Začnime tým, čo zrejme všetkých asi najviac zaujíma. Čo vás to napadlo, založiť v malom meste ako je Snina kníhkupectvo, obzvlášť keď tu už v tom čase jedno fungovalo? A dá sa z toho vôbec vyžiť?

Dá. Ale pravda je, že ak by sme mali len toto kníhkupectvo, tak by to bol len veľmi skromný život. Máme ešte predajňu v Humennom, kde sme začali pred štrnástimi rokmi a kde to je celkom dobre rozbehnuté. Keď sme sa tam dostali na úroveň, že sme sa rozhodli ísť do ďalšieho rozvoja, tak sme zvažovali buď Michalovce alebo Sninu.

Ja by som si zrejme vybral Michalovce.

Aj my sme nad tým premýšľali, lebo manželka pochádza z tohto regiónu a zrejme by to pre nás bolo výhodnejšie. No tam je zas väčšia konkurencia, sú tam drahšie nájmy, takže aj keď sa to môže zdať ako racionálnejšie, je to otázne. Ale pre mňa tá otázka už nie je podstatná, lebo jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodol pre Sninu, bol ten, že si myslím, že nemôžeme krajný východ všetci opúšťať. Netvrdím, že som len altruista a toto bol jediný dôvod, že idem naháňať len verejné dobro. Nie, aj moje osobné záujmy a záujmy mojej rodiny sú pre mňa dôležité, ale taktiež je pre mňa dôležité vidieť zmysel v tom, čo robím. A ten vidím v tom zostať tu a niečo tu robiť. No a teraz prečo.

Takže prečo?

Lebo tu je môj domov. Tak to cítim, že tu som doma, tu som vyrástol, veľmi veľa som toho dostal. Keď počúvam tie reči o tom, ako odtiaľ treba odísť, lebo tu je všetko strašne zlé, keď počujem ako ľudia nadávajú na svoj rodný kraj, to sú veci, ktoré ma hnevajú.

Jasné, že tu je milión problémov, všetci ich vnímame. Ale keď sa na to pozrieme v globále, zistíme, že si tu vôbec nežijeme až tak zle, ani tu na krajnom východe. Ja som vďačný za veľa vecí. Ak niekto povie, že k svojmu domovu necíti žiadny záväzok, že mu nič nedal, čo je to za blbosť? Všetci sme niečo dostali.

Dokiaľ sa človek nedostane do produktívneho veku, stará sa o neho spoločnosť. Nielen rodina, ale celá spoločnosť, v ktorej žije. Veľmi veľa toho dostávame. Teraz sa veľa hovorí o školstve a zdravotníctve. Ale kde nie sú problémy? V Anglicku nie sú? Veď tam je to v mnohých aspektoch horšie. V Amerike, ak nepatríte k bohatšej vrstve a máte vážnejší zdravotný problém, tak je koniec.

Áno, u nás to má ďaleko k optimálnemu stavu, ale naše zdravotníctvo stále dokáže väčšine z nás významne pomôcť. Máme zadarmo vysoké školy. Dostávame toho extrémne veľa a ja preto cítim veľký záväzok. Keď som žil v Bratislave, tiež som mal stavy, keď som si hovoril, že tu zdochol pes a nedá sa tu žiť. Ale z toho človek časom vyrastie, uvedomí si niektoré veci.

Ako ste sa dostali k tomu, že predávate knihy v Snine a v Humennom?

Počas štúdia na univerzite som bol častým návštevníkom bratislavských kníhkupectiev. Jeden zo silných motívov k tomu stať sa kníhkupcom bola existencia jednej siete lacných kníh, ktorá už teraz nie je na Slovensku, ale v tom čase bola aj v Bratislave. Tam som žasol nad tým, za aké nízke ceny sú schopní ponúkať hodnotné knihy. Jasné, že tam je aj veľa braku, ale popri tom tam človek, ktorý má trochu prehľad, našiel skvosty za zlomkové ceny. Tam som si naplno rozvinul svoju oniomániu, čiže posadnutosť nakupovaním.

Samozrejme, že všetky tie knihy som neprečítal, ale nemyslím si, že je potrebné prečítať všetko, čo má človek doma. Už len to, že si budujem rodinnú knižnicu, má samo o sebe význam, nie je to vyhadzovanie peňazí. Má to svojho ducha, je to k dispozícii, to množstvo múdrosti, ktoré je obsiahnuté v knihách ovplyvňuje celú rodinu.

A ako ste sa od kupovania kníh dostali k ich predávaniu na opačnom konci republiky?

Po magisterskom štúdiu som nastúpil na doktorandské. Myslel som si, že fakulta bude slobodným priestorom, kde budú medzi sebou súperiť veľké myšlienky, no bolo to skôr naopak. Bol som na Katedre správneho práva [Právnickej fakulty UK, pozn. red], kde som razil tézu toho, že by sme sa mali snažiť „pofilozofovať“ naše štúdium. Veď ak sa ako právnici máme zaoberať verejnými otázkami, tak filozofia k tomu nevyhnutne patrí. Na moje veľké počudovanie sa tam takmer nikto filozofii nevenoval. Samozrejme, ja nie som filozof a nemám kapacitu prečítať si Fenomenológiu ducha, no prečo by sme si nemohli prečítať niečo o tom. Pre to mám vášeň dodnes.

Keď sa po nejakých štyroch, piatich rokoch skončila moja anabáza na fakulte, kde som nakoniec štúdium ani nedokončil, lebo medzitým prišla rodina a tiež som si nesadol s mojou pani školiteľkou Tóthovou...

...Katarínou Tóthovou?

Áno, ona bola presne ten autoritatívny typ, ktorý nebol zladiteľný s mojou povahou. Pri všetkej úcte k nej, musel som mať úctu aj k sebe. Ale neľutujem to obdobie, lebo som vášnivo miloval pedagogickú prácu na fakulte.

Zároveň som vedel, že advokácia ani štátna sféra nie je pre mňa, aj keď advokáciu som si na chvíľu skúsil. Ja však potrebujem byť slobodný v tom, čo robím, toto by ma zabilo. Keď sa teda moja vedecká kariéra blížila ku koncu, pomaly som sa prepínal na to, že skúsim niečo iné. No a tu sa prirodzene spojila moja láska ku knihám s tým, že som mal pomerne dobrý prehľad o knižnom trhu. Videl som, že mnoho hodnotných kníh sa dá kúpiť za veľmi dobré ceny a na tom sa dá vystavať nejaký podnikateľský zámer.

Veľmi mi vtedy pomohol môj otec, bez neho by to nešlo. Bol totiž jediný, kto ma podporil v mojom zámere, lebo väčšina reakcií bola presne taká, že na východe kníhkupectvo v tejto dobe? Si sa zbláznil? To bola reakcia všetkých, okrem otca. A, samozrejme, nepodporil ma len morálne.

Čo to znamená?

Na začiatok treba nejaký kapitál, mal som síce našetrené na bývanie, keďže ako doktorand som žil na internátoch, čo mi neprekážalo. Naopak, odchádzal som odtiaľ so zármutkom, keďže som miloval internátny život. Peniaze na vlastné bývanie však išli do podnikania. Nejaký čas som žil v rodičovskom byte s otcom, čo je tiež model, ako sa to dá, ak niekto nemá kapitál na podnikanie. Veď osamostatniť sa a platiť si vlastné bývanie, je otázka niekoľko stovák eur mesačne, ročne niekoľko tisíc. Navyše otec bol strojný inžinier a mal malú firmičku na menšie konštrukcie, takže mi pomohol aj tým, že mi vyrobil regály na knihy, čo bola tiež významná pomoc.

No aj s jeho masívnou podporou boli začiatky veľmi ťažké. Ale láskou ku knihám, tým, že pre mňa je dôležité robiť niečo, čo dáva zmysel a nevadí mi žiť skromne, keďže nemám žiadne hmotné ašpirácie, sa to dalo prekonať.

Podnikateľ, čo nemá hmotné ašpirácie?

Samozrejme, nechcem skončiť ako bezdomovec, alebo aby moja rodina žila v biede, ale nemám žiadne potreby luxusných vecí alebo hromadenia majetku. Môj obľúbený mudrc Lao‘C okrem iných múdier, ktoré narozprával, povedal, že sú tri najväčšie poklady, ktoré si máme strážiť. A to sú láska, skromnosť alebo striedmosť a niečo, čo by sme mohli nazvať ako buď obyčajný, nechci byť majstrom sveta, niečo v tom zmysle. Taktiež v jednej z mojich obľúbených kníh, jednej z tých, ktoré mam chronicky načítané, Siddhartha, to tiež hlavný hrdina pekne vykresľuje, keď mal skúsenosť s askézou. Tvrdí, že tým, že bol schopný žiť s minimom a vyhladovať sa na kosť, sa naučil tomu, že potom je veľmi slobodný. Že keď málo potrebujete, tak je ťažké vás ovládať. Preto ak je sloboda kľúčová hodnota, čo pre mňa je popri láske druhá najvýznamnejšia, tak s ňou úzko súvisí striedmosť a skromnosť.

No a na počiatku to bolo tak, že som žil skromne s rodičmi a pomaly sme to rozbiehali. Prvé roky boli diétnejšie, zamestnal som jednu pracovníčku, po zaplatení jej mzdy, odvodov, nájmu som bol prvý rok, dva po zaplatení nákladov na hrane. Ale potom zhruba v treťom roku to začalo dávať aj finančný zmysel. Zamestnankyňa sa stala mojou manželkou, takže to ostávalo v rodine. V ďalších rokoch to bolo ešte lepšie, prišli peniaze aj na rozvoj, a tak sme sa dopracovali ku kníhkupectvu v Snine.

Predpokladám, že ani začiatky v Snine neboli najľahšie.

Keď sme sa rozhodli prísť do Sniny, išli sme sem s vedomím, že to bude ťažké. Ale ono to bolo ešte ťažšie v tom, že sme tam prišli v roku 2020. Dátum nášho otvorenia bol dátum prvého lockdownu, to nám vyšlo úplne bravúrne. Pandemické roky boli skutočne veľmi ťažké, pripravilo nás to možno o dvadsať tisíc eur. Nejde však o to číslo, my aj tak prežívame tak, že aj keď je to rozbehnuté, stále máme plus mínus okolo priemernej mzdy. Niekomu by sa to možno málilo. No pre mňa robiť to, čo ma baví, mať priemernú mzdu a bývať na východe, je definícia úspechu. Ak sa dokážem uživiť niečím, čo milujem, tak to je úspech ako vyšitý.

Kto sú vaši zákazníci a čo čítajú?

Sú ľudia, ktorí úplne ignorujú knihy, takých tu tiež vídam, keďže mám aj výdajné miesto Packety. Tí vojdú a vidím, že sa ani nepozrú – vojde, zoberie si balíček a ide preč. Potom sú tu takí, ktorí sa obzrú, ale nič si nekúpia. A, samozrejme, sú aj takí, ktorí si niečo kúpia. A k vašej otázke, predáva sa dosť detskej literatúry. Vidím, že ju kupujú aj takí ľudia, ktorí sami nečítajú, no sú si vedomí, čo je veľmi dôležité, že treba pestovať, kultivovať vzťah detí ku knihám.

Čo myslíte tým, keď hovoríte o deťoch? Lebo deti môžu byť vo veku nula až tri, ale aj desať až trinásť. Nekupuje sa literatúra len pre tie najmenšie deti a tie staršie už fičia len na tabletoch?

Chvalabohu nie, kupuje sa pre všetky kategórie detí.

Čo je ďalší segment literatúry, ktorý sa predáva?

Vo všeobecnosti je pomer žien a mužov extrémne v prospech žien, čitateliek. Je to azda osem ku dvom, ak nie ešte viac.

Čo čítajú dnešné ženy?

Hlavne oddychovú literatúru, romantické veci, pomerne veľa čítajú detektívky, veľmi čítaný segment sú vojnové romány, také tie holokaustové a podobné veci. Skôr výnimočne si nejaká žena kúpi aj náučnú či odbornú literatúru. To je skôr doména mužov. Ten malý podiel mužských čitateľov sú zasa vo veľkej miere čitatelia odbornej literatúry. Muži sú fanúšikovia histórie, spoločensko-vednej, humanitnej literatúry, odborov, ktoré sú aj mne blízke ako filozofia, sociológia, psychológia a, samozrejme, dejiny. Tam sú už aj takí knižní štamgasti, muži, ktorí prídu pravidelne a nakúpia si viac kníh. To sú najmä čitatelia histórie. Ale sú také aj ženy.

Títo ľudia, ktorí ku mne chodia pravidelne, mi robia radosť nielen tržbou, ale tiež potvrdzujú zmysel toho, prečo tu som. Ak mi ľudia, ktorí majú záujem o literatúru a vedia si vybrať, dajú pozitívnu spätnú väzbu, že sa tu dajú nájsť hodnotné knihy, to mi dáva pocit naplnenia a zmyslu. No ešte väčšiu radosť mi robia tí, ktorých k čítaniu vychovávam, aj keď to je trochu silné slovo. Chodí ku mne napríklad jeden pán, ktorý na začiatku povedal, že nečíta veľa, ale má čas, tak by chcel začať. Bolo to pred pár rokmi, nechal si poradiť, rozčítal sa a teraz ku mne chodí pravidelne.

A čo číta?

Klasické diela.

Beletriu?

Áno, kvalitnú beletriu.

Takže nejaký dôchodca, ktorý sa rozhodol stráviť starobu s knihami v ruke?

Nie, je to mladý človek, chodí sem aj s deťmi, môže mať možno tridsaťpäť rokov. Spočiatku ročne prečítal desať, pätnásť vecí, po troch rokoch sa blíži k päťdesiatke kvalitných kníh, vďaka ktorým sa dostáva k percentu najsčítanejších ľudí na Slovensku.

Radosť mi robí aj chalan, ktorého poznám z boxu, je to možno prvák na strednej. Ten začal čítať motivačnú a rozvojovú literatúru. Knihy ako Atómové návyky, alebo Prečo mi to nikto nepovedal?, kde psychoterapeutka popisuje svoje prípady z praxe a ponúka riešenia na psychické problémy. Chodí s nadšením, ako sa mu knihy páčia, čo ma napĺňa obrovskou radosťou. Presne toto je zmysel, prečo tu som.

Niekto by tu možno namietol, že motivačná literatúra nie je práve tá, ktorú by mal čítať mladý človek.

Musím sa priznať, že bolo obdobie, keď som mal dešpekt k tejto literatúre a titulom ako Ako pôsobiť na ľudí a získať si priateľov, alebo Myslením k bohatstvu. Vravel som si, že čo sú za manipulatívne veci. Potom som však prehodnotil svoj predsudok, lebo aj tam sa nachádza veľa dobrých vecí.

Tak ako všetko, aj toto treba čítať kriticky. Aj tam sú tézy, s ktorými sa dá polemizovať, ale stále tam je aj veľa dobrých vecí. Teraz to už považujem za veľmi dobrý segment, aj keď s ničím to netreba preháňať.

Ale ako človek, ktorý sa zaoberá verejnými politikami, si myslím, že najdôležitejšia vec vo verejnom priestore alebo vo verejných politikách je vzdelávanie, potom dlho, dlho nič a potom sú ostatné veci. No ak platí táto téza, tak literatúra, ktorá hovorí o tom, ako na sebe pracovať, ako sa rozvíjať , je veľmi dôležitá, lebo sa v nej nachádzajú mnohé dobré veci. Keď som prehodnotil tento svoj predsudok, niektoré z tých vecí som si prečítal a zistil som, že viaceré tie knihy sú skutočne dobré, napísali ich ľudia, ktorí majú vzdelanie a prax a vedia niečo povedať k tomu, ako sa rozvíjať.

Tým sa dostávame k otázke, kedy vlastne čítate knihy. Ja som jedno leto pracoval ako brigádnik v sklade kníh a myslel som si, že to bude taká pohodička, kde preložím dvadsať kníh za deň z police na policu a potom budem mať voľno a budem si tam čítať, čo chytím do ruky. No bolo to úplne naopak a k čítaniu som sa vôbec nedostal. Kedy teda číta knihy kníhpredajca?

No, to je skutočne problém, pretože sme rozbiehali toto kníhkupectvo, teraz rozbiehame e-shop, takže momentálne žijem obdobie, kedy čítam málo. Sčasti to kompenzujem audioknihami, ktoré počúvam, keď pracujem v sklade, robím administratívu, šoférujem, alebo robím inú prácu, pri ktorej mám mentálnu kapacitu na počúvanie.

Inak, pochopil som, že počúvanie odborných kníh nemá význam, tie si už skutočne radšej prečítajte, aby ste sa na ňu mohli plne sustrediť. Ale beletria sa dá takmer plnohodnotne vnímať. Slovo takmer je dôležité, lebo je, samozrejme, rozdiel, keď si človek sadne v pokoji a nevenuje sa ničomu inému len textu. Minule som si to uvedomil veľmi zreteľne, vravel som si, že je super, že sú audioknihy, lebo inak by som sa ku knihám vôbec nedostal. No potom som si doma sadol a začítal sa a zrazu mi prišlo také veľké heuréka, že to je úplne iné. Aj naše kníhkupectvo sa volá Čas na ticho a v tom tichu, absolútnom sústredení, len ja a text naplno, je to úplne iné.

Vaše kníhkupectvo je veľmi zaujímavé v tom, že keď si u vás človek kúpi knihu, tak mu ponúkate možnosť kúpiť si ďalšiu za dve eurá, pričom treba povedať, že výber kníh za dve eurá je veľmi kvalitný. Ja som si takto od vás naposledy kúpil zbierku prác od Jána Kollára, predtým Spoločenskú zmluvu od Rousseaua, alebo knihy od Sándora Máraia. Ako je možné, že máte taký dobrý výber kníh za dve eurá?

Je to práve tým, že som mal omniomániu. Sledoval som trh a zistil som, že na ňom sú nepochopiteľné výkyvy cien. Denne tam sú akcie, buď pre veľkoobchodníkov, alebo aj v maloobchodných sieťach vďaka čomu objavím nepochopiteľne lacné knihy. Je to tiež služba zákazníkovi, lebo ten by sa normálne k takýmto knihám za dve eurá nedostal. Samozrejme, je tam aj veľa balastu, ktorý úplne odmietam. Ja dokonca ani nekúpim knihu, ktorá sa v hodnoteniach neťahá k 90 percentám. Všetky knihy, ktoré mám, majú hodnotenia od 85 percent vyššie.

Spomínali ste, že zakladáte e-shop. Budú aj tam knihy za dve eurá?

Áno, máme to v pláne, pokladám to za dosť atraktívnu vec.

Tak potom možno konečne zbohatnete...

Zhruba pred rokom som počúval podcast chlapíka, ktorý povedal vec, pre ktorú som si dlho myslel, že som divný, no on bol prvý, kto to má podobne. A tou bolo, že keď rozbehol podnikanie a dosiahol nejakú úroveň, tak už viac nechcel rásť. Nemal potrebu byť stále väčší. Chcel to len stabilizovať a pohodovo žiť na tej úrovni akú dosiahol. Vtedy som si povedal, že nie som sám magor.

Ja totiž nemám ambíciu konkurovať Martinusu. Tým netvrdím, že e-shop nechcem trochu rozbehnúť, samozrejme, mám predstavu o jeho rozvoji. Napríklad by som sa vďaka nemu chcel odbremeniť od mravenčej práce, ktorú si musím teraz odmakať a oberá ma o tvorivú prácu, ktorá má byť zmyslom toho, čo robím.

V tom je čaro kníhkupeckej práce, že robím marketing na knihy, čo je nie len tvorivá vec, ale aj veľmi užitočná. Že do verejného priestoru zahlteného strašne veľa bulšitmi, ktoré sa na nás valia z každej strany, upriamujem pozornosť na dobrú, hodnotnú knihu, a tak prinášam do verejného priestoru zaujímavú myšlienku, čo je samo o sebe úžasné. To je krása, paráda, úplne geniálna kombinácia a jeden zo silných motívov. Toto chcem robiť. Pripomínať ľuďom, že čítanie kníh je obrovská hodnota.