„Teraz musíme ísť do Kyjeva.“ Ruskí civilisti na úteku pred ukrajinskými útokmi

Tí, ktorí opustili svoje domovy, keď ukrajinské sily vtrhli do západného Ruska, si nie sú istí, či sa niekedy budú môcť vrátiť k svojmu starému životu. Reportáž o situácii a pocitoch ruského civilného obyvateľstva utekajúceho pred ukrajinskými útokmi.

Rusi, ktorí sa evakuovali z prihraničných regiónov, čakali na distribúciu základnej pomoci v ruskom Kursku. Foto: Nanna Heitmann

Rusi, ktorí sa evakuovali z prihraničných regiónov, čakali na distribúciu základnej pomoci v ruskom Kursku. Foto: Nanna Heitmann

V ruskom meste Kursk, vzdialenom niekoľko desiatok kilometrov od centra bojov, nie je prekvapivý nápor Ukrajiny na Rusko vidieť ani ako dym na obzore. Ale jazvy jeho vplyvu sú neprehliadnuteľné.

Podľa ruských úradov od 6. augusta, keď ukrajinské sily začali s vpádom do pohraničných oblastí, z nich utieklo alebo bolo evakuovaných viac ako 130-tisíc ľudí. Mnohí z nich sa ocitli v administratívnom centre Kurskej oblasti – v meste Kursk s približne pol miliónom obyvateľov.

Budova, ktorú poškodili padajúce úlomky rakiet v Kursku. Sirény varujú pred možnými útokmi niekoľkokrát denne. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Počas nedávnej návštevy ľudia čakali v dlhých radoch na pomoc s ubytovaním a ďalšími základnými potrebami, ako sú prikrývky. Zápasili o miesto a niekedy sa aj strkali, ale nepohli sa, ani keď opakovane hučali sirény varujúce pred možným útokom dronov alebo rakiet.

Evakuovaní z pohraničných oblastí pri večeri v dočasnom útočisku v Kursku. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Na mnohých stenách viseli plagáty so žiadosťami o informácie o blízkych, ktorí žili na trase ukrajinského vpádu. Niektoré z nich umiestnila 36-ročná Ľubov Priľuckaja, obyvateľka Kurska, ktorá stratila kontakt so svojimi rodičmi v mestečku Sudža, ktoré sa nachádza desať kilometrov od hraníc a o ktorom Ukrajina tvrdí, že ho má plne pod kontrolou.

"Nechceli odísť," povedala. "A potom už bolo neskoro."

Ľubov Priľuckaja, obyvateľka Kurska, ktorá stratila kontakt so svojimi rodičmi v meste Sudža, šesť kilometrov od hraníc, ktoré Ukrajina podľa svojich vyjadrení plne kontroluje. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Ďalší utiekli, povedala Priľuckaja, pretože "sami opustili územie" pred akýmkoľvek oficiálnym varovaním alebo pomocou pri evakuácii. O nebezpečenstve, ktoré hrozilo jej rodičom, sa dozvedela, až keď jej zavolal jeden z ich susedov a spýtal sa, či nevie o mieste, kde by sa mohli v Kursku ubytovať.

"Prečo nereagovali tí navrchu?" spýtala sa. "Prečo to ľuďom nepovedali?"

Pani Priľuckaja vyvesila plagáty, prostredníctvom ktorých sa snaží získať informácie o svojich nezvestných rodičoch. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Mnohí z tých, ktorí utiekli z pohraničných oblastí, hovorili o šoku a zmätku.

Štyridsaťjedenročná Alesja Torba z dediny Kazačja Lokňa neďaleko mesta Sudža povedala, že 5. augusta "sa začalo také bombardovanie, že už nebolo možné zostať".

Jej 18-ročná dcéra Albina porodila deň predtým dievčatko Soňu po tom, čo ju previezli sanitkou do Kurska. Torba sama odišla v deň, keď sa začal útok; na ceste preč videla požiare a zdemolované autá.

Jej stará mama, strýko a teta boli stále v dedine a mimo kontaktu, spolu s jej psami, mačkami a sliepkami.

"Pravdepodobne sa už nebudeme mať kam vrátiť," povedala.

Vysídlení Rusi v kurskom štátnom cirkuse, ktorý funguje ako stredisko humanitárnej pomoci. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Šesťdesiatšesťročnú Ľudmilu Brachmovú spolu s jej synom, 43-ročným Nikolajom, invalidným veteránom z druhej čečenskej vojny, evakuovala armáda zo Sudže 7. augusta. "Je to jednoducho neznesiteľné," povedala o skaze, ktorú v meste spôsobili ukrajinské sily, a dodala: "Nechápem, prečo je tu toľko nenávisti."

"Necítim nenávisť voči žiadnemu národu a všetci sú si rovní," povedala. "Všetci chceme žiť."

„Začalo sa také ostreľovanie, že už nebolo možné zostať,“ povedala Alesja Torba (vľavo). „Je to jednoducho neznesiteľné,“ povedala Ľudmila Brachmová. Bola evakuovaná so svojím synom Nikolajom (vpravo). Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Jednotlivci a organizácie v Kursku sa snažili pomôcť s prílevom utečencov.

Natalia Čulikova, riaditeľka Domu dobrých skutkov, miestnej charitatívnej skupiny, uviedla, že jeho dverami prešlo 15-tisíc rodín. "Potrebujeme jedlo, naozaj ho potrebujeme," povedala. "A všetci pýtajú vankúše," dodala. "Utiekli z domu a nič si nezobrali."

Viac ako 130 000 ľudí podľa ruských úradov utieklo z pohraničných oblastí alebo z nich bolo evakuovaných. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Ivan Krujtikovo, ktorý povedal, že štyri mesiace slúžil v ruskej súkromnej vojenskej jednotke pri Chersone na juhu Ukrajiny, zmenil svoj boxerský klub v Kursku na dočasné útočisko.

Povedal, že niečo podobné očakával už viac ako rok, a dodal: "Mnohí ľudia stále nechápu celkovú vážnosť toho, čo sa deje."

"Mnohí ľudia ignorujú situáciu okolo seba a myslia si, že ich to obíde," povedal. "Ale my to už zažívame na vlastnej koži."

Nákladné auto plné matracov pre Dom dobrých skutkov, miestnu charitatívnu skupinu, ktorá uviedla, že jej dverami prešlo 15 000 rodín. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Vzhľadom na všetky autá, ktoré prišli z pohraničných oblastí, je teraz v Kursku hustejšia premávka a vo vzduchu akoby bolo cítiť hnev.

Miestny boxerský klub sa zmenil na dočasné útočisko pre ľudí prichádzajúcich z pohraničia. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Časť z neho bola namierená k ministerstvu obrany a miestnym úradom, ktoré boli obvinené z toho, že nezabránili vpádu alebo že naň nereagovali rýchlejšie. "Skupiny ľudí bojujú o moc a to výrazne zasahuje do práce," povedala Priľuckaja.

Miestny boxerský klub sa zmenil na dočasné útočisko pre ľudí prichádzajúcich z pohraničia. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

Ďalšia časť bola zameraná na štátom kontrolované médiá, ktoré síce priznali boje na hraniciach, ale ukázali pomerne málo z toho, čo sa stalo. "Čo čítame a čo ukazujú v televízii?" Povedala Torba. "Nie sú tu žiadne podobnosti."

A veľa hnevu bolo namiereného proti Ukrajincom. "Žiadne mierové rokovania by sa nemali konať," povedala žena z Rijského okresu, asi tri kilometre od hraníc, ktorá zo strachu pred represiou uviedla len svoje krstné meno, Taťjana. "Teraz musíme ísť do Kyjeva," dodala na adresu ruských síl.

Pamätný park vojakov padlých v druhej svetovej vojne je teraz aj cintorínom pre vojakov z Kurska, ktorí padli v rusko-ukrajinskej vojne od roku 2022. Foto: Nanna Heitmann/New York Times

"Predstavte si, koľko bude ľudí, ktorí prišli o všetko," povedal Krujtikovo, bývalý vojak, a zamyslel sa nad vyhliadkami vojny. "A nepriateľa si tiež treba vážiť – koľko ich zostalo bez otca, bez brata? Bude veľmi ťažké zmyť túto nenávisť."

Povedal, že pre vpád pravdepodobne podpíše ďalšiu vojenskú zmluvu.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.