Z Paríža píše Marcel Merčiak: Oranžový Zátopek a naše otázniky

Etiópsko-holandský Zátopek

Každý deň sa však rodili úchvatné príbehy, ktoré si budeme roky pripomínať. Tak, ako na úsvite poslednej nedele, keď sa na najdlhšiu bežeckú trať vydali maratónkyne. Na konci, takmer po dva a pol hodinách ohromnej driny na náročnej trati, na ktorej museli bežkyne prekonať v 28. a 29. kilometri extrémne ťažké stúpanie, sa odohral nevídaný, priam šprintérsky súboj o víťazstvo, v ktorom došlo aj „na lakte“, ako keby sa pretekárky pretláčali do vnútornej dráhy na atletickom ovále.

Sifan Hassanová, Etiópčanka reprezentujúca Holandsko, predstihla Etiópčanku Tigst Assefovú a vbehla do atletickej histórie.

Je z nej ženský Emil Zátopek. Český vytrvalec, jeden z najlegendárnejších športovcov všetkých čias, vyhral pred 72 rokmi v Helsinkách v priebehu siedmich dní postupne behy na 10-tisíc a 5-tisíc metrov a potom aj maratón, vôbec prvý, ktorý v živote bežal. Hassanová ho napodobnila, hoci sa to v modernej ére atletických behov javilo ako absolútne nemožné.

Neuspela v triplete olympijských víťazstiev za jeden týždeň, potrebovala na to dve olympiády, ale jej úspechy sú nevídané. Na dvoch hrách absolvovala šesť olympijských pretekov v štyroch rôznych bežeckých disciplínach od strednej trate až po maratón a vo všetkých získala medailu! V Tokiu vyhrala na päť aj desať kilometrov a na 1 500 metrov brala bronz. V Paríži na dráhe nezopakovala úspechy spred troch rokov, dosiahla však bronzové double: z tretieho miesta asistovala pri víťazstvách Keňanky Beatrice Chebetovej.

Po Tokiu sa rozhodla skúsiť aj maratónsku trať. A išla na to ako kedysi Zátopek. Prvé dva štarty na vyše 42-kilometrovej trati premenila vlani na víťazstvá na maratónskych „majoroch“ – na jar v Londýne a na jeseň v Chicagu, pričom v druhom zabehla nielen traťový rekord, ale aj druhý najlepší čas histórie! V Paríži ju v popredí nebolo vidno, po piatich kilometroch bola až na 42. mieste, ale v druhej polovici trate, po 30. kilometri, už bola vo vedúcej šesťčlennej skupine a do cieľa utekala v skvelom tempe, akým v minulosti drvila v závere súperky na dráhe.

To všetko len tridsaťšesť hodín po náročných pretekoch na desať kilometrov! V pondelok a piatok odbehla na päťke a desiatke celkovo päťdesiat kôl na Stade de France!

„Od rána som si pri každom kroku v maratóne vyčítala, že som nemala absolvovať preteky na 5-tisíc a 10-tisíc metrov. Vravela som si, že ak by som to neurobila, v maratóne by som sa cítila perfektne. Trpela som vyše 20 kilometrov, nikdy v živote som na nič nepotrebovala také sústredenie, ako počas tohto maratónu. Ale zrazu sa všetko zlepšilo a prvýkrát som pocítila, že chcem ísť za zlatou medailou,“ povedala víťazka. Postavila si smelý cieľ, skúsila niečo, čo nikdy ani len neotestovala, a napriek všetkým maratónskym bolestiam a útrapám to zvládla!

Medailoví víťazi

Hassanová, ktorá ako 15-ročná utiekla s rodičmi do Európy, prispela k úžasnej olympiáde pre Holandsko: domov si jeho športovci vezú pätnásť zlatých medailí. O tri sa v posledných dňoch hier postaral na olympijskom velodróme skvelý dráharsky šprintér Harrie Lavreysen. Holanďania získali o tri zlaté viac ako Nemecko!

Američania majú na špici parížskej bilancie o jedno zlato viac ako v Tokiu. S Čínou v zlatej horúčke remizovali 40:40 potom, čo basketbalistky v poslednej chvíli zabránili finálovej senzácii a o bod zdolali domáce Francúzky. USA sú s celkovo 126 medailami najúspešnejšou výpravou.

Obrovský športový potenciál ukázala Ázia: sila Číny je dlhodobá, od Pekingu 2008 získala na piatich olympiádach 191 zlatých. Japonsko potvrdilo napredovanie, ktoré súviselo s hrami v domácom prostredí pred tromi rokmi. V Paríži dosiahlo 20 zlatých. Južná Kórea pridala trinásť a Uzbekistan senzačných osem, všetky v bojových športoch (5 v boxe, po jednej v taekwonde, džude a zápasení)! Rekordné hry v počte víťazstiev zaznamenali Austrália (18) aj Nový Zéland (10).

Teší sa aj domáce Francúzsko. 64 medailí je nové maximum trikolóry. Šesť francúzskych kolektívov hralo vo finále olympijských turnajov. Aj to prispelo k megaúspechu organizátorov: v závere olympiády deklarovali, že predali 9,5 milióna vstupeniek, jednoznačne najviac v olympijskej histórii! Pôvabná a inšpirujúca edícia 2024 jasne ukázala, že olympijské hry majú zmysel. Sú neoddeliteľnou súčasťou športu, jeho najväčšou a najkrajšou oslavou. Paríž im dodal novú energiu.

Naše otázniky

Nový náboj potrebuje aj slovenský šport. Zaradili sme sa medzi menšie olympijské výpravy a na konci sme v listine 91 krajín, ktoré získali aspoň jednu medailu. Kto stojí v tejto bilancii vedľa nás je celkom nepodstatné. Varujúce však je, že to bola najchudobnejšia olympiáda v ére samostatnosti.

Medailí mohlo byť viac. Veľkú šancu mali strelkyňa Vanessa Hocková, vodní slalomári Jakub Grigar a Zuzana Paňková. Postupom do semifinále mimoriadne prekvapila tenistka Anna Karolína Schmiedlová, senzačný bol skejtbordista Richard Tury, do užšieho šesťčlenného finále sa dostala aj strelkyňa Danka Barteková. Vynikajúcim výsledkom je semifinálová účasť a celkové 11. miesto osemstovkárky Gabriely Gajanovej. Z medailových kandidátov nevyšli parížske preteky trojnásobnej olympijskej medailistke Zuzane Rehák Štefečekovej a ani štvornásobnému majstrovi Európy zápasníkovi Tajmurazovi Salkazanovovi.

Nemôžeme zapierať, že šport na Slovensku prechádza fázou stagnácie. Nenapredujeme. Máme zákon o športe, vďaka ktorému sa v posledných siedmich rokoch dostalo do športu viac peňazí ako v minulosti, od tohto roka máme aj ministerstvo, ale zo všetkého najviac potrebujeme funkčný systém a víziu, kam chceme šport na Slovensku posunúť.

Nevyhnutnosťou bude rozšírenie mládežníckej základne, začínajúce sa zlepšením postavenia telesnej výchovy na základných školách. A v mládežníckom športe musíme tlačiť na sprofesionalizovanie činností práce s deťmi, na profesionálnu zaangažovanosť trénerov, pretože šport nemôže dlhodobo stáť len na fanatizme a nadmernej ochote ľudí, nachádzajúcich v športe záľubu. Talentovaných športovcov bolo vždy dosť. V kluboch, oddieloch, telovýchovných jednotách a, samozrejme, aj v prepojení na školský systém potrebujú nájsť priestor a podmienky, aby mohli rásť, tvrdo a vytrvalo pracovať, aby sa ich talent zúročoval a nestrácal.

Hybnou silou musia byť športové zväzy, garantujúce okrem iného kontakt s modernou metodikou jednotlivých športových odvetví, a SOŠV, garantujúci podporu pre tých, ktorých výsledky na medzinárodnej scéne dávajú predpoklad kvalitnej reprezentácie. Otázne je postavenie ministerstva. Aké kompetencie bude mať, akú úlohu smerom k vrcholovému športu bude zohrávať, čo všetko smerom k športu na všetkých úrovniach dokáže presadiť a podporiť?

Za posledné tri desaťročia zmizlo viacero športovísk, ustupovali developerským projektom a výsledkom je nedostatočná športová infraštruktúra. Vytváranie možností na všeobecný rozvoj športu a ani snaha o hľadanie systémového riešenia financovania neboli nikdy prioritou žiadnej vládnej garnitúry. Pri všetkých ekonomických, hospodárskych a rozpočtových starostiach sa ani nemožno čudovať. Na šport a mohutnejšie investovanie doň jednoducho nezostávajú peniaze.

Neexistuje vyššia miera investovania do športu zo ziskov stávkových kancelárií a lotériových spoločností, ktoré sú finančným základom olympijských športových odvetví vo väčšine európskych krajín. Neexistuje zaangažovanosť súkromného sektora, ktorému by vstupom do financovania športu, podpory mládeže či profesionálnych klubov, vznikali daňové úľavy.

Ak sa to nezmení, budeme si musieť povedať, že nám stačí to, čo doteraz: čakanie na zrodenie výnimočných hviezd, ktoré nebudú žiariť ako výsledok systému a efektívnej práce v ňom, ale napriek všetkému, teda presne tak, ako to bolo doteraz.