Hold Hollému a Florencii

Všetko tu zhynie?

Zvetrá i tvár a vrásnie skala?

I klenba popraskala...?

Že stála

možno až príliš vo výšine –

k zemi sa šinie

a kála?

Všetko sa minie:

zotrie čas maľbu, pomník zváľa;

padne i katedrála...

Len chvála,

len pieseň v drahej materčine

- pretože plynie –

je stále.

Florencia

Priatelia práve prezerajú múry,

kde uplývalo osem krásnych liet.

Štvrťročie už prešlo od matúry.

A mňa – mňa dneska medzi nimi niet.

Možno sa čas tam až tak nemosúri

Ako tu v meste, čo má v mene kvet

a pre slnko – nie iba pre azúry

na jeho plátnach – prichádza sem svet.

No tomu mestu, kde má iba tŕne

bodávali – i keď tak opatrne

chcel som si v ňom kvet krásy utrhnúť –

nič jeho pôvab nevie vo mne ščarpať:

tam vo viničnom venci Malých Karpát

si, moja láska. Pozdravená buď!

Nech na diaľku si nikto neharká,

ani nie na dni, ktoré nás už delia!

Kde Koniarek je od Michelangela?

A od Hollého – Dante, Petrarca?

Tak ďaleko je Arno od jarka

s Bernolákom i s hradbami – kam cielia

spolužiaci i moji učitelia?

Tak ďaleko som od ich pohárka?

Niet diaľavy, čo srdcia nepreklenú.

Možno sa na mňa práve rozpomenú,

keď na zdravie im pripijem i ja.

A Trnava mi zjasní Florenciu,

keď v duchu tiež si zaspievam: „Nech žijú

profesori – aj akadémia!“