že bezdetné "singl" ženy nakoniec patria k ľuďom, ktorí udávajú najväčšiu životnú spokojnosť. Potiaľ je Vanceova teória o mačacích dámach vratká. Naopak, mužom rodina podľa výskumov prospieva: ak môžu fungovať v rodine, sú zdravší a žijú dlhšie. V tejto súvislosti tvrdí aj Reeves: „Ekonomicky nezávislé ženy prospievajú bez ohľadu na to, či sú manželkami, alebo nie. Naproti tomu muži bez manželiek často neprospievajú ani trochu.“

Medzi najpodstatnejšie feministické objavy možno preto s nadsádzkou uviesť, že muži potrebujú ženy viac ako ženy mužov. „Manželky boli na svojich mužoch ekonomicky závislé, ale muži sú na svojich manželkách závislí citovo,“ poznamenáva Reeves.

A muži to vedia. Zrejme to bol jeden z dôvodov, prečo častejšie spomínali, že je pre nich taká dôležitá rodina a manželstvo, prečo kedysi chceli muži deti o niečo viac ako ženy. V nových rodinných a partnerských konšteláciách si mnohí zatiaľ svoje miesto nenašli.

Stroskotanci a géniovia

Prečo má o toľko viac mužov sklon napríklad k delikventnému správaniu je záhada, ktorou sa zaoberajú mnohé disciplíny. Jeden z klasikov sexuológie John Money k tomu poznamenáva: „Zdá sa, že príroda má viac problémov so stvorením muža ako ženy.“ Muž vzniká pôsobením testosterónu na ženský základ. „Všetci sme splodení ako ženy, len odchýlky z niektorých robia mužov,“ dodáva. Mužská sexuálna diferenciácia sa zdá zložitejšia, dlhšie tu pôsobí testosterón, a možno preto sa tu častejšie objavujú komplikácie.

Ale vykresľovať mužov ako obete, ak nie stroskotancov, by nebolo patričné. Muži sú síce častejšie než ženy postihnutí napríklad závažnými duševnými poruchami, ale tiež sa medzi nimi častejšie stretávame s nadpriemernými jedincami. Ženy sú vyrovnanejšie, čo je vlastnosť vhodná, ak sa majú starať o deti. Vzdelanie umožňuje, aby sa aj ženy vymanili z priemeru. Spoločnosť z toho v mnohých ohľadoch profituje. Ale pri všetkých snahách presiahnuť na individuálnej rovine priemer by sme nemali zabúdať, že priemer vytvára stabilitu.

Okrem toho je načase prehodnotiť reči o toxickej maskulinite a aj predstavu, že sa nad prírodu môžeme povzniesť. Pre človeka je biologicky prirodzené, že súčasťou jeho tela sa stáva kultúra. Čo neznamená, že kultúra môže biológiu nahradiť alebo ju urobiť nadbytočnou. Aj preto by sme nemali ani jedno pohlavie robiť synonymom toho, čo má byť prekonané či prevychované. Skôr by sme si mali klásť otázku, či aj v mužskej biológii nie je skrytá výhoda, ktorú ženy – väčšinou – skrátka nemajú. Iste si môžeme dookola hovoriť, že dôvodom, prečo medzi ženami historicky nie je toľko géniov je fakt, že sa starali o rodiny a dlho sa nemohli vzdelávať. Čo je tiež nepochybne pravda. Len je otázkou, či celá.

Čo s prepadom pôrodnosti na spoločenskej rovine, neviem; čo so smútkom bezdetných, ešte menej. Knihy o neplodných mužoch sú podstatné. Ale je vhodné varovať mužov, ktorí majú v šuplíku svoju spoveď, aby sa vyhli modelu obete, do ktorého feministky uzavreli mnohé ženy. Nie je to výhodná pozícia, spravidla oslabuje.

Nezostáva nám než hľadať nové normy spolužitia, pretože žijeme v demograficky prelomovej dobe. A tiež by sme si mohli uvedomiť, aký obmedzený je náš register reakcií na rôzne typy ľudí, zvlášť tých, ktorí práve nezapadajú. Spravidla prepíname medzi odsúdením a ľútosťou; oboje je spravidla bezcenné.

Keby sme si uvedomili, že každé z oboch pohlaví je nenahraditeľné a každý jednotlivec, či muž alebo žena, vidí zo svojej perspektívy niečo, čo nikto iný, možno by nám napadlo, že lepšia cesta je rešpekt.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.