V tieto dni pred 86 rokmi sa pohlo Slovensko. Desaťtisíce slovenských ľudí, mladí i starí, učení i jednoduchí i takí, čo nemali ani na vlak tretej triedy, a preto putovali peši, sa vydali na cestu do Ružomberka, pretože cítili potrebu rozlúčiť sa s mŕtvym Andrejom Hlinkom. Kto bol tento muž, ktorý dokázal nevídaným spôsobom zmobilizovať Slovensko, ktorého národ spontánne začal nazývať otcom, za ktorého boli ľudia ochotní zomrieť, ako roľník Štefan Mikuš, ktorý vlastným telom chránil Hlinku pred smrtiacim úderom útočníka, a ktorého sa nepriatelia slovenského národa ešte desaťročia po jeho smrti tak veľmi báli, že dali zničiť i jeho šaty, skryté v útrobách liptovského múzea, a možno i jeho telo v hrobe a využili všetky kumšty ideologického inžinierstva, aby jeho meno pošpinili alebo aspoň pochovali hrobovým mlčaním?
Keď mladý kňaz Andrej Hlinka v deväťdesiatych rokoch 19. storočia vstúpil na javisko slovenských dejín, neurobil tak preto, lebo ho lákali mäkko futrované kreslá peštianskych parlamentárov, ale preto, lebo cítil morálnu zodpovednosť za národ, ktorý sa ocitol vo veľkej núdzi. Kvárila ho sociálna bieda, absencia elementárnych národných a politických práv, krutá maďarizácia. Drvivá väčšina Slovákov ubito živorila ako nádenník vo vlastnom dome, ale pomôcť si nevedela, iba utekala za skyvou chleba do Ameriky alebo ako stádo bez pastiera pasívne skláňala hlavu pred násilím. Hŕstka vzdelaných národne zmýšľajúcich mužov sa síce pokúšala udržiavať plamienok národnej politiky, ale nedokázala osloviť ubiedené masy a neskrývala obavy, že národ zahynie a „Tatry sa stanú náhrobným kameňom jedného národa, ktorý len bol a už ho neni” (Hviezdoslav).
Andrej Hlinka sa odmietol zmieriť s takýmto údelom. Ako človek hlboko zrastený so svojím národom však pochopil, že slovenskú politiku zo závozu pasivity a národ z biedy nevyslobodia zložité politické úvahy intelektuálov, ktorým masy nerozumeli, ani elegické náreky poetov, ale iba činorodý politický program, ktorý bude vychádzať zo životných potrieb ľudových vrstiev a prejaví sa v konkrétnych politických, sociálnych, kultúrnych a duchovných počinoch. V logike slovenských dejín i v duchu modernej sociálnej náuky pápeža Leva XIII. vnímal Hlinka aj svoje kňazstvo ako spoluzodpovednosť za praktické uplatňovanie katolíckeho svetonázoru a uskutočňovanie prirodzeného práva a spravodlivosti pre svoj národ. Už ako mladý kňaz začal preto zakladať hospodárske a potravinové spolky, dvíhať ľud duševne i hmotne, prebúdzať ho k sebaobrane podľa hesla, že „Slováci si nikdy «nevyplačú» slobodu, ale si ju musia vytrvalou prácou vymôcť.“ V roku 1905 stál pri zrode Slovenskej ľudovej strany, ktorá otvorila cestu prvej modernej masovej slovenskej politike. Jej program spájal obranu kresťanstva, ohrozeného sekularistickým liberalizmom, s obranou prirodzených národných práv, s modernými demokratickými požiadavkami ako všeobecné volebné právo pre mužov i ženy a hlbokým zmyslom pre sociálnu spravodlivosť. V národe, ktorému už predpovedali zánik, dokázal Hlinka zburcovať nevídané energie, zrozumiteľným jazykom zmobilizovať desaťtisícové zástupy. Ľudia išli za ním, lebo cítili, že je jedným z nich, že vyjadruje ich bolesti, že neváha pre nich obetovať vlastný prospech a prebúdza v nich nádej, pretože nikto nedáva viac než ten, kto dáva nádej. Už niekoľko mesiacov po vzniku Slovenskej ľudovej strany sa na jej kandidátke dostalo do uhorského parlamentu viac slovenských poslancov, než kedykoľvek predtým. Aj preto také nenávistné reakcie uhorsko-maďarského establishmentu, politické procesy, väzenia, cirkevné suspenzie, až po černovské krviprelievanie. Najkrutejšia pomsta stihla práve Hlinku. I vtedy platilo, že politické režimy najtvrdšie trestajú tých, ktorí majú najväčšiu odvahu im čeliť, a že nikdy nie je ich tlak taký tvrdý ako vtedy, keď cítia, že strácajú pôdu pod nohami.
Desaťročie po černovskej streľbe sa Uhorsko rozpadlo a Slovensko sa stalo súčasťou nového česko-slovenského štátu. Andrej Hlinka jeho zrod privítal s úprimným nadšením, pretože v ňom videl záchranu pred tvrdým nacionálnym útlakom. Oproti feudálnemu Uhorsku priniesol nový štát Slovákom nepochybne veľa pozitív, ale aj bolestných sklamaní. Azda najbolestnejšie bolo poznanie, že české politické a intelektuálne elity ako nositelia nového štátu nevnímali republiku ako štát dvoch rovnoprávnych národov, ale ako obnovený český štát, pre ktorý bolo Slovensko iba geopolitický a doplnkový hospodársky a demografický priestor a Slováci, ako to Edvard Beneš otvorene priznal, iba etnický substrát „životne nevyčerpaný, bezprostrednou ľudovou silou biologickou veľmi bohatý“, ktorého úlohou bolo obrodiť českú časť národa „prílevom novej národnej sily“. Nevyhnutným následkom tohto nazerania bol štátny unitarizmus a jeho ideologické podložie – oficiálna štátna ideológia čechoslovakizmu, teda existencie fiktívneho „československého“, v konečnom dôsledku o Slovákov posilneného českého národa, ktorá sa nedala uskutočniť inak, než – povedané Hlinkovými slovami – „na hrobe slovenského národa”. Slovenský národ sa opäť ocitol zoči-voči ohrozeniu svojej existencie:
