Čo majú spoločné tieto etnicky odlišné národy formálne podliehajúce jurisdikcii rôznych krajín? Tu poprosím spozornieť: v miestach, ktoré osídlili, neexistujú žiadne inštitúcie štátu (aspoň tak to malo byť v období, keď Zomiu skúmal Scott, a to na konci 20. a začiatku 21. storočia). Každá dedina je tam ako samosprávna bunka. Na jej čele môže, ale nemusí byť zvolený prednosta, potom o všetkých otázkach rozhoduje zhromaždenie obyvateľov.

Tradície týchto kmeňov zahŕňajú pravidlá a tabu brániace akejkoľvek koncentrácii moci a jej dlhodobému udržaniu v rukách jednej osoby alebo rodiny. A hlavne – vôbec tam nie sú prítomní zástupcovia alebo úradníci krajských vlád! Presne takto si anarchistickí teoretici (ako Pierre-Joseph Proudhon, William Godwin, Michail Bakunin či Petr Kropotkin) predstavovali ideálnu organizáciu spoločnosti.

Anarchia – matka poriadku

Čitatelia sa môžu na mňa oboriť a opýtať sa, prečo spomínam anarchizmus akoby malo ísť o niečo pozitívne. Či to azda nie je synonymum chaosu a neporiadku? Rozumiem námietke a nezľahčujem ju, anarchizmus je značne skompromitovaný vulgárnymi interpretáciami ako aj obyčajnými chuligánmi, ktorí sa nazvali „anarchistami“. V podstate však hovoríme o atraktívnom systéme názorov, ktorých ideálom je popieranie moci človeka nad človekom.

Hoci Immanuel Kant považoval anarchistické idey za nerealizovateľné, napriek tomu ich chápal tak, že ponúkajú nie chaos, ale poriadok bez nadvlády. Myslím si, že práve toto je najpresnejšie vymedzenie ich významu. Predpokladajú sebestačnú, samosprávnu existenciu ľudí v komunite bez nátlaku a násilia voči sebe.

Niekto sa možno zastaví a povie: Nie sú to aj zásady demokracie? Nie, alebo nie úplne, pretože demokracia dovoľuje občanom iba voliť reprezentantov, ktorí potom rozhodujú podľa vlastných postojov, a preto to je riadenie v mene ľudí, ale bez ich priamej účasti. Pointa anarchistov je samospráva. 

Jej základný princíp je, že žiadne rozhodnutie, ktoré ovplyvňuje záujmy určitých ľudí, nemôže byť prijaté proti ich vôli a bez toho, aby sa tieto osoby zúčastňovali na rozhodovaní. Pravý spoločenský poriadok podľa anarchistov nemôže byť založený na strachu, podriadenosti alebo násilí, ale iba na povedomí občanov a ich vzájomnom súhlase.

Preto by z pohľadu anarchistov mala spoločnosť pozostávať z relatívne malých združení, ktoré samostatne, na základe konsenzu, riešia všetky svoje problémy. Ak presahuje problém nad rámec tohto združenia, môže sa dočasne zjednotiť s inými jednotkami – ale len na splnenie konkrétnej úlohy. To znamená – žiadny centrálny štát, žiadne odovzdanie moci.

Každý tuší, že hlavná prekážka v implementácii anarchistického modelu spoločnosti sú – ako inak – ľudia. Niekto dokonca povedal, myslím si, že to bol jeden z Otcov zakladateľov USA, že ak by sa taká forma vlády mala podariť, na to by všetci museli byť anjelmi. Dosiahnuť konsenzus v každom prípade je navyše skoro nereálne, vyhnúť sa konfliktom nebude možné. To môžeme vidieť aj na prípade samotného anarchistického hnutia: je veľmi fragmentové, početné skupiny a smery nevedia spolupracovať a často aj bojujú proti sebe (a nielen verbálne).

Ale zrazu nám Scott povie, že 100 miliónov ľudí na obrovských územiach kopcovitej Ázie už po celé stáročia žije podľa týchto princípov. A Európania o tom ani netušia... Je to pravý nefalšovaný šok!

Ako je to vôbec možné?

Posledný dúšok slobody

Územia, ktoré tvoria Zomiu, sú ťažko prístupné. Úplne tam chýbajú cesty aj iná infraštruktúra. Jej vytvorenie by bolo pre štáty príliš nákladné, preto nemajú potrebu tieto divoké miesta regulovať, chýba im silná motivácia.

Preto ľudia, ktorí nechcú nikdy stretnúť policajtov, prokurátorov a daňových úradníkov, ktorí z duše neznášajú byrokraciu a kontrolu svojho osobného priestoru, môžu nasmerovať svoje kroky do Zomie. Vraj tam nič podobné neexistuje.

Mám však zlú správu. Žiaľ, aj keď len veľmi pomaly a postupne, predsa len štáty, na ktorých území sa Zomia nachádza, postupne do horských oblastí prenikajú a presadzujú tu vlastné poriadky. To znamená, že jedna z posledných oáz slobodnej samosprávy sa zmenšuje a z dlhodobého hľadiska môže úplne zaniknúť.

Takže ak by chcel nejaký odhodlaný libertarián či iný dobrodruh ochutnať z posledných dúškov slobody, mal by sa tam ponáhľať. Má to však svoje ale. Samozrejme, musí byť pripravený na život bez dobrôt a predností civilizácie, bez prostriedkov dopravy a komunikácie, bez modernej medicíny, bez možnosti konzumovať niečo, čo sám neposadil a nevypestoval, čo si sám neulovil alebo nevyrobil, a tak ďalej.

Treba pamätať aj na to, že nadvláda komunity vie byť nemenej krutá ako diktát štátu a nedáva možnosť niekam sa sťažovať alebo odvolať pre jej nespravodlivosti. Jeden by možno dodal, že útek od štátneho nátlaku nie je v praxi až taký atraktívny, ako sa to píše v knihách anarchistických teoretikov.

Vynára sa tu zaujímavá otázka: sú takéto formy sociálnej organizácie kompatibilné s modernou civilizáciou alebo sú vhodné len na (primitívnej) periférii? V západnom svete si iba Švajčiarsko do určitej miery zachovalo skutočnú miestnu samosprávu, ktorá predpokladá účasť každého občana na dôležitejších rozhodnutiach. Aj to už však v realite nevyzerá tak ako v učebniciach. Navyše, nezdá sa, že by sa ostatné krajiny snažili tento príklad nasledovať. Skôr sa pomaličky prispôsobuje to Švajčiarsko.

Otázka teda znie, či je anarchistický model organizácie spoločnosti atavizmom či odklonom od hlavnej cesty pokroku. Alebo je to azda výhonok budúceho vývoja? Alebo je to aj prvé aj druhé zároveň? Ktosi už napísal, že vývoj civilizácie v špirále vedie k návratu k predchádzajúcim formám na vyššej úrovni.

Presne tomu by som chcel aj sám veriť.