Šimkovičová je symbolom a achillovou pätou Ficovej vlády

Treba uznať, že túto pozíciu si bývalá hlásateľka televíznych správ z veľkej časti vybojovala sama. Urobila naozaj dosť preto, aby za necelý rok podnietila proti sebe dve masové petície, dve odvolávania v parlamente, niekoľko veľkých protestov a pochodov v uliciach, nehovoriac o negatívnom a zosmiešňujúcom obraze v médiách a na sociálnych sieťach. A to ešte zďaleka nie sme na konci jej výkonu.

Ale až premiér Fico ju urobil emblémom vlády, keď sa plnou váhou za ňu postavil a vehementne ju ocenil za rozhodnutia, ktoré podľa neho „v praxi znamenajú odstrihnutie rôznych kultúrnych čudákov od štedrého zdroja verejného rozpočtu.“ Ozaj príznačná charakteristika. Síce ňou výrazne zúžil dopady kultúrnej „práce“ najviditeľnejšej členky vlády, no zároveň jej vystavil svoj certifikát kvality. Jeho mocenský inštinkt sústredený na boj s opozíciou a na úsilie udržať koalíciu mu zabránil postrehnúť riziko situácie.

Pritom je jedným z posledných aktívnych politikov, ktorí zažili, čo sa spustilo v roku 1996, keď sa vtedajší minister kultúry Ivan Hudec pokúsil vziať kultúrnym inštitúciám právnu subjektivitu a začal vymieňať ich riaditeľov. Legendárny protest s názvom Zachráňme kultúru, ktorý vyvrcholil okupáciou ministerstva, síce nedosiahol odstúpenie vtedajšieho ministra, mal však výrazný podiel na mobilizácii voličov v nasledujúcich voľbách, ktorí poslali Vladimíra Mečiara a jeho „neporaziteľné“ HZDS do opozície.

Dušan Jarjabek, ďalší matador slovenskej politiky, by mohol svojmu šéfovi pripomenúť, aký spoločenský odpor vyvolal zámer druhej Dzurindovej vlády predať nedostavanú novú budovu SND. Aj takí silní muži vtedajšej moci ako Pavol Rusko a Ivan Mikloš museli ustúpiť sile kultúrneho symbolu a divadlo zostalo divadlom. SDKÚ zhodou okolností tiež odišla po nasledujúcich voľbách do opozície. No hodí sa dodať, že vtedajšia koalícia rozhorčila veľkú časť kultúrnej obce aj zoškrtaním pôvodnej tvorby v Slovenskej televízii, ktorú v tom čase riadil jej nominant.

Politici sa často nechávajú pomýliť paradoxom slovenskej kultúry: Byť jej priateľom neprináša príliš veľké volebné zisky, no stať sa jej nepriateľom, to môže spôsobiť vážne straty.

Aj súčasnej vládnej moci sa môže zdať, že protesty proti ministerke kultúry sú len ďalšie v rade, ktoré treba jednoducho vydržať. Avšak vládny útok na kultúrne symboly, či už sú to inštitúcie alebo jednotlivci, ten zasieva hlbší proces opozičného myslenia do širokého verejného povedomia, vrátane ľudí, ktorí by inak politicky ani nerozmýšľali. A keď sa raz tento proces rozbehne, veľmi ťažko sa dá zvrátiť, pretože vzťah ku kultúre vyviera z hlbších vrstiev a je silnejší, než sú marketingové a propagandistické triky.

Situácia je pre koalíciu o to horšia, že ministerka kultúry Šimkovičová, použijúc jej vlastné slová, sa naozaj stala čelnou predstaviteľkou súčasnej vlády, doslova jej emblémom. Celkom by ma zaujímalo, ako sú s tým vysporiadaní iní ministri. Nie je totiž vylúčené, že pamäťová stopa na štvrtú Ficovu vládu bude raz pozostávať hlavne z jej mena. A zaslúžene.

Spočiatku mi pripadala predovšetkým ako trójsky kôň v kultúre – nepriateľský výsadok, ktorý má pomôcť dobyť a ovládnuť vzdorujúcu kultúru. Dnes sa mi však zdá byť ešte viac achillovou pätou vlády, ktorej premiér nepochopil, že čím dlhšie ju bude chrániť vlastným telom, tým viac bude sám seba zhadzovať a zosmiešňovať. Ak by som bol predstaviteľom opozície, neželal by som si nič iné. Napokon aj kultúra si za éry súčasnej ministerky kultúry, napriek dočasným škodám, posilní svoj význam.