Európske voľby však ako prvé ukázali, že boj proti pravici nie je v žiadnom prípade udržateľný. Hoci vedúceho kandidáta AfD Maximiliana Kraha jeho vlastná strana krátko pred voľbami stiahla z kampane a zakázala mu vystupovať, pretože jeho bruselský asistent pracoval pre čínsku špionážnu službu, AfD dosiahla v eurovoľbách 16 percent a spomedzi všetkých nemeckých strán sa umiestnila na druhom mieste za CDU.

Napriek všetkým vyhláseniam, že AfD je stranou starých mužov, hlasovalo za ňu viac ako sedemnásť percent mladých voličov vo veku od 16 do 24 rokov. Len jedenásť percent mladých voličov volilo Zelených, po deväť percent SPD a stranu Volt s výrazne mladým imidžom.

Medzi mladými voličmi bola s AfD zarovno len CDU/CSU. Vzhľadom na takéto znepokojujúce výsledky sa v politickom Berlíne hovorilo, že teraz treba zdvojnásobiť úsilie v antifašistickom boji, aby sa ľudia na poslednú chvíľu prebrali.

AfD sa stáva najsilnejšou silou na východe

A teraz toto. Podľa prieskumov by AfD mohla získať 30 až 32 percent všetkých hlasov v Sasku, 29 percent v Durínsku a 24 percent v Brandenbursku. V Meklenbursku-Prednom Pomoransku a Sasku-Anhaltsku, kde sa voľby budú konať až v roku 2026, to nevyzerá o nič lepšie.

Podľa historika Ilko-Sascha Kowalczuka je to všetko dôsledok hlboko zakoreneného autoritárskeho prístupu od čias bývalej NDR, zatiaľ čo lipský literárny vedec Dirk Oschmann tvrdí, že príčinou je údajné znevýhodnenie Východu v porovnaní so Západom.

Predsedníčka SPD Saskia Eskenová dokonca v najnovšom letnom rozhovore pre ZDF povedala, že finančné uznanie celoživotného úsilia východných Nemcov by mohlo pomôcť zatlačiť AfD a zabrániť tomu, aby SPD upadla do úplnej bezvýznamnosti.

Nech už je názor na mentalitu na východe Nemecka akýkoľvek, malo by byť jasné, že len ustarostený pohľad na nové spolkové krajiny nestačí. Aj keď by sa tam všade AfD mohla dostať na prvé miesto v priazni voličov, nejde o čisto východonemecký fenomén. Aj 17. augusta dosahovala v priemere 19 percent v celom Nemecku vrátane západu.

Chýba analýza chýb

Vzhľadom na túto katastrofu by sa skutočne dalo očakávať, že nastane hodina povolaných odborníkov. Koniec koncov, otázok je dosť. Ako je možné, že strana, ktorá sa drží fantázie etnonacionalistického sna a ktorá by zničila vlastnú ekonomiku tým, že by sa uzavrela pred globálnou konkurenciou, je taká populárna?

Strana, v ktorej sú nepochybne ľudia s pravicovo-extrémistickými postojmi a názormi pohŕdajúcimi inými ľuďmi, ako aj s prepojením na tupé fašistoidné kruhy? V ktorej sa pestuje zásadné nepriateľstvo voči USA a rovnako zjavná náklonnosť k Rusku vrátane jeho súčasného potentáta Putina?

Bolo by toho dosť na vysvetľovanie, ale to by si vyžadovalo preskúmanie ich politických postojov na jednej strane a podmienok, vďaka ktorým sa javia ako alternatíva k ostatným politickým subjektom na strane druhej. To sa však nedeje. Namiesto toho médiá, politici a neštátni politickí aktéri reťazia prázdne frázy, ktoré nemôžu presvedčiť nikoho, kto ešte nie je toho názoru, že sa tu objavil vtelený Antikrist.

Každá kritika vlády je teraz nejakým spôsobom „pravicová“

Okrem toho sa veľmi bezbreho narába s pojmom „pravicový“, ktorý sa zvyčajne používa namiesto pojmu „radikálna pravica“. Už na januárových demonštráciách „proti pravici“ sa kresťanskí a liberálni demokrati, ktorí sa na nich tiež zúčastnili, dozvedeli, že aj ich organizátori zaradili na stranu pravicového nepriateľa, a preto do istej miery demonštrovali proti sebe.

Woke-ľavica si už dávno zvykla dehonestovať každého, kto nezdieľa jej ideológiu, ako pravičiara v zmysle radikálnej pravice. Týka sa to najmä kritiky gender ideológie, islamizmu alebo súčasnej migračnej politiky.

Práve tieto otázky sa však týkajú veľkej časti obyvateľstva. Ľudia vo všetkých spoločenských vrstvách sú čoraz citlivejší na moralizujúcich mudrlantov v médiách, vzdelávacích inštitúciách a politike, ktorí sú presvedčení, že ich ideológia je jediná spasiteľná pravda a ktorí chcú ostatných nútiť, aby praktizovali obskúrne jazykové pravidlá a mlčali o pôvode útočníkov s nožíkmi, ktorí robia z vlakov a železničných staníc nebezpečné miesta.

Ľudia sa nechcú zmieriť s tým, že pešie zóny musia byť pred útokmi islamistov chránené betónovými blokmi a pouličnými zátarasami, že ženy už nie sú na verejných priestranstvách v bezpečí alebo že deti sú v škole šikanované, pretože stále hovoria po nemecky. Nemyslia si, že by policajti mali rasistické predsudky, keď sa snažia zaistiť bezpečnosť na verejných priestranstvách v čoraz zložitejších podmienkach a čisto štatisticky kontrolujú a zatýkajú predovšetkým migrantov.

Zľahčovanie a tabuizovanie sociálnych problémov

Každý, kto umožní existenciu takýchto podmienok, stráca svoju dôveryhodnosť. Kto by veril politikom, ktorí sa síce oháňajú tým, že páchatelia trestných činov bez povolenia na pobyt nemajú v Nemecku miesto, ale robia všetko pre to, aby zabránili deportáciám páchateľov a aby títo aj tak zostali v krajine?

Kto chce po nových štatistikách, ktoré dokumentujú kontinuálny nárast násilia zo strany migrantov, ešte počúvať verklíkovanú frázu, že migráciu potrebujeme kvôli kvalifikovanej pracovnej sile? Po ďalších silvestrovských nepokojoch už nikto nechce počúvať, že sme tretej a štvrtej generácii migrantov neposkytli správne integračné ponuky. A naozaj nikto rozumný nechce, aby sa islamistické útoky ospravedlňovali tým, že nemecká spoločnosť je islamofóbna.

Zľahčovanie a tabuizovanie takýchto sociálnych problémov vytvorilo medzeru v reprezentácii, ktorú AfD ako strana vypĺňa. Jej zástupcovia kladú otázky o islamských hrozbách alebo o frekvencii zločinov páchaných nožom a vyzývajú na zákaz islamistických organizácií. To čoraz viac oceňujú tí, ktorí sa obávajú, že od vlastnej vlády dostávajú len prikrášlené informácie o stave našej imigračnej spoločnosti.

Tí, ktorí na extrémizmus uplatňujú dvojaký meter, sa sami delegitimizujú

AfD si však získava sympatie aj tým, ako sa vedie boj proti pravici. Každý, kto aj oprávnenú kritiku vlády podozrieva z extrémizmu ako „delegitimizáciu štátu“, podporuje kultúru udávania s príslušnými, štátom financovanými úradmi pre udávanie a poveruje ľavicové woke organizácie prevýchovou väčšinovej spoločnosti, ktorá sa na oplátku musí nechať očierňovať ako „štrukturálne rasistická“, nepochybne vysiela zlé signály.

Každému, kto chce zachovať liberálnu demokraciu, sa neodporúča, aby sám používal neliberálne prostriedky ani aby pripisoval rozličnú váhu antidemokratickým nebezpečenstvám z extrémistických táborov. V súčasnosti sa však deje oboje.

Tí, ktorí sa oprávnene pohoršujú nad xenofóbnymi alebo „antiqueer“ demonštráciami, by nemali považovať radikálne ľavicové, antikapitalistické pochody, na ktorých sa podpaľujú vozidlá, za ľavicový folklór rovnako ako radikálne ľavicové a palestínske demonštrácie vyzývajúce na zničenie Izraela.

Tí, ktorí na extrémizmus uplatňujú dvojaký meter, sa sami delegitimizujú. Tí, ktorí umožňujú, aby vznikli medzery v zastúpení, sa nemôžu čudovať, že sa zaplnia.

Riešenie naliehavých problémov

Ak chcete, aby strana ako AfD bola zbytočná, musíte sa zaoberať problémami, ktoré sa týkajú obyvateľov, a vypracovať riešenia. To si však vyžaduje politickú vôľu.

Je možné chrániť hranice a je možné krajiny, do ktorých utečenci dokonca chodia na dovolenku (Afganci vo svojej vlasti, pozn. prekl.), vyhlásiť za bezpečné krajiny pôvodu (aby tým žiadatelia z týchto krajín stratili nárok na utečenecký status, pozn. prekl.).

Môžeme sankcionovať odmietnutie integrácie a trestať porušenie zákona. Môžeme chrániť práva sexuálnych menšín bez toho, aby bolo rozdelenie na dve pohlavia považované za prekonané. Môžeme presadzovať rovnaké práva pre mužov a ženy bez toho, aby sme museli každý riadok meniť do genderovo korektného jazyka. Môžeme brániť ľudskú dôstojnosť zaručenú ústavou bez toho, aby sme väčšinu obyvateľstva označili za rasistov. Môžete vystúpiť z vlastnej „bubliny“ a počúvať, čo hýbe ľuďmi, ktorí zmýšľajú inak ako vy.

Politickí funkcionári nie sú v prvom rade zaviazaní svojej vlastnej eskadre, ale svojim voličom. Tí dávajú veľmi jasne najavo, čo očakávajú. Politici by mali reagovať hneď, pretože jedno je isté: nič nie je bez alternatívy.

Tento článok prvýkrát vyšiel v časopise FOCUS