B. V. D. G., Viliam Turčány

Turčány vždy pamätal na osobitnú licenciu kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorý ho prácou na Proglase poveril a básnik misiu plnil až do smrti. Krása a monumentálnosť Turčányho diela budú vzbudzovať obdiv ďalšie desaťročia. A môžeme si vybrať, či to bude dielo básnické, prekladateľské alebo literárnovedné. Nenechajme sa zmýliť jeho odchodom, ako nás sám varoval v jednej zo svojich najkrajších básni Zbohom:

„S Bohom. – Nie, odchody ma od Vás nepomýlia.

S Bohom! – v Ňom veriť smiem, že nič nás nevzdiali.

Že v celej večnosti sa bude skvieť i chvíľa,

v ktorej ste ľúbezne sa na mňa usmiali.“

A nezabudnime na Turčányho ľudský rozmer. O tomto úsmeve napísal už pred viac ako 70 rokmi Vojtech Mihálik: „Vedel sa usmiať zvnútra ako Vilko Turčány.“ Pohľad zvnútra, pohľad srdca, úsmev, na ktorý sa nezabúda. „Večný učeň múz,“ ako ho v jednej z básní trefne nazval Miroslav Válek, bude odpočívať v rodnej Suchej nad Parnou, ako si to sám želal.

Čítame o tom v básni Suchej nad Parnou:

„Vždy niečo nežné znesie sa k piesňam,

keď spomínam si otca i mať.

Možno k nim dvom i ja sa raz vtesnám.

Spočíval by som pri nich tak rád.“

Majster Turčány zakončoval osobné dedikácie svojich kníh takto: B. V. D. G., teda Bohu vďaka, Deo gratias. Dvojjazyčne. S úsmevom dodával, že preto, aby aj v nebi rozumeli. Nezostáva nám nič iné, len opakovať B. V. D. G. za Vaše dielo, ktoré zostáva s nami.