Nepotrebuje každá spoločnosť nejaké posvätné objekty, ktoré uctieva a ich nerešpektovanie tabuizuje?
V každej spoločnosti existujú normy a je ťažké sa ich úplne zbaviť. Staré tabu, ako napríklad sex pred manželstvom a rozvod, založené na morálke vychádzajúcej z kresťanstva, sa od 60. rokov minulého storočia rôznym tempom vytrácajú. A teraz sa objavujú nové tabu.
Aké tabu je dnes najsilnejšie?
Myslím si, že je to tabu rasizmu, po ňom nasleduje sexizmus a potom homofóbia. Transfóbia by bola nižšie, ale stále má určitú silu. Výrazne nižšie na pomyselnom rebríčku by bolo elitárstvo v zmysle, že je proti pracujúcim ľuďom. Keď sa na to dívame z hľadiska toho, za čo môžete byť „prepustení“, stratiť prácu a povesť, má antirasizmus v hierarchii najviac bodov.
Kde by sa nachádzala nenávisť? Je to z rovnakej kategórie?
Nenávisť sa takmer vždy točí okolo týchto troch. Nikto sa príliš nevzrušuje nad nenávisťou voči adventistom alebo Hare Krišnovi. Môžu byť terčom rovnakej nenávisti, ale nebude okolo toho taký rozruch, nie sú takí politicky významní, aby to narúšalo posvätnosť.
Ako rozlíšiť, čo je naozaj tabu a čo je "slabšia norma"?
Tak napríklad nadváha – ak sa niekomu vysmievate za to, že je tučný, nemá to napriek hnutiu body positivity [pozitívne vnímanie vlastného tela, pozn. red.] takú kultúrnu silu.
V amerických médiách je zjavné, že prezentujú černochov vo väčšom počte, než to zodpovedá ich počtu v populácii. Má to nejaký vplyv?
Dokonca aj vo filmoch a reklamách máte oveľa viac černochov ako Hispáncov, hoci ich je medzi Američanmi viac. V Kanade, kde je černošská populácia dvoj- až trojpercentná, je pomaly každý druhý pár v reklame zmiešaný, bieločierny. A to vám napovedá, kto je považovaný za posvätnú skupinu, okolo ktorej musíme kvôli histórii opatrne našľapovať a „centrovať“ ju v diskurze, ako sa hovorí tomu škaredému novému slovesu.
Existujú však náznaky, že časť dotknutého publika tento názor neakceptuje. Podpora Donalda Trumpa medzi černochmi rastie, ale nové označenie Latinx pre Hispáncov, ktoré presadzujú progresívni akademici, sa medzi Hispáncami neujalo…
Polarizácia kultúrnej vojny je najsilnejšia medzi belochmi. Ostatní sú oveľa menej politickí a najmä Hispánci sú ovplyvnení kultúrou bielej robotníckej triedy a v tretej generácii sú s belochmi značne premiešaní. Ale napríklad v jednom meste, kde majú moslimovia väčšinu v mestskej rade, odmietli podporiť mesiac hrdosti a vyvesenie dúhových vlajok. V tejto „koalícii skupín obetí“ je veľa vnútorných rozporov a nie je isté, či menšiny vidia svet tak, ako by si to progresívni belosi želali.
Môže byť toto ignorovanie empirických dôkazov až nebezpečné, ak ho ľudia praktizujú aj v iných činnostiach?
Ľudia sú schopní nahovoriť si neuveriteľné veci. Justin Trudeau už roky opakuje otvorenú lož, že v západnej Kanade sú v hrobe neďaleko cirkevnej školy pochované zavraždené domorodé deti. Musí vedieť, že je to lož. Ale je to posvätná lož, pretože sa týka domorodého obyvateľstva, takže treba skloniť hlavu a nespochybňovať nič, čo sa hovorí v ich mene.
A preto bolo v Kanade vypálených vyše sto kostolov, dlhé mesiace sme mali vlajky na pol žrde, zrušili sme Deň Kanady, mali sme vymyslený falošný sviatok s názvom Deň zmierenia s oranžovými tričkami… Celá táto hora nezmyslov bola postavená na tomto falošnom mýte.
Vo svojej knihe Whiteshift píšete o mužovi menom Randolph Bourne, ktorý v roku 1916 ako prvý sformuloval myšlienku toho, čo nazývate asymetrický multikulturalizmus. Ako na to prišiel?
Na začiatku minulého storočia prichádzali s novými myšlienkami ľudia ako filozof John Dewey. Tí už vtedy mali mierne ochranársky postoj k menšinám a kritický postoj k väčšine. Predstavovali si, že menšiny sa pravdepodobne nakoniec asimilujú, ale chceli to urobiť humánne.
Potom však v prvej dekáde 20. storočia prišli bohémovia, medzi nimi aj Randolph Bourne, ktorí nechceli, aby sa menšiny asimilovali. A neobviňovali väčšinu z útlaku, ale z toho, že je nudná. Išlo o prvý prejav toho, čo Roger Scruton nazval oikofóbiou. Hovorili si: „Menšiny sú oveľa zaujímavejšie ako my.
My sme nudní a upätí. Zakázali sme alkohol, nemáme radi tanec a tak ďalej. A pozrite sa na vzrušujúce, zaujímavé skupiny prisťahovalcov z Európy, tie sú zaujímavejšie."
Takže v tom období to boli európski prisťahovalci?
Áno, boli. Juhoeurópania, Židia, Bourne dokonca spomenul Nemcov. Že majú zaujímavé tradície, ktoré by si mali zachovať, a nie asimilovať sa. Zatiaľ čo biela protestantská elita by sa mala zbaviť svojej kultúry a stať sa kozmopolitnou. Jedna skupina by si mala zachovať svoju etnicitu a druhá by ju mala stratiť. Tomu hovorím asymetrický multikulturalizmus.
Ten sa potom v 20. a 30. rokoch minulého storočia rozvinul do paradigmy, ktorú môžeme nazvať pluralizmus, ktorý v podstate hovoril to isté. Ale to ešte nebola politika identity ako ju poznáme dnes. Politika bola stále hlavne o ekonomike – byť na ľavej strane znamenalo byť socialistom alebo komunistom. To sa začalo meniť až v 60. rokoch 20. storočia.
Takže Rooseveltov New Deal nezdôrazňoval politiku identity?
Nie. Počas New Dealu dostávali zákazky regionálni umelci, ktorí zdôrazňovali vlastenecké témy, a bohémovia v nich videli takmer fašistov. Potom sa v 40. a 50. rokoch postupne liberalizoval postoj k menšinám. V elitných kruhoch už antisemitizmus a antikatolicizmus nezneli dobre.
Až zrazu v 60. rokoch nastal zlom. Spolu s bojom za občianske práva a novou sociálnou legislatívou sa objavili nové tabu. Svojou predstavivosťou prevrátili kultúru naruby. Nazývam to veľkým treskom nášho morálneho poriadku. Odkedy sa to udialo, žijeme v novom morálnom vesmíre. Ten sa rozširuje a čoraz viac vecí možno nazvať rasistickými. Pretože to okamžite zastavuje diskusiu, jedným ťahom je z niekoho ten, kto sa dopúšťa svätokrádeže.
Genealógia, ako ju vykresľujete, sa zdá byť deterministická. Ale muselo to tak byť? V knihe spomínate Hemingwaya, Fitzgeralda a beatnikov ako príklady umelcov s kozmopolitným cítením. Tí sa však nevyznačovali potrebou niekoho „zrušiť“, či áno?
Áno, ešte nemali ten ochranársky reflex voči menšinám. A neboli ani veľmi feministi, niektorí sa skôr štylizovali ako machisti [machizmus – nadradenosť nad ženami, pozn. red.]. Norman Mailer sa feministkám vysmieval, ale černochov zbožňoval, romantizoval nespútanú černošskú kultúru [v roku 1957 vydal esej Biely černoch – povrchné úvahy o hipsterovi, pozn. red.].
Ešte to však nebolo v takom štádiu, že by títo ľudia boli posvätní. Skôr išlo o to, že boli vzrušujúci, zatiaľ čo my, belosi, potláčame svoje pudy. Až neskôr prišiel postoj, že sú mimoriadne zraniteľní a musíme okolo nich chodiť po špičkách.
Kritička Susan Sontagová v roku 1966 vyhlásila, že „belosi sú rakovinou dejín“. Z ničoho nič, dovtedy sa o belochoch a černochoch nevyjadrovala. Teraz naháňala ducha doby po veľkom tresku.
Woke revolúcia sa niekedy považuje za špecificky alebo prevažne angloamerickú záležitosť, hoci sa v rôznej miere vyskytuje aj v iných krajinách. Čím to podľa vás je?
Má to pôvod v ekumenickom protestantizme, veľmi moralizujúcej, humanistickej verzii kresťanstva. Ale je to celkovo prenosné, trochu ako marxizmus. Samozrejme, že francúzski woke ľudia nehovoria, že to majú z Ameriky. Povedia, že je to otázka sociálnej spravodlivosti a islamofóbie vo Francúzsku. Alebo kolonializmu.
Rétorika francúzskeho mája 1968 nebola importovaná z Ameriky.
Áno, bol to domáci vývoj, živený tradičným marxizmom a dekolonizáciou. Francúzske antirasistické hnutie, ktoré sa rozvíjalo od 70. rokov, nadviazalo na staršiu antifašistickú tradíciu. Myslím si však, že ich ovplyvnila Amerika, aj keď si to neradi priznávajú.
Hnutie za občianske práva bolo globálnym fenoménom. Nacionalisti z Quebecu začali hovoriť, že sú bieli negri Ameriky, je to názov jednej knihy. Severoírski katolíci tiež. Bol to medzinárodný príbeh, ktorý sa šíril vo všetkých médiách. Frantz Fanon, vplyvný francúzsky teoretik dekolonizácie, písal o afroamerickej skúsenosti. Dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu amerických černošských radikálov a hnutí z tretieho sveta.
Kde sú v pomyselnom rebríčku obetí Východoeurópania? V Británii žije najmenej 600-tisíc Poliakov, poľština je vraj najčastejším druhým jazykom, ktorým ľudia v Anglicku hovoria. Ale nevidíte, že by sa kultúra alebo štát starali o to, „ako sa darí našim Poliakom“.
Pretože sú bieli. Iste, rozdiel medzi bielymi Britmi a ostatnými belochmi sa priznáva, ale deti Poliakov, ktoré tu vyrastú, sa už budú považovať za bielych Britov. Je to striktne rasové. Ak je niekto biely, nikto ho nebude považovať za obeť. Je to hierarchia, v ktorej je na vrchole rasa, potom sexuálna orientácia, hádam, alebo byť ženou – neviem, čo získa viac bodov. Oveľa nižšie je spoločenská trieda a až úplne naspodku sú bieli muži.
Môžete vidieť čierne feministky, ktoré obviňujú feministické hnutie z rasizmu, ale nevidíte čierne ženy, ktoré by obviňovali antirasistické hnutie zo sexizmu. Len zriedkakedy vidíte čiernych homosexuálov kritizovať raperov za homofóbiu. Ukazuje to, čo je posvätnejšie. Keď si ženy a homosexuáli požičiavajú z tejto pôvodnej sily, nie je jej už toľko. Nedostávajú toľko bodov ako rasové menšiny.
Odpor voči indoktrinácii woke má niekedy pochmúrnu tvár. Ako sa vyhnúť tomu, aby sa preslávili neslávne postavy, ktoré sú vlastne zrkadlovým obrazom wokizmu, ako napríklad Andrew Tate?
Andrew Tate je okrajová postava, hoci okraj dnes predstavuje množstvo ľudí v celosvetovom meradle. Je však dôležité na wokizmus útočiť.
Útoky na wokizmus sú dnes rutinné a ľahké.
Je to ľahké, ale je to dôležité. V posledných dvoch alebo troch rokoch sme zaznamenali určitý pokrok, aspoň medzi elitnými liberálmi. Denník New York Times dnes tieto veci vykresľuje inak. Dokonca aj Harvard teraz hovorí „nie“ povinným „priznaniam k rozmanitosti“. Nemyslím si, že by k tomuto pokroku došlo bez toho, aby to Republikánska strana a pravicové médiá neodhalili a legislatívne nezasiahli proti DEI [diverzita, rovnosť, inklúzia z anglického diversity, equity and inclusion, pozn. red.] a takzvanej kritickej rasovej teórii v školách.
Väčšina ľudí to nepodporuje a ľavici to dosiaľ úspešne prechádzalo. Prechádza im to dovtedy, kým sa proti tomu niekto nepostaví. Spoliehajú sa, že to zostane pod radarom. Ak to spolitizujete, prehrajú.
V Británii musel byť dokonca (britský premiér) Keith Starmer ešte ako líder opozície opatrný pri odpovedi na otázku, čo je to žena, [Starmer sa vyhol odpovedi na otázku, či môže mať žena penis, pozn. red.].
Centristi hovoria: Je to polarizujúce, vyvoláva to kultúrne vojny, nie je to džentlmenské, nemali by sme to robiť.
Nie, mali by ste to urobiť, ľudí to zaujíma. Jediný spôsob, ako sa vrátiť k súdnosti, je tieto veci spolitizovať, prinútiť druhú stranu, aby sa zodpovedala za skrytú kampaň, ktorú vedie. Treba ich s ňou konfrontovať a nerobiť ju menej dôležitou, ale naopak dôležitejšou. Kým to nebude porazené.
Pokiaľ ide o pozitívnu víziu, nechceme mizogýniu Andrewa Tatea ani antisemitizmus Nicka Fuentesa a podobných. Chceme, aby etnická väčšina mohla vyjadrovať svoju identitu, svoju kultúru bez toho, aby ju niekto obviňoval z rasizmu alebo sexizmu. To je zneužívanie týchto tabu.
Ak niekto diskriminuje černochov v zamestnaní, potom je, samozrejme, proti nemu správne zakročiť. Mali by sme mať proti tomu normy. A, mimochodom, mali by sme mať normy aj proti antikonzervativizmu, antikresťanstvu, proti diskriminácii ľudí z robotníckej triedy.
Myslím si, že vzhľadom na súčasnú situáciu, by rasa, pohlavie a sexualita mali ísť do úzadia. Stále by mali existovať pravidlá proti diskriminácii z týchto dôvodov, ale nemalo by to byť stredobodom nášho morálneho vesmíru.
Vízia, ktorú sa snažím formulovať, vízia post wokizmu, je kultúra odolnosti namiesto kultúry obetí. Mali by sme v menšinách pestovať odolnosť, aby sme dosiahli stav, že sa budú cítiť sebavedomejšie a silnejšie. Staviam proti sebe kultúrny rozkvet a bohatstvo proti kultúrnemu socializmu. Tak, ako socializmus v ekonomike urobí všetkých chudobnejšími, to isté platí aj o socializme v kultúre. Chceme slobodu, rešpekt k vynikajúcim výsledkom, krásu a sociálnu súdržnosť. To sú dôležité hodnoty, nielen rovnosť a ochrana pred ujmou. Aj to sú hodnoty, na ktorých záleží, ale musia byť vzájomne v lepšej rovnováhe.
Ak chcete vyvesiť vlajku Pride, môžete to urobiť jeden deň z tristo šesťdesiatich piatich. Zvyšok roka môžete napríklad oslavovať Deň Arménov, môžete hovoriť o vojakoch, o robotníkoch, o iných témach. Nehovorím, že dnešným posvätným témam treba venovať nulovú pozornosť, ale mať primerané proporcie. A nie všade, nie na vládnych budovách, len príležitostne. Nehovoríme tým posvätným skupinám, že ich nenávidíme, len to, že by mali mať menej ústredné miesto v kultúre.
V knihe Whiteshift sa venujete aj nárastu rasovo zmiešaných ľudí.
V priebehu sto rokov to bude veľmi významná skupina, v krajinách ako Británia a USA to bude väčšina. Myslím si, že táto skupina sa bude stotožňovať s tým, čo teraz nazývame belochmi. To znamená, že viac-menej prevezmú mýty, spomienky a tradície bielej väčšiny. Nie však všetci.
Niektorí budú na kultúrnej ľavici a budú chcieť oslavovať svoj multikultúrny pôvod. Ale myslím si, že priemerní ľudia sa budú identifikovať s mýtmi pôvodného etnika svojho národa. Tak to bolo často v priebehu dejín. Maďari, Gréci, Sicílčania, Turci… Mnohé národy absorbovali rôzne iné. Nie úplne bez stopy, ale takmer.
Ešte predtým si prejdeme multikultúrnym obdobím, ale myslím si, že len dočasným, kým sa ustáli rekonštituovaná väčšina. Stane sa to, stalo sa to v Amerike, kde sa anglosaská protestantská trieda nakoniec otvorila katolíckym prisťahovalcom a Židom. Hispánci a Ázijci sú ďalší na rade, už teraz môžete vidieť, že sa to deje.
Je zaujímavé, že keď sa pozriete na súčasnú populistickú pravicu, vidíte Jordana Bardellu sčasti alžírskeho pôvodu, vidíte Geerta Wildersa sčasti indonézskeho pôvodu, v Česku Tomia Okamuru… V Amerike ich dokonca nájdete medzi lídrami bieleho nacionalizmu.
Povedzte pár slov o sebe. Napísali ste, že vás vo všeobecnosti považujú za belocha, zatiaľ čo niektorí vaši príbuzní s rovnakou genetickou výbavou sú považovaní za Aziatov. Ako k tomu došlo?
Jedna časť mojich predkov má rakúsko-uhorský alebo český židovský pôvod, bola to obchodná rodina z Prostějova. Emigrovali pred nacistami a do Kanady prišli cez Švédsko. Som tiež zo štvrtiny Kostaričan a zo štvrtiny Číňan.
Žijete v Británii a teraz ste sa z Birkbeck College presťahovali na Buckinghamskú univerzitu.
Áno, vydal som sa po stopách Rogera Scrutona.
Akú radu by ste dali českým rodičom, ktorí uvažujú o tom, že pošlú svoje dieťa študovať do Veľkej Británie alebo USA? Stojí to za to?
Myslím si, že technické a prírodné vedy áno, zo spoločenských vied ekonómiu asi áno, ale všetky mäkšie odbory – sociológia, antropológia, politológia, geografia, humanitné vedy – sú podľa mňa kontaminované. Stále sa môžete dozvedieť veľa zaujímavých informácií, ale nemyslím si, že to bude formovať vašu schopnosť nezaujatého hľadania poznatkov. Takže by som to neodporúčal, najmä nie za také peniaze, s akými musíte počítať v Amerike.
Aj keď je pravda, že politické postoje väčšiny mladých ľudí sú už v čase, keď vstúpia na univerzitnú pôdu, sformované a univerzity ich veľmi nezmenia. Ukazuje to viacero štúdií. Viac pozornosti treba preto venovať stredným školám. Ak má potomok dobrý základ zo strednej školy, to štúdium môže byť pre neho dobré. Len si bude musieť dávať pozor na ústa.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.