Čo presne politici majú na mysli pod pojmom „hodnotová“ politika, môžeme len hádať. Pravdepodobne je to len pokus maskovať vlastnú neschopnosť. Sú to frázy bez reálneho obsahu, slovné prefabrikáty, pri ktorých sa neočakáva, že o nich bude niekto premýšľať. Napriek tomu nie je zbytočné posvietiť si na fenomén „hodnotovej politiky“.
Politici slúžia hodnotám vtedy, keď sa im nechce slúžiť občanom. Poškodiť občana v mene niečoho vznešeného, šikovného alebo hrdinského politikovi prejde skôr, ako keď občanov poškodí kvôli svojej hlúposti, lenivosti či arogancii. Hodnôt sa nedovolávajú tí najlepší z politikov, ale naopak, tí najmenej kompetentní. A ich motivácia býva tým nižšia, čím vyššími hodnotami sa oháňajú.
Hodnoty, ktorými politici najčastejšie zdôvodňujú, že sa niečo nedá urobiť v prospech občanov, sú demokracia, právny štát, členstvo v nejakom nadnárodnom spolku, ochrana ľudských práv alebo teraz módna ochrana klímy či všeobecne prírody pred človekom. Hodnotová politika je principiálna a súčasne nepovinná. Je selektívna: na hodnoty sa politik odvoláva len vtedy, keď mu to hrá do karát. Preto existujú početné výnimky z obrany hodnôt. Niekomu sa v mene jedných hodnôt toleruje pošliapavanie iných. Vyznávanie niektorých hodnôt sa striedavo chváli i kritizuje. Sú hodnoty, ktoré sú rezervované výlučne pre minority, a hodnoty s platnosťou len regionálnou alebo dočasnou. Každú hodnotu potom možno pokriviť na jej opak či protiklad.
Politici súčasne horlia za diverzitu i za jednotu. Sľubujú si od cenzúry, že ochráni slobody prejavu. Ochranu migrantov vydávajú za boj proti nelegálnej migrácii. Presadzujú otepľovanie planéty solárnymi elektrárňami, ktoré vydávajú za riešenie problému s globálnym otepľovaním planéty. Ich receptom proti zabíjaniu a mrzačeniu ľudí vo vojnách je výroba munície. V mene hodnôt tak politici zásadne preferujú len to, na čom sa dá zarobiť.
