Neurológ Stránský: Modré svetlo z mobilov a počítačov môže viesť až k predčasnej puberte

Ak sa vrátim k vašej otázke, rozdiel medzi školou a letnými prázdninami tam určite je. Najmä v tom, čo sa počas dňa deje. V škole je prítomná interaktívna výučba a sociálna interakcia, zatiaľ čo v lete majú deti viac príležitostí byť v prírode, kde interagujú voľnejším spôsobom. Tieto dve prostredia, škola a príroda, sú súčasťou toho istého cyklu, kde má každé svoje špecifiká, ale princípy učenia zostávajú rovnaké.

Ale keď sa na to pozrieme z hľadiska dejín, ktoré sú viac než dvadsaťtisíc rokov staré, alebo hoci len z modernej histórie, rola rodičov je len jedna. Venovať sa deťom a vychovávať ich. Ak rodičia nie sú prítomní alebo nemôžu byť prítomní, túto úlohu by mal prevziať niekto iný. Deti sa totiž učia hlavne na základe dvoch princípov.

Ktorých?

Prvým je porovnávanie, čo znamená, že musia mať s čím porovnávať, skúšať nové veci, robiť chyby, pretože mozog sa najlepšie učí práve z chýb. Druhým spôsobom učenia je vnímanie vzorov, ktorými by mali byť učitelia, rodičia a ostatní dospelí. Príroda je tiež veľmi dôležitým vzorom. Hlavným cieľom výučby by malo byť, aby sa deti naučili sociálne zručnosti – ako spolu vychádzať, riešiť konflikty a zvládať stres. Deti, ktoré prekonávajú výzvy, sa najlepšie rozvíjajú a stávajú sa nezávislými.

A čo v prípade, keď do tohto procesu zasiahne technológia?

Tá často nepodporuje optimálny vývoj detského mozgu, naopak, môže ho brzdiť. Bohužiaľ, niektorí rodičia, aj keď to myslia dobre, považujú technológie za prínos pre svoje deti, hoci štúdie často ukazujú opak. Rodičia majú mnoho dôvodov, prečo dovolia deťom používať technológie, ale je dôležité uvedomiť si, že to nemusí byť vždy pre ich deti prospešné.

Keď ste spomenuli, že dieťa pozoruje predovšetkým svojho rodiča, ktorý má telefón pri sebe často, ako mu vysvetliť, že niekedy predstavuje aj nástroj práce? Alebo je cestou nemať pri deťoch technológie vôbec? Je to vôbec možné?

Pristupovať by sme sa k tomu mali tak, ako napríklad navrhuje hlavný hygienik Spojených štátov, čo sa týka sociálnych sietí a vplyvu mobilov na deti a mládež, že je to droga. Štúdie ukázali, že deti telefóny používajú na sociálne siete, videohry a na vzájomné šikanovanie nie preto, aby cez ne robili podnikanie a biznis, alebo zisťovali hlavné mesto Nórska. Sociálne siete a všetky programy, ktoré deti sledujú, sú totiž špecificky vytvorené tak, aby boli návykové, zvyšovali dopamín a fungovali ako droga. Pre deti, ktoré trávia až deväť hodín denne vo svete umelej technológie namiesto toho skutočného, sú mobilné telefóny jednoducho drogou, ktorá by sa mala absolútne zakázať. V prípade rodičov – prvá generácia, ktorá je technológiou pohltená, a tým zanedbáva svoju úlohu vychovať vlastné deti – sme pri filozofickej otázke doby, ktorá určuje našu budúcnosť.

Čo si potrebujeme ako spoločnosť uvedomiť v súvislosti s používaním mobilov?

Ako dospelí si musíme uvedomiť, že mobilné telefóny a globalizácia skutočne prinášajú oveľa viac problémov a rizík ako odmien. Aj napriek nástupu digitálnej technológie rôzne svetové indexy šťastia nielenže nestúpajú, ale z roka na rok klesajú. Najmä preto, že čoraz menej medzi sebou komunikujeme priamym spôsobom a viac v umelom digitálnom svete. Priemerná dĺžka ľudského života sa nezvyšuje, dokonca niekde aj klesá.

My ako moderná spoločnosť mobilné telefóny v skutočnosti vôbec nepotrebujeme. Práve tým, že v podstatných parametroch neprinášajú žiadnu hmatateľnú zmenu, ale len závislosť a dáta pre firmy, ktoré vlastnia platformy. Dáta o nás, o našom súkromí, o všetkom, čo robíme, sa potom predávajú ďalej. Mobilný telefón je teda prostitúcia našej osoby. Lenže niekto iný na tom zarába.

Lenže, bohužiaľ, dostali sme sa do situácie, v ktorej bez nich nemôžeme byť, a to je dilema. Paradoxom je, že všetko, čo potrebujeme na to, aby sme žili v komforte a šťastí, a aby sa nám darilo – bicykel, auto, lietadlo, vlak, kúrenie, elektrina, klimatizácia, antibiotiká či vakcíny – sa vymyslelo ešte predtým, ako sa vynašiel mobilný telefón.

Takže by sme sa mali snažiť v prostredí detí mobily nepoužívať vôbec?

Áno. Ako som povedal, deti vnímajú rodičov ako obrovský vzor. Keď sa rodina stretne v reštaurácii a mama a otec vytiahnu mobilný telefón, začnú do neho s prepáčením civieť, čo si myslíte, že bude robiť dieťa? Opäť sme pri generácii rodičov, ktorá bohužiaľ úplne opomína svoju evolučnú biologickú a psychologickú potrebu a imperatív venovať sa svojim deťom viac než svojej kariére alebo oveľa viac než technológii.

Čo robí pravidelné sledovanie a scrollovanie mobilu s malými deťmi? Sú na to výskumy?

Výskumy sú dramatické a práve na základe toho si myslím, že aj preto ste na Slovensku zakázali mobily na školách. Svetová zdravotnícka organizácia, americká pediatrická akadémia a všetky ďalšie vydali odporúčania, ktoré sa od seba navzájom vôbec nelíšia, práve naopak, všetky sa o seba opierajú. Jednoducho povedané, mobilné telefóny sú úplne devastujúce pre mladšie deti. Metaforicky povedané, u nich sa práve "zapája" mozgová ústredňa. To, ako sa táto ústredňa v detstve zostaví, bude určovať ďalšie vytváranie mozgových spojení. Takže miera hlúposti, úzkostí a depresie priamo súvisí s vekom, v ktorom dieťa používa telefón. Čím je dieťa mladšie, tým sú výsledky horšie.

Ako znejú odporúčania vzhľadom k veku?

Odporúčania všetkých zdravotníckych organizácií sú nasledovné: Žiadne dieťa by nemalo vidieť obrazovku akéhokoľvek typu do dvoch rokov. Medzi druhým a piatym rokmi nie viac ako jednu hodinu denne, medzi piatym a pätnástym rokmi maximálne dve hodiny denne, a to iba pod dohľadom. To sú odporúčania od lekárov a medzinárodných organizácií. Pretože všetko, čo je nad túto mieru, už bráni konštruktívnemu prepojovaniu ústredne a vedie k problémom.

A čo používanie mobilov malými deťmi pri ich kŕmení? Z praxe vnímam, že si často ani neuvedomujú vzácnosť rodinného obeda, stolovania, to, že sú v spoločnosti v reštaurácii, pretože práve tam ich sprevádza mobil len preto, aby boli ticho a nevyrušovali a, samozrejme, aby všetko zjedli.

Myslím si, že situácia, ktorú spomínate, je to trochu tragická, no opäť sa dostávame k rodičom. Po prvé, deti nemajú, s prepáčením, čo robiť v reštaurácii, aspoň nie tak často. Je to určitá deformácia doby. Namiesto toho, aby si rodina pripravila jedlo doma, ako to robili naši rodičia a ich rodičia, je teraz bežné, že rodiny chodia do reštaurácie častejšie, čo je súčasťou našich komfortných návykov. Nech sa na mňa nikto nehnevá, no je pravda, že sa nám ľuďom v súčasnosti, aspoň v Európe, darí omnoho lepšie, takže návšteva reštaurácie raz týždenne alebo aj častejšie je normálna.

Ak rodičia dávajú malým deťom mobilný telefón, len aby dojedli jedlo, je to katastrofa. Takí rodičia, bohužiaľ, nemajú absolútne žiadne tušenie, ako ďaleko sú od optimálnej výchovy svojich detí. Možno to myslia dobre, nie sú to zlí ľudia, ale dať dieťaťu niečo, čo je antisociálny inštrument a zároveň lákadlo, aby pre to adoptovali nejaké správanie, je v priamom rozpore s optimálnou detskou výchovou. Čím viac sa touto otázkou zaoberám, a nielen ja, tým viac si uvedomujem, na akom dôležitom rázcestí sme z pohľadu rýchleho úpadku ľudskej mysle a našej civilizácie. Je to veľmi dôležitá otázka, ktorej sa musíme venovať mnohonásobne viac, než sa jej momentálne venujeme. A dúfajme, že sa to podarí.

Dôležité je spomenúť aj zmenu obsahu, ktorá sa dnes k deťom dostáva. Tradičné rozprávky už neplatia. Deti pozerajú YouTube videá a záznamy z videohier niekoho, kto sa hrá. Nepýtam sa, či to škodí viac, ale rovno sa opýtam, v čom to škodí viac?

Pri rozprávkach hovoríme o programoch, ktoré majú aspoň nejaký dej, ponúkajú pauzy pre imagináciu, ako napríklad večerníček. Tam nie je nútená neustála aktivita a tvorba dopamínu cez rýchlo sa meniace obrazy bez príbehu, premýšľania alebo vnútorného napätia. Takéto programy sú pre deti najhoršie. Najlepšie sú tie, ktoré ich nútia používať vlastnú predstavivosť. Ešte lepšie než televízia je počúvanie rozprávky v rozhlase. Keď sedíte pri rádiu, možno to poznáte, ja to poznám, bohužiaľ, dobre, keďže som už starý, vtedy mozog pracuje na úplne inej dimenzii. Musíte si vybaviť všetko, čo počujete, a to je pre mozog fantastické.

Aký je rozdiel medzi chlapcami a dievčatami vo vplyve používania technológií, keďže chlapci sú viac orientovaní na videohry a dievčatá na sociálne siete?

Dievčenský mozog je iný než mozog chlapca. Rovnako ako môj mozog je iný ako váš. Všeobecne je váš mozog asi lepší, vy ženy ste skôr orientované na porovnávanie, my chlapci sme viac orientovaní na jednosmernú rýchlu ulicu, pokus a omyl. Preto si dievčatá merajú svoje fyzické a sociálne postavenie medzi sebou, zatiaľ čo chlapci to až tak veľmi neriešia. Jednoducho si myslíme, že sme úžasní a potrebujeme len ďalšiu dávku dopamínu a adrenalínu, aby sme dokázali našu pohotovosť a rýchlosť. To je práve ten rozdiel medzi používaním sociálnych sietí a hraním videohier.

Je závislosť napriek tomu rovnaká v oboch skupinách?

Áno, závislosť je rovnaká. Sú závislí na „feedbacku“, teda odozve. Chlapci sa zameriavajú na čísla, rekordy, svetlá, zatiaľ čo dievčatá hľadajú feedback v uznaní, väčšinou vzhľadu či popularity. Mozgu nezáleží na tom, aký je feedback vo svojej podstate. Nezáleží mu na tom, či dopamín stúpa na základe pozitívnej skúsenosti vo videohre alebo pochvaly od spolužiačok. Sociálne povedané, chlapcom nezáleží na tom, čo si o nich ostatní myslia, ale dievčatám áno. To je práve dôvod, prečo je absolútna väčšina samovrážd alebo pokusov o sebapoškodenie u dievčat a mladých dievčat, a nie u chlapcov, pretože dievčatá sú veľmi citlivé na tento druh hodnotenia. Sociálne siete sú príkladom toho, kam môžu takéto veci dospieť. Incidencia depresie a úzkostí je oveľa vyššia u dievčat, aj keď majú rovnaký vek a strávia rovnaký čas na obrazovke ako chlapci.

A čo dospelí?

Keď niekto pracuje osem až desať hodín denne pred počítačom a potom ešte trávi dve hodiny denne surfovaním na sociálnych sieťach alebo iných online aktivitách, tak strávi dvanásť hodín denne mimo rodiny, biologického sveta, priateľov a ľudských kontaktov. My sme tu, aby sme boli jeden s druhým, nie mimo seba dvanásť hodín denne. Pre to sme sa sem nedostali a cesta, ktorá pokračuje týmto smerom, vedie k akémusi kolonizovaniu ľudstva, pričom všetci robia to isté a sú zapojení do jednej obrovskej mravčej kolónie.

V akom zmysle?

Že sa všetci stávame rovnakými, s okamžitou reakciou na všetko, bez premýšľania. Moderným feromónom sa stáva digitalizácia a digitálna komunikácia. Je absolútne nezmyselné, aby sme okamžite vedeli, že cena vajec v Číne vzrástla o 20 percent. Je to niečo, čo nepotrebujem vedieť a vy tiež nie. Takéto informácie sa nám neustále vnucujú a vytvárajú určité návykové kruhy. Myslíme si, že o niečo prichádzame, ale mozog sa stáva lepším, keď o niečo prichádza. Práve to ho núti, aby hľadal, premýšľal a riešil. Keď niečo biologickou cestou vyhľadáva, a nie, keď to má neustále naservírované štyri hodiny denne.

Ak budú tieto debaty pokračovať takto, môžeme povedať, že aj náš rozhovor je dôkazom neustáleho zvyšovania vedomia o tom, že digitalizácia a telefóny nemusia byť úplne ideálne. Obávam sa však, že jediné riešenie bude takzvaný "reset".

Čo máte na mysli pod pojmom "reset"?

Mnohé malé krízy a pocity nepohody dosiahli v niektorých krajinách až 90 percent bez zjavného dôvodu. Pozoruhodné je, že nikdy sa nám nedarilo tak dobre ako dnes, a to aj napriek skutočným hrozbám, ako je napríklad globálne otepľovanie. Lenže ľudstvo je čoraz viac nervózne. Prečo? Pretože vďaka komfortu a lenivosti na jednej strane a technologicky nútenej závislosti na strane druhej prestáva byť schopné premýšľať o skutočných prioritách a namiesto toho si vytvára falošné.

To môže viesť k situácii, kde obrazne povedané, "niekto vypne prúd". Nastanú krízy, pri ktorých môžu vypuknúť vojny, masové nepokoje alebo podobné udalosti. Mnohí budú trpieť alebo zomierať, čo spôsobí nútený reset. Nakoniec sa všetko vráti do normálu, a našou hlavnou prioritou bude, či budeme zajtra nažive, nie to, či budeme mať nový telefón.

Čo sa podľa vášho názoru zmenilo za posledných päť rokov vo vedeckej komunite v téme vplyvu technológií? Mám pocit, že diskusia sa rozbehla v roku 2019, možno ma opravíte. Kritici amerického psychológa Jonathana Haidta tvrdia, že neexistujú žiadne vedecké dôkazy, ktoré by zdôvodňovali, že sociálne médiá spôsobujú duševné problémy.

Kritici sa mýlia. Výskumy existujú. Každý má právo na svoj názor, ale nie na fakty. Tie jednoznačne ukazujú, že existuje preukázaná súvislosť medzi používaním mobilných telefónov a zhoršovaním duševného zdravia. Čím viac času trávite s mobilom, tým vyššia je pravdepodobnosť vzniku úzkostí, depresií a zhoršenia medziľudských vzťahov. Vidíte to všade v správach. Keď dôjde k nejakej tragédii alebo niekto niekoho zabije, vždy ide o človeka, ktorý je izolovaný v digitálnom svete, nie o niekoho, kto je aktívnym členom spoločnosti. Vždy je to ten osamelý hráč, ktorý žije vo svojej digitálnej bubline, kde sa hromadia dezinformácie a vedie to k uzatváraniu sa do seba. Toto je mechanizmus, ktorý sa deje s ľudským mozgom, keď sa ponorí do digitálneho sveta.

Veda má jasno, politici majú konať. Možno už v tejto súvislosti viesť konkrétny príklad?

Progres sa začína z oboch strán. Na politickej úrovni je dôležité, aby štáty, parlamenty alebo profesionálne organizácie vydávali stanoviská a smernice. V 60. rokoch napríklad Americká kardiologická asociácia vydala stanovisko, že fajčenie škodí zdraviu, čo bol prvý dôležitý krok. Tento krok viedol k prijímaniu ďalších zákonov, ktoré ovplyvnili sociálny život.

Ľudia, ktorí fajčili, museli napríklad platiť viac za životné poistenie alebo poistenie motorových vozidiel. Tento prístup sa postupne rozšíril do spoločnosti a podobné zmeny sa možno dejú aj teraz. V niektorých krajinách, napríklad v americkej Floride, sú zavedené prísne zákony, ktoré zakazujú sociálne siete pre deti a za ich porušenie hrozia obrovské pokuty. Tieto opatrenia nastavujú dôležité štandardy, no zároveň je potrebné, aby si rodičia a spoločnosť uvedomili vážnosť tejto témy a aby sa negatívne sociálne vnímanie rozšírilo.

Teda jedným z riešení by bolo v spoločnosti vytvoriť nálepku pre tých, ktorí neustále používajú mobilné zariadenia, čiže sú od nich závislí. Rozumiem správne?

Presne tak. Je to nesmierne dôležité. Napriek faktom viem, že mozog rozhoduje skôr na základe predstáv. Takže keď sa vytvorí negatívna predstava týkajúca sa ľudí, ktorí chodia po chodníku s mobilom v ruke a neustále sa doňho pozerajú, a keď táto predstava povedie k negatívnemu nálepkovaniu, napríklad k termínom ako „mobilní zombíci“ alebo „digitálni dementi,“ je to presne to, čo zaberie, najmä v prípade mládeže. Nehovorím to rád, ale jednoducho to tak je. Tým sa ostatní nepoužívatelia budú cítiť, že sú "in".

Čo môžeme očakávať, ak by sa podarilo to, že sa takéto správanie stane spoločensky neakceptovateľným?

Podobne ako to bolo s fajčením, môžeme očakávať, že počet takýchto ľudí klesne. Rovnako ako pri fajčení, kde počet fajčiarov klesol zo 40 percent na približne 15 až 20 percent, a to už je zvládnuteľné. Ak to však robí 90 percent ľudí, máme veľký problém.

Docielime to osvetou, rozhovormi, alebo, ako ste povedali, predovšetkým vládnou politikou? A čo jednotlivci? Mám pocit, a asi to nie je len pocit, že ide o problém kolektívnej akcie.

Musí to prísť z oboch strán. Zo strany vlády a mimovládnych organizácií, ktoré spustia PR kampaň, a zároveň aj zo strany rodičov a najmladších generácií, kde si ľudia začnú uvedomovať vážnosť situácie. Naša silná túžba niekam patriť zohráva veľkú rolu, a ak sa vytvorí protiskupina, ktorá bude mať spoločenskú dominanciu, stane sa to veľmi lákavým. Mnoho rodičov sa ma pýta, čo majú robiť so svojimi deťmi a hovoria: ‚Máte pravdu, pán doktor, ale ak dieťaťu nedám ten telefón, v škole ho ostatní vylúčia, pretože všetci ostatní ho majú.‘

To je častá rodičovská téza. Čo im na to odpovedáte?

Po prvé, riaditelia škôl by mali zakázať používanie mobilných telefónov počas vyučovania, čo je veľmi dôležitý štandard, o ktorý sa dá oprieť. Rodičia, ktorí sa pravidelne stretávajú v škole, by sa mohli dohodnúť, kto z nich deťom skutočne odoberie mobil. Ak má trieda 20 žiakov a aspoň 10 rodičov sa rozhodne to urobiť, dieťa bude vedieť, že polovica triedy je na tom rovnako.

Mimochodom, ešte by som to doplnil tým, že mnoho rodičov si myslí, že keď má dieťa mobilný telefón a neustále ho kontroluje, dieťa je vo väčšom bezpečí. Pravý opak je pravdou. Deti, ktoré majú mobilný telefón, majú o 700 percent vyššiu pravdepodobnosť, že budú mať nehodu, než tie, ktoré ho nemajú. Je to preto, že sa cestou do školy a naspäť domov pozerajú do mobilu namiesto toho, aby sa pozerali okolo seba.

Takže riešením je jednoducho sa obklopiť podobne zmýšľajúcimi rodičmi.

Áno, nejde o to odsúdiť ostatných, ale skôr ukázať, že ak je v triede dvadsať rodín, desať z nich sa môže dohodnúť, že ich deti nebudú mať mobily. Takto nebudú izolované od ostatných, pretože budú tvoriť polovicu triedy. Týchto desať detí, ktoré nebudú mať mobily, sa do týždňa alebo dvoch začne tešiť z toho, že sú na tom lepšie, pretože budú viac komunikovať, budú veselšie, živšie, zatiaľ čo ostatné sa budú stále pozerať do mobilov. Potom sa to môže začať meniť.

To, že médiá majú priamy vplyv na vznik ADHD, vieme. Mňa však zaujíma, či dôsledkom nich môže dochádzať aj k predčasnému nástupu puberty. Vidíme na deťoch, že dospievanie prichádza čoraz skoršie. Môže teda tento proces urýchliť časté používanie mobilu?

Až teraz vznikajú štúdie, ktoré ukazujú, že takzvané modré svetlo, ktoré vyžarujú obrazovky mobilov a počítačov, potláča melatonín, hormón, ktorý nám pomáha spať, a že to môže viesť k predčasnej puberte, najmä u detí, ktoré chodia spať s obrazovkou. Iné štúdie zase dokazujú, že dievčatá, ktoré začnú menštruovať skôr, majú väčšiu tendenciu používať sociálne siete, než keby začali menštruovať neskôr. Je to tým, že v tom prvom prípade majú viac vyvinutú túžbu po sociálnom uznaní, čo potom riešia cez sociálne siete.

A celkom na záver. Myslíte si, že Mark Zuckerberg dokáže ochrániť svoje deti pred vplyvmi technológie, ktoré sám vytvoril?

Známe je, že Mark Zuckerberg sám vyhlásil, že chráni svoje deti pred vlastným vynálezom tým, že im zakazuje používať technológie a posiela ich do waldorfských škôl v Silicon Valley, kde nie je žiadny počítač. Rovnako ako Bill Gates nedovolil svojim deťom mať doma žiaden počítač okrem jednej obrazovky, ktorá bola v kuchyni. Ani Steve Jobs nedovolil svojim deťom mať iPad ani iPhone.

Ak títo technologickí lídri sami zakazujú svojim deťom používať technológie, musí to byť dostatočný dôkaz toho, že ide o postupnú manipuláciu ľudského mozgu a jeho stupidity, keď to mám povedať vulgárne. Tu nejde o nič iné len o biznis a kontrolu našich osobných dát.