„Toto je môj starý otec, filozof a disident Milan Šimečka. Presne takí komunisti, ako Robert Fico, ho v 80. rokoch zavreli do basy...“
„Predtým, ako starého otca komunisti zavreli do basy, pracoval desať rokov ako robotník, šofér a bagrista. Vyhodili ho z vysokej školy, kde učil, takisto vyhodili aj jeho manželku, prekladateľku Evu Šimečkovú...“
„Robert Fico zatiaľ robil kariéru ako predseda miestneho Zväzu socialistickej mládeže na gymnáziu, ako kandidát Komunistickej strany na právnickej fakulte, a ako hrdý súdruh straník na komunistickom ministerstve spravodlivosti...“
Paradoxom na celej veci je, že obvinenia, aké píše Michal Šimečka na adresu premiéra Fica, by sa dali napísať aj na jeho starého otca. Vlastne na oboch starých otcov.
Nikto pritom nechce rozporovať zásluhy Milana Šimečku v disidentskom období jeho života. Knihy ako Kruhová obrana, Obnovenie poriadku, alebo Kríza utopizmu sa stali klasikou svojho žánru.
No toto nie je celá história Milana Šimečku. Ak sa totiž pozrieme pred rok 1968, vidíme iný príbeh. V ňom vystupuje ten istý človek, ktorý však v päťdesiatych rokoch vyučoval medikov a farmaceutov marxizmus leninizmus a neskôr rovnakým spôsobom trápil aj študentov na VŠMU.
Do histórie rodu Šimečkovcov treba taktiež pripočítať Eduarda Friša, ktorý je starým otcom Michala Šimečku z matkinej strany a ktorý bol v rokoch 1947 až 1951 šéfredaktorom hlásnej trúby komunistickej propagandy, denníka Pravda.
To bolo v čase, keď v monsterprocesoch odsúdili Miladu Horákovú alebo katolíckych biskupov. V tom čase bol jeden dedo Michala Šimečku šéfredaktorom propagandistického denníka komunistickej strany a druhý sa rozhodol pre štúdium marxizmu- leninizmu.
Pritom politik Michal Šimečka sa v minulosti aktívne hlásil aj k odkazu deda z maminej strany, pretože na začiatku milénia prispieval do denníka Sme pod pseudonymom Michal Friš. Teda používal priezvisko svojho starého otca.
Preto by možno mohol Michal Šimečka opatrnejšie šermovať s pojmami ako súdruh straník Fico a postaviť svoju obranu na niečom racionálnejšom.
A tu sa dostávame k druhej rovine problému, ktorou je Nadácia Milana Šimečku. Na úvod treba povedať, že to, čo pomenovala ministerka Šimkovičová, je skutočne problém, ktorý treba riešiť.
Myslím tým úzko ideologické, spravidla progresívne skupinky aktivistov, ktoré sa prisali na štátne peniaze a spravili si zo štátnych fondov nástroj na presadzovanie svojho jediného správneho názoru, ktorý však v mnohých prípadoch stojí v rozpore s názormi väčšiny obyvateľov Slovenska.
Výsledkom je schválených 135-tisíc eur na najbližšie tri roky na progresívny festival Fjúžn, ktorý organizuje Nadácia Milana Šimečku, no nula eur napríklad na konzervatívne Hanusove dni.
Šimkovičová spolu s Ficom však zavádzajú, ak sa nás snažia presvedčiť, že Šimečka vybavuje svojim kamarátom peniaze, ktoré potom končia v rodinnom vrecku. Tak jednoducho to nefunguje.
Naopak, Nadácia dokáže prijímať štedré finančné príspevky zo štátneho rozpočtu vďaka tomu, že za vlád Smeru na Slovensku prebehol takzvaný veľký pochod inštitúciami. To znamená, že bol vytvorený systém, ktorý akceptoval progresívcov na rôznych nižších pozíciách v štátnej správe vrátane komisií, ktoré následne posudzovali, ktorým projektom a organizáciám budú pridelené granty.
Progresívci vďaka tomuto systému nie sú odkázaní na ľudí ako je Michal Šimečka, ktorý by im mal niečo vybavovať. Inštitúcie sú ich také plné, že to dokážu sami. No a Šimečkovci zas nie sú finančne odkázaní na nadáciu, ktorá v skutočnosti nedisponuje peniazmi, ktoré by boli pre ľudí v ich postavení extra zaujímavé.
A s tým súvisí posledná rovina, ktorá sa týka Roberta Fica. U neho sú výpady voči Šimečkovi, zdá sa, chladným politickým kalkulom. On síce vie, že Michal Šimečka má s grantami pre nadáciu pomenovanú po jeho starom otcovi pramálo spoločné, no túto informáciu zneužil, lebo ako líder koalície jednoducho nemôže ostať v kúte a nechať sa tam fackovať. Musí prejsť do protiútoku a predhodiť svojmu publiku nejaké mäso.
Problém Ficovej taktiky je, že tá spory netlmí, ale hrotí, keďže na odvolávanie lídra opozície z parlamentnej funkcie treba mať v ruke reálne dôvody, nie nafúknuté. A preto pôsobí akoby zabudol, že jedným z hlavných dôvodov, prečo padli predchádzajúce vlády, bola vyhrotená nálada v spoločnosti. Pričom on mal byť podľa volebných sľubov ten, kto ju upokojí.
