Ako spomienku na zosnulého Básnika uverejňujeme dve jeho krátke básne. V prvej vzdal svoju poklonu Jánovi Hollému a večnosti, v druhej centru renesancie, ktoré prepojil so svojou Trnavou.
Hold Hollému
„I verše Jejich dobre plinú.“
Jiří Palkovič o Jánovi Hollom
„Jeho verše... dobre pľinú.“
Ján Hollý o Jánovi Kollárovi
Všetko tu zhynie?
Zvetrá i tvár a vrásnie skala?
I klenba popraskala...?
Že stála
možno až príliš vo výšine –
k zemi sa šinie
a kála?
Všetko sa minie:
zotrie čas maľbu, pomník zváľa;
padne i katedrála...
Len chvála,
len pieseň v drahej materčine
- pretože plynie –
je stále.
Florencia
Priatelia práve prezerajú múry,
kde uplývalo osem krásnych liet.
Štvrťročie už prešlo od matúry.
A mňa – mňa dneska medzi nimi niet.
Možno sa čas tam až tak nemosúri
Ako tu v meste, čo má v mene kvet
a pre slnko – nie iba pre azúry
na jeho plátnach – prichádza sem svet.
No tomu mestu, kde má iba tŕne
bodávali – i keď tak opatrne
chcel som si v ňom kvet krásy utrhnúť –
nič jeho pôvab nevie vo mne ščarpať:
tam vo viničnom venci Malých Karpát
si, moja láska. Pozdravená buď!
Nech na diaľku si nikto neharká,
ani nie na dni, ktoré nás už delia!
Kde Koniarek je od Michelangela?
A od Hollého – Dante, Petrarca?
Tak ďaleko je Arno od jarka
s Bernolákom i s hradbami – kam cielia
spolužiaci i moji učitelia?
Tak ďaleko som od ich pohárka?
Niet diaľavy, čo srdcia nepreklenú.
Možno sa na mňa práve rozpomenú,
keď na zdravie im pripijem i ja.
A Trnava mi zjasní Florenciu,
keď v duchu tiež si zaspievam: „Nech žijú
profesori – aj akadémia!“
