Administratíva a kultúra

Teraz o kultúre. Odstránené postavy neboli umelci – boli to riaditelia a teda funkcionári. Ak by prvého tenoristu vyhodili z opery z politických dôvodov alebo by z múzea odstránili obrazy, len preto, že ich autor bol gay, protestoval by som. To by bol naozaj útok na kultúru. Ale zmena riaditeľa sa tak nazvať nedá.

Iste, úradníci tiež môžu byť umelcami alebo kritikmi umenia, je to však oddelené od ich administratívnych a riadiacich funkcií. Venujú sa najprv hospodárskym a finančným otázkam, za to nesú zodpovednosť.

V divadle majú určitý vplyv na repertoár a výber umelcov, v prípade múzea – na zameranie výstav či zloženie expozície. Ale nikdy som od nikoho nepočul nič také, že chcem ísť do divadla A., lebo tam je riaditeľom pán B. Alebo: pôjdem do galérie C., keďže je tam riaditeľkou pani D.

Nechápte ma zle, ani najmenej nechcem znižovať úlohu úradníkov v rezorte kultúry. Venoval som však istý čas drobnému výskumu, napríklad na webe svetoznámeho Teatro alla Scala vôbec nie je uvedené meno riaditeľa alebo superintendenta, ako sa v tomto divadle nazýva táto funkcia. Sú tam vymenovaní všetci hlavní dirigenti v celej histórii divadla, ale administrátori spomenutí nie sú, hoci medzi nimi boli aj viacerí veľmi známi ľudia. Zrejme preto, že takéto informácie nie sú považované za dôležité pre publikum.

Poznáte meno Laurence des Cars? Je to riaditeľka Louvru, historicky prvá žena v tejto pozícii. Je to známa odborníčka a autorka dobrej knihy o prerafaelitoch (Les Préraphaélites: Un modernisme à l'anglaise, 1999). Nehnevajte sa však na seba, ak ste jej meno doteraz nepočuli. Nie ona robí Louvre slávnym, je to Louvre, ktorý ju robí významnou a smerodajnou. Zrejme preto jej meno tiež nie je uvedené na oficiálnej webovej stránke najpopulárnejšieho múzea na svete.

Preto, keď čítam v médiách, že bývalý riaditeľ divadla na mítingu povedal, že jeho odvolanie uškodilo slovenskej kultúre, mimovoľne si začínam myslieť, že človek s takýmto egom nie celkom spĺňa očakávania, aké má alla Scala.

Klaka na uliciach

Tu môže vzniknúť otázka, prečo tisíce spoluobčanov vnímajú odvolanie týchto funkcionárov ako drámu a dôvod na protesty.

Myslím si, že ide o dôsledok využívania politických technológií, z ktorých hlavnou je, samozrejme, tendenčná interpretácia udalostí, rozšírená cez mainstreamové médiá. Ale sú aj iné, ktoré existujú už od staroveku a dokonca sú spojené s divadlom a kultúrou. Už som o tom písal inde, ale teraz je čas niečo z toho zopakovať pre čitateľov Štandardu.

Ono nepríjemné slovo v názve (pretože sa podobá na kloaku) medzititulku tohto článku má pôvod od francúzskeho claquer – tlieskať. Tak volali ľudí najatých aby tlieskali alebo sa smiali v správnej chvíli počas divadelného predstavenia. Alebo naopak: pískali a dupali nohami, ak by niekto chcel, aby hra hneď na premiére prepadla.

Klaka vznikla ešte v starovekom Grécku a Ríme. V Európe bola najrozvinutejšia v 17. až v 19. storočí, keď fungovali špeciálne agentúry, poskytujúce služby profesionálnych „klakerov“. Títo sa živili len tak, že chodili do teátrov a predstierali tam spokojnosť alebo nevôľu. Divadelní manažéri, autori a jednotliví herci im nútene platili za úspech. Ak zaplatiť odmietli, čakali ich problémy.

V 20. storočí tento jav takmer vymizol. Ale klaka nezmizla, len sa presťahovala z divadiel do politiky. Zistilo sa, že starovekí Gréci objavili účinnú politickú technológiu. Americký vedec Robert Cialdini ju nazval „sociálnym dôkazom“ (Influence: Science and practice, 1984).

Ak nič nevieme o činnosti niektorého ministra, ale dav na námestiach vykrikuje, že je zlý, tak si pomyslíme, že títo ľudia to asi vedia lepšie. Je to „sociálny dôkaz“. Nie každý má stabilný postoj k otázkam, ktoré sa ho priamo netýkajú. Mnohým možno vnútiť cudzie hodnotenie a úsudky, a tak manipulovať verejnú mienku.

Na to je dobrá klaka. Zdalo by sa, že médií a sociálnych sietí je dosť na to, aby kohokoľvek o čomkoľvek presvedčili, no naživo to stále pôsobí stál najlepšie. Aby bol dav dirigovaný, stačí neveľká skupina profesionálnych „klakerov“, naučených, čo a kedy majú robiť. Ako poznamenal slávny francúzsky psychológ Gustave Le Bon: „Ten, kto vie oklamať dav, ľahko sa stane jeho vládcom“ (Psychologie des foules, 1895).

Preto opatrne nabádam, aby sme sa radšej neponáhľali uveriť tomu, čo spolu vykrikujú ľudia na námestiach. Skôr naopak: ak niečo zborovo vykrikujú, dajme si pozor na prítomnosť klaky. A, samozrejme, na tých, ktorí z jej prítomnosti ťažia.

Vnímam to ako slabosť našej opozície. Protesty proti zrušeniu ÚŠP už raz spolitizovali aj to, čo by politické byť nemalo, k výsledku to neviedlo.

Opozícia nedokáže oponovať vláde vo vážnych otázkach, a preto nafukuje jednotlivé kauzy, aby zvýšila nespokojnosť obyvateľstva. Robí teda presne to isté, čo viedlo k jej porážke vo voľbách. Osud jednotlivých (zrejme blízkych) funkcionárov je pre ňu dôležitejší ako povedzme otázky verejných financií, či zabezpečenie dostatku ropy, ktoré skutočne vyvolávajú oprávnené obavy.

Je to škoda, pretože silná opozícia stimuluje vládu a slabá a primitívna ju len rozosmieva.