Na prvých povojnových hrách v roku 1948 v Londýne, kde dominovali v zisku zlata USA, sovietski športovci ani neboli. Ale sovietsky štátny športový systém sa pripravoval raketovým tempom. Na olympiáde v roku 1952 v Helsinkách už boli Sovieti druhou najúspešnejšou krajinou po USA, a v roku 1956 už mali viac zlatých ako USA. Na olympiádach do roku 1968 potom boli olympionici USA a Sovietskeho zväzu vyrovnanými súpermi, raz mali viac zlata jedni, raz druhí. USA v tomto súboji zvíťazili naposledy v roku 1968 na olympiáde v Mexiku.

Mexiko si u nás pamätáme najmä vďaka Věre Čáslavskej a jej gestu pri sovietskej hymne.

Vedeli ste, že dva nemecké štáty stavali spoločný tím?

Vedeli ste, že v rokoch 1956 – 1964, na troch olympiádach, dva nemecké štáty, teda západná Spolková republika Nemecko (SRN), členská krajina NATO a východná, čiže komunistická, Nemecká demokratická republika (NDR) stavali spoločný tím? Ani ja som to nevedel, lebo moja športová pamäť tak ďaleko nesiahala. Ale bolo to tak.

Teda rozdelené Nemecko mohlo mať spoločný tím v časoch, kedy komunizmus bol podstatne tvrdší ako v posledných dvoch dekádach studenej vojny. Spoločný nemecký tím existoval počas krvavého potlačenia maďarského povstania v roku 1956 sovietskymi tankami, či po karibskej kríze. Je to ilustrácia, že olympijská myšlienka z globálneho hľadiska ešte nebola až tak silno pod vplyvom politiky. Respektíve bola pod ním, ale neskoršie bola pod ešte väčším.

1972-1988: Sovietska olympijská dominancia

V posledných dvoch dekádach existencie sovietskeho komunistického bloku USA nedokázali ani raz v olympijskej bilancii poraziť Sovietsky zväz. Ba čo horšie. NDR, ktorá od roku 1968 stavala už svoju samostatnú olympijskú výpravu, vybudovala taký efektívny štátny systém vrcholového športu (vrátane dopingu), že na olympiáde v Montreali v roku 1976 skončila výprava NDR v zlatej medailovej bilancii na druhom mieste za Sovietmi a pred USA.

Najhoršie pre olympijskú myšlienku bolo to, že v rokoch 1980 a 1984 sa skutočne plnohodnotné olympiády nekonali. Olympiádu v roku 1980 v Moskve bojkotovali USA kvôli sovietskej invázii do Afganistanu a v roku 1984 im to Sovieti oplatili, keď sa odmietli zúčastniť hier v Los Angeles.

Samozrejme, k obom bojkotom sa pripájali americkí, či sovietski spojenci. Nie bezvýhradne. Ceausescovo Rumunsko do Los Angeles šlo (a v medailovom poradí skončilo na druhom mieste), aj Juhoslávia. A štyri roky predtým do Moskvy prišli Francúzi, Taliani a na prekvapenie aj Briti.

Plnohodnotnej olympijskej súťaže sme sa dočkali až na olympiáde v Soule v roku 1988. Zásluhu na tom mal aj nástup Michaila Gorbačova do čela Sovietskeho zväzu.

V Soule súťaž o zlato dopadla presne ako v Montreale 1976. Na prvom mieste Sovietsky zväz, na druhom NDR, Američania tretí.

Úspechy v športe však netreba ani politicky preceňovať

Akokoľvek olympijské úspechy dodávali sovietskemu komunizmu prestíž, jeho osud nás učí, že šport netreba v politike preceňovať. Sovietsky komunizmus zanikol pre svoje vnútorné rozpory a pomýlenosť, a nemohlo ho zachrániť ani päťdesiat zlatých medailí z jednej olympiády.

Sústredenosť na športové úspechy môže ešte fungovať, pričom celkový politický systém už môže byť v kríze a postupne zanikať.

Sovietsky zväz a jeho komunistická ideológia zanikli tri roky po olympiáde v Soule, ale sovietsky systém vrcholového športu prinášal plody ešte rok po tom.

Počas olympiády v Barcelone v roku 1992 Sovietsky zväz neexistoval, tri jeho bývalé pobaltské zväzové republiky vyslali samostatné výpravy, ale ostatných dvanásť bývalých zväzových republík, vrátane Ruska, vyslali na olympiádu spoločnú výpravu ako Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ).

Výprava SNŠ získala najviac zlatých medailí, a to 45, pred USA, ktoré ich získali 37.

Pamätné zapálenie olympijského ohňa z Barcelony. Zdroj: YouTube

Ale to už bol koniec. Na ďalších olympiádach súťažili všetky bývalé zväzové republiky samostatne. Rusko bolo najúspešnejšie, ale na úspechy Sovietskeho zväzu nemalo. USA sa vrátili na olympijský trón.

Politické súperenie v olympijskom športe (a či športové súperenie v geopolitike) medzi komunistickým sovietskym blokom a demokratickým Západom je dávno preč. Bývalé satelity Sovietskeho zväzu sú v EÚ. Rusko je kvôli vojne na Ukrajine v postavení páriu a olympiády sa nezúčastnilo.

Môže sa vrátiť športové súperenie veľkých blokov?

Samozrejme, význam športu v politike, či politiky v športe sa tým neskončil. Komunistická Čína to rýchlo pochopila a po roku 2000 sa stala ona vyzývateľom USA namiesto Sovietskeho zväzu. A vyzývateľom úspešným. V Pekingu v roku 2008 v medailovej súťaži Čína USA porazila. Ich tohtoročný súboj bol vyrovnaný. Oficiálna štatistika hovorí, že obaja majú po 40 zlatých a len vyšší počet strieborných a bronzových dáva USA na prvé miesto.

Športovo-politický súboj veľmocí pokračuje.

Je tu však iná otázka.

Počas studenej vojny nešlo iba o súboj USA a Sovietskeho zväzu. Bol to aj súboj medzi celým Západom a celým sovietskym blokom. A v posledných dvoch dekádach studenej vojny (pokiaľ nedošlo k bojkotu) sovietsky blok na zlaté medaily víťazil.

Môžeme byť v dohľadnom čase opäť svedkami športovo-politického zápolenia veľkých blokov tak, ako to bolo pred rokom 1989? Zápolenia, ktoré bude ideologicky, až politicky interpretované?

A koľko tých blokov bude?

Skúsme sa s tým pohrať. Lebo zatiaľ je to len hra.

Keď najúspešnejšie bolo Nemecko

Moja najstaršia spomienka na alternatívny pohľad k pohľadu dvoch blokov siaha k Montrealu 1976. Známy sa ma spýtal, kto má najviac zlatých medailí. Hovorím, Sovietsky zväz, 49.

Mýliš sa, hovorí mi, najviac má Nemecko, a to 50, lebo toľko bol súčet zlatých medailí SRN (10) a NDR (40).

Brexitom sa zrodil osobitný anglosaský svet

Po letných olympiádach sa zvyknem hrať so štatistikami zlatých medailí. Tabuľky podľa štátov každý pozná, ja si vytváram tabuľky, v ktorých navzájom súperia väčšie bloky. Politické, etnické, civilizačné.

Začal som s tým v roku 2016, kedy sa Británia začala poberať preč z EÚ. Napadlo mi, že Brexitom sa vlastne utvoril samostatný väčší anglosaský svet (USA, Británia, Kanada, Austrália, Nový Zéland), ktorý môže súperiť s Európskou úniou. Aspoň teda v počte medailí na olympiáde.

Neviem, či viete, ale EÚ a Anglosasi sú čo do počtu zlatých veľmi vyrovnané skupiny.

EÚ na zlaté medaily prvýkrát porazila Anglosasov

Na Olympijských hrách v Paríži prvýkrát EÚ porazila Anglosasov v počte zlatých medailí. EÚ ich získala 97, Anglosaské krajiny 91.

V rokoch 2016 a 2020 to bolo naopak, Anglosasi zvíťazili v pomere 89:79, resp. 92:85.

Oba celky vykazujú určitý stupeň politickej jednoty. U EÚ je to zrejmé, v anglosaskom svete jednotu dodáva jazyk a vedúca úloha USA.

Ako definovať ďalšie bloky?

Ak chceme v našej hre pokračovať, aké ďalšie bloky si môžeme definovať? Ázia ako celok je príliš veľká a heterogénna.

Skúsme svet islamskej civilizácie. Od Maroka až po Indonéziu som napočítal v Paríži 24 zlatých medailí, z toho celá tretina patrí Uzbekistanu. Tento blok však vykazuje len stupeň náboženskej jednoty, nie politickej.

Nemá najviac zlatých v Paríži predsa len Čína?

Skúsme Ďaleký východ, teda Čínu, Japonsko, obe Kórey, Filipíny, až po Thajsko. A nezabudnime na Hongkong, áno, ten mal samostatnú výpravu, a úspešnú, majú dobrých šermiarov, dve zlaté. A Taiwan, ktorý na olympiáde súťažil pod názvom Čínsky Tchaj-pej. Získal tiež dve zlaté.

Nemá teda najviac zlatých predsa len Čína, a to 42, keďže Hongkong je súčasťou Číny?

Ďaleký východ má spolu 80 zlatých, z toho polovicu Čína (bez Hongkongu). Jednotiaci prvok bloku je rasa a čiastočne kultúra. O politickej jednote nemožno hovoriť. Vzťahy Číny a Japonska nie sú dobré. Voči Kórei, Japonsku a Taiwanu majú ochranársky vzťah USA, hlavný rival Číny. V súvislosti s Taiwanom sa spomína hrozba vojny medzi USA a Čínou o nezávislosť Taiwanu.

Latinská Amerika má 13 zlatých medailí. Je to relatívne homogénny blok z civilizačného hľadiska.

A subsaharská Afrika má 8 zlatých.

Tabuľka podľa hypotetických blokov

Takže tabuľka úspešnosti v zisku zlatých medailí na tejto olympiáde podľa hypotetických blokov vyzerá takto:

1. EÚ                                  97
2. Anglosaský svet             91
3. Ďaleký východ               80
4. Islamský svet                 24
5. Latinská Amerika           13
6. Subsaharská Afrika         8

Aby vznikla súťaž blokov, museli by byť ako bloky vnímané. Tie bloky by museli byť vytvorené sympatiami a antipatiami miliónov ľudí. Zatiaľ tak vnímané nie sú.

A vzájomne súťaživé nie sú aj preto, lebo sa miestami zvláštnym spôsobom prekrývajú. Za krajiny EÚ, anglosaské krajiny, dokonca aj za bohaté krajiny islamského sveta súťaží mnoho športovcov, ktorých pôvod je v Latinskej Amerike alebo subsaharskej Afrike.

Na strane druhej platí, že systém výchovy špičkových športovcov na univerzitách v USA je veľkoryso otvorený aj pre športovcov z Latinskej Ameriky a Afriky, čím USA pomáhajú konkurenčnému hypotetickému bloku. Za všetkých spomeňme víťazku šprintu na 100 metrov Julien Alfred zo Svätej Lucie, ktorá absolvovala Univerzitu v Texase. To treba oceniť.

Tri najslabšie bloky vyzerajú ako nie schopné konkurencie. Ale v roku 2000 mal islamský svet len 14 zlatých. A Latinská Amerika, ak odrátame Kubu, na ktorej dobiehal komunistický štátny systém výchovy, dotovaný predtým sovietskou pomocou, mala v roku 2000 len 4 zlaté. Dôležitý je trend.

Spätosť športu a politiky ostane

Aké bloky medzi sebou budú športovo súperiť, nevieme. Ani to, nakoľko bude to zápolenie politicky interpretované. Môžeme si len priať, aby to neboli bloky politicky znepriatelené až na hranicu vojny.

Jednu istotu máme. Aliancia športu a politiky, niekedy užitočná, inokedy neslávna, pretrvá.