Spojené štáty ako ohrdnutá a zradená veľmoc. Aká je budúcnosť slobodného sveta

To, že sú Spojené štáty politicky a spoločensky hlboko rozdelené, sa už dávno berie ako dlhodobo celosvetovo známa pravda. Často dopĺňaná poznámkou zasvätených, že miera tohto rozštiepenia Ameriky sa ešte zvyšuje.

Priekopy sú postupom času hlbšie, neporozumenie oboch hlavných politických a ideových táborov – zhmotnených do dvojice kľúčových politických strán – zásadnejšie, intenzita nesvornosti silnejšia a možnosť dohody na čomkoľvek ťažšia.

Tento text si nekladie za cieľ analyzovať ako, prečo a kedy presne došlo k tomuto rozdeleniu krajiny. Ani prečo sa z toho stal ďalší, veľmi úspešný americký kultúrny artikel, vyvážaný postupne do mnohých krajín demokratického sveta. Ide o niečo iné. Pri všetkej rozpoltenosti totiž stále existujú otázky, v ktorých sa oba nezmieriteľné tábory zhodujú.

Jednou z tých kľúčových je, že Spojené štáty by sa mali v budúcnosti hospodársky, investične, výrobne či finančne oveľa viac sústrediť na seba, „privrieť sa", zamerať sa silnejšie dovnútra, menej von. Teda menej oproti zlatým dekádam globalizácie, ktoré práve Amerika víťazstvom v studenej vojne v 90. rokoch 20. storočia spúšťala, po dlhú dobu podporovala, tvorbou a vymáhaním pravidiel udržovala v chode.

Prvé deglobalizačné tendencie sa objavili po veľkej recesii, ktorá vznikla v roku 2008. Len dočasne. Ďalšie kolo prišlo s nástupom Donalda Trumpa v roku 2017 a posledné, najsilnejšie, po covidovom otrase a vzniku zásadného protekcionistického zákona Inflation Reduction Act za prezidenta Bidena.

Aj z tohto zoznamu je jasné, že na tejto tendencii sa veľa nezmení bez ohľadu na to, kto vyhrá tohtoročné americké prezidentské voľby. Volanie „America First“ [Amerika na prvom mieste, pozn. red.] bude otvoreným alebo skrytým heslom aj v nasledujúcich rokoch. Prečo to tak je?

Veď sme to naozaj mysleli dobre

Vysvetlenie, ktoré ponúkam, môže znieť provokatívne. Nech. A nielen pre tých, ktorí považujú Ameriku už z definície za "arcidiabla". Určite aj pre tých, ktorí „len“ majú pocit, že táto krajina má väčší geopolitický vplyv a moc, než by mala mať. A ak aj nie z dlhodobého hľadiska, tak minimálne počas mnohých uplynulých rokov túto moc a vplyv uplatňovala nesprávne. A napokon možno aj pre tých, ktorí majú vlastnú predstavu o svetovom poriadku, s ktorým nie je americké počínanie na globálnej úrovni v súlade.

Z priebehu mnohých predvolebných diskusií a argumentov, ktorými sa zaoberala veľká časť americkej verejnosti sa zdá, že Spojené štáty sa prinajmenšom podprahovo cítia ako zradená a podvedená veľmoc.

Amerika sa v 20. storočí stala svetovou veľmocou a dvakrát - v priebehu tohto storočia - pomohla zachrániť starý kontinent pred sebazničením, pričom v oboch prípadoch do toho Európa nakoniec zatiahla celý svet. Ak zabudneme na traumatický Vietnam, v tom istom storočí stála Amerika – zväčša úspešne – na strane systému proti chaosu aj v Ázii. Koniec koncov, povojnové západné Nemecko, Japonsko a Južná Kórea sú zlatým ovocím americkej starostlivosti o fungovanie slobodného sveta.

Vďaka spomínanému víťazstvu v studenej vojne sa globálna dominancia USA stala takmer absolútnou.
Amerika chcela v ére rúcajúcich sa hraníc, otvorenosti a celosvetovej deľby práce ukázať a presadiť svoj hospodársky a politický model, vyviezť ho do všetkých smerov, a vytvoriť tak svet, ktorý aj pre ňu bude výhodný a pre život vhodný. Bezpečnostne aj ekonomicky.

Heslovite povedané: Ak budú všetky krajiny aspoň trochu ako my, bude na svete lepšie. Im aj nám. To je romantické motto romantickej veľmoci. V dejinách sú typickejšie veľmoci čisto silové (k používaniu sily zo strany Ameriky sa ešte dostaneme), ktoré sa vyhrážajú: Robte to, čo chceme, alebo budete čertovsky trpieť.

Po tridsiatich rokoch Amerika vidí, že globalizácia, otváranie sveta, padanie bariér pre pohyb kapitálu a tovaru síce priniesli nárast bohatstva v mnohých častiach planéty, ale nepriniesli pokojnejší a bezpečnejší svet, v ktorom by ubudlo nepriateľov Ameriky.

A už vôbec nepriniesli „západný“ svet, fungujúci podľa známych pravidiel Washingtonského konsenzu, ktorý po roku 1989 presadzoval Medzinárodný menový fond, Svetová banka a Ministerstvo financií USA (ide o súbor desiatich pravidiel hospodárskej politiky, ktoré vypracoval ekonóm J. Williamson a odporúčajú finančnú liberalizáciu, dereguláciu a privatizáciu či prísnu fiškálnu disciplínu a ochranu vlastníckych práv). 

Pre dušu Ameriky to musí byť frustrujúci pocit: mysleli sme to dobre, úprimne sme ponúkli to najlepšie, ale výsledkom týchto troch desaťročí bola nakoniec len bohatšia a asertívnejšia Čína, nebezpečnejšie a menej vypočítateľné Rusko a výrazné ohniská zla, napríklad v podobe Iránu.

Čína sa tak dokonca stala nedávno zbohatnutým globálnym rivalom Ameriky, ktorý útočí na samotnú geopolitickú hegemóniu Spojených štátov. Konkurent, ašpirujúci na post nového „generálneho riaditeľa planéty“, ale s vlastným súborom nedemokratických a neliberálnych pravidiel.

„A za to všetko plus k tomu za malus nových nepriateľov, o ktorých sme nestáli, sme zaplatili tým, ako vyzerá Hrdzavý pás (Rust Belt) Spojených štátov [štáty na severovýchode USA od Atlantického oceánu po Veľké jazerá, pozn. red.] - kedysi výkladná skriňa amerického priemyslu?“ Takto možno znie ich nárek. Ak to pochopia vonkajší pozorovatelia Ameriky, možno pochopia aj tón a príchuť niekoľkých posledných amerických prezidentských kampaní.

Len špecifickým spôsobom môže romantická a trochu zatrpknutá veľmoc s globálnymi ambíciami emocionálne rezonovať s výrokmi Donalda Trumpa v štýle „zvyšok sveta nás neberie dostatočne vážne“. A urazená veľmoc, ktorá má pocit, že nie je docenená za svoju veľkorysosť a dobré úmysly, potom chápe slová viceprezidentského kandidáta JD Vancea na adresu starého kontinentu a tiež na adresu NATO:

„Spojené štáty poskytovali Európe bezpečnostné krytie príliš dlho. Od konca studenej vojny znížili európske štáty hlboko a trvalo svoje obranné rozpočty... Mali by sme sa na peniaze, ktoré Európa nevynaložila na obranu, pozerať ako na to, čím v skutočnosti sú: ako na implicitné zdanenie amerického ľudu, ktoré umožňuje zaistiť bezpečnosť Európy."

Európa si teda roky neplnila svoje záväzky, ale vždy mala dosť času a nevyčerpateľnú zásobu pokrytectva na to, dávať Amerike grófske rady, ako veci robiť globálne. Aby sa potom triasla hrôzou o svoju bezpečnosť v okamihu, keď Amerika hrozí, že na jej bezpečnostný dáždnik sa čierni pasažieri z Európy už nemôžu bezvýhradne spoľahnúť.

Je to paradox paradoxov, keď mnohí väčší či menší protivníci neustále obviňujú obrancu svetového poriadku z toho, že je pôvodcom všetkého zla, a on sám si pritom vnútorne hovorí: „Ako naozaj? Ja? Takže pre dobrotu na žobrotu?“ Z takýchto pocitov sa určite nikdy žiadne príjemné vyhliadky nerodia. Ani u ľudí, ani u veľmocí.

Mäkká moc, tvrdá moc a jeden svetový žandár

Tento paradox je o to zaujímavejší, že Spojené štáty sa všeobecne vnímajú a popisujú ako krajina uplatňujúca (občas neúspešne) tvrdú mocenskú a vojenskú silu, teda hard power. Naopak, rivalitná Čína sa berie ako veľmoc superúspešne používajúca mäkkú nenásilnú moc, soft power.

Je to až úsmevné, ak si uvedomíme, aká drvivá a nepoľavujúca je napríklad mäkká sila americkej kultúry, médií, marketingu, korporátnych pravidiel, univerzít, sociálnych sietí či trhov. S výnimkou TikToku nemá Čína nič, v čom by mohla v týchto oblastiach Amerike konkurovať.

Rusko či Irán dokonca neponúkajú vôbec nič. Americké filmy sa premietajú všade, čínske možno v niekoľkých sálach pre náročného diváka. Americký pop pozná celý svet, kto pozná ten čínsky okrem kultúrneho okruhu samotnej Číny? Americké akcie obchodované na najlikvidnejšom trhu si bežne kupujú investori na celom svete, čínske nie. Čína nie je studnicou ničoho, čo by ostatní chceli kopírovať, keď zabudneme na roky etablovanú kuchyňu. A práve chuť ostatných danú krajinu či kultúru v niečom kopírovať, je tou pravou definíciou mäkkej sily.

Takže, Amerika, spi pokojne, v tomto ohľade čínske politbyro skôr trpí a žiarli, ako by sa predvádzalo. Dokonca aj americké peniaze ako nástroj mäkkej moci sú silnejšou zbraňou ako tie čínske, stále ich je jednoducho viac. A dolár ani v najmenšom nestráca svoju pozíciu dominantnej svetovej meny. Pokusy dostať do tejto úlohy čínsky jüan boli doteraz až komicky neúspešné. A ešte dlho budú.

Áno, je určite riskantné hovoriť o mäkkej moci u niekoho, kto sa cíti – a často ho ostatní do toho tlačia – v pozícii svetového policajta. Napokon, kto chce byť vnímaný ako policajt, musia ho viackrát vidieť so zbraňou v ruke.

Ako však vieme z každodenného života, zbraň v ruke policajta je niečo, čoho sa majú obávať najmä gangstri a zločinci, nie slušní ľudia na ulici. Pre nich je policajtova zbraň psychologickou podporou ich vlastného pocitu bezpečia. Zdá sa, že v globálnom systéme tieto triviálne pravdy neplatia a verbálne útoky gangstrov voči zbraniam policajtov sa považujú za legitímnu diskusiu, ktorá si zaslúži pozornosť a starostlivosť medzinárodných organizácií.

Napriek tomu zopakujme, že aj cez prizmu mäkkej moci boli Spojené štáty v posledných desaťročiach mimoriadne úspešné. Napokon, čo iné sú kultúrne vojny ako jedna z ďalších amerických inšpirácií svetu? Samozrejme, ťažko povedať, nakoľko produktívnych.

Navyše je pozoruhodné, že ani z ekonomického hľadiska nestráca Amerika ani zďaleka dych, výkonnosť a výtlak, ako by sa mohlo zdať z diskusií v médiách a na sociálnych sieťach. Ak sa pozrieme na posledné tri desaťročia, podiel Spojených štátov na svetovej ekonomike sa zmenil len relatívne veľmi málo v porovnaní s výrazným poklesom Európskej únie, ktorá až do brexitu stále len expandovala. Škoda, že Amerika a jej priatelia to všetko prestali vidieť, alebo to vidieť nechcú (pozri grafy).

Keď chýba konkurencia

Ako sme sa dostali do tohto bodu? Do stavu, že je hlavný globálny hráč a jeden z tvorcov a garantov povojnového svetového poriadku vnútorne taký zneistený, otrasený a zranený v samotnom jadre svojej sebadôvery? A cíti sa nespravodlivo obviňovaný za mnohé, čo zo svojho pohľadu neurobil, a nedocenený za všetko, do čoho zo svojho pohľadu investoval peniaze, úsilie a ľudské životy? A vyzývajú ho na súboj o vedúce postavenie tí, ktorí ani v najmenšom nezdieľajú jeho hodnoty.

Časť vysvetlenia ponúka prenikavý postreh Alexandra Vološina, bývalého dlhoročného kancelára ruských prezidentov Jeľcina aj Putina. V slávnej knihe Michaila Zygarova Všetci muži Kremľa to vyjadril zhruba takto: Americká vnútorná politika je vysoko kompetitívna, s neustále prebiehajúcou súťažou, veľmi často krutou a bezohľadnou. Tá umožňuje vyhnúť sa aspoň tým najväčším úletom.

Po páde železnej opony však zrazu prestala existovať politická súťaž so Spojenými štátmi na globálnej politickej scéne. Amerika sa stala akýmsi monopolom svojho druhu, a na túto úlohu si za tie roky zvykla, respektíve nezvykla si na globálnu konkurenciu a nových vyzývateľov, ktorým hegemónne postavenie USA vždy prekážalo a chceli tento monopol rozbiť, prípadne zrušiť. 

Rusko k ním vždy chcelo patriť. Preto Amerika niekedy reaguje s podráždenou nevôľou alebo inštinktívnou snahou skôr sa uzavrieť, než so sebavedomou túžbou súťažiť a víťaziť nad ostatnými, na čo má stále predpoklady.

Pre tých, ktorí veria v silu konkurencie, má tento príbeh dvojaké ponaučenie. Po prvé, konkurencia je asi naozaj dobrá – vždy. Ak je férová a podľa pravidiel, mala by prinášať lepšie výsledky. Či už ide o potraviny, elektroniku alebo globálne politické myšlienky. A to je zrejmé najmä vtedy, keď sa myšlienky a hodnotové ponuky Ameriky a jej vyzývateľov začnú naozaj vážne porovnávať.

Koniec koncov, ľudia hlasujú aj nohami a v tejto súťaži Amerika stále vyhráva nad svojimi konkurentmi, pokiaľ ide o atraktívnosť. A najmä Európanom môže jedného dňa chýbať tento – Amerikou udržiavaný
– systém. Skrátka, ak nič iné, každý účastník súťaže by si zvykol na to, že samotná súťaž jednoducho existuje, a podľa toho by sa aj správal.

Ale po druhé, je tu poučenie pre hegemóna, opäť možno európske. Keby sa vždy vizuálne prezentoval viac cez tú mäkkú silu, a nie hlavne cez tú tvrdú (ktorá je síce potrebná, ale môže byť prezentačne až druhoradá), a nekládol práve na ňu ten okázalý komunikačný, mediálny a vecný dôraz, jeho vyzývatelia by to dnes mohli mať oveľa ťažšie a svet zajtrajška by mohol byť o kus lepším miestom pre život.

Možno práve toto sa raz bude považovať za najväčšiu strategickú chybu Spojených štátov v časoch ich globálnej monopolnej prevahy.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.