Kto je Sahra Wagenknechtová?

Muselo to byť na jeseň 1990. Český filozof Milan Průcha ponúkol na Slobodnej univerzite v Berlíne úvodný seminár do Hegelovej logiky. Dosť suchopárna téma. Ako bolo v tom čase zvykom, seminárna miestnosť bola napriek tomu preplnená. Študenti si priniesli stoličky zo susedných miestností. Do miestnosti vstúpila mladá študentka a hneď vynikla: čierne vlasy mala zopnuté vysoko dohora, obočie úzko vytrhané, na sebe sukňu, blúzku a lodičky a tvár mala jemne nalíčenú - čo nebolo medzi študentmi začiatkom 90. rokov bežné. Navyše strih jej oblečenia bol všetko, len nie moderný. Jej vzhľad pripomínal skôr striedmu vzornú sekretárku vysokopostaveného šéfa než študentku. Tá mladá žena sa volala Sahra Wagenknechtová.

Už na jednej z prvých hodín predniesla pôsobivú prezentáciu. Jej rétorická zručnosť, marxistické vzdelanie a bystrý um boli neprehliadnuteľné. Zároveň z tejto svojhlavej študentky vyžarovalo čosi podivne prísne, ortodoxné a nepružné. A nebolo to spôsobené len jej oblečením. Wagenknechtová neprednášala, ale deklamovala. Hovorila ako niekto, kto v podstate nestrpel žiadne protirečenie. Človek mal dojem, že Ždanov musel byť v porovnaní s touto mladou ženou liberálny človek [Stalinov blízky spolupracovník, ktorý riadil sovietsku kultúrnu politiku postihujúcu umelcov ako Šostakovič, Prokofjev a pod., pozn. prekl.].

Netrvalo dlho a moja spolužiačka zo seminára o Hegelovi sa objavila v médiách. V tom čase bola Wagenknechtová členkou Komunistickej platformy, komunistického združenia v rámci Strany demokratického socializmu (PDS) - nástupníckej organizácie SED, jednotnej strany NDR.

Navonok konzervatívna – zvnútra ortodoxná

To, čo ju v tom čase robilo príťažlivou, nebol len jej výrazný vzhľad, ale aj intelektuálna tvrdohlavosť, s ktorou vystupovala. V čase, keď sa bývalí komunistickí funkcionári v celej Európe zo dňa na deň zmenili na presvedčených ekonomických liberálov, táto mladá žena bojovala za ďalší rozvoj marxizmu a vytvorenie socialistickej spoločnosti. Dokonca aj Stalin by sa jej zastal.

Táto kombinácia konzervatívneho vzhľadu, ortodoxného marxizmu a mladosti pôsobila na médiá magicky. Bola tu mladá žena, ktorá odmietala ducha doby v každom ohľade: intelektuálne, módne, svetonázorovo. V spoločnosti, v ktorej najmä mladí ľudia chcú byť vždy nejako moderní a kráčať v súlade s dobou, sa táto Sahra Wagenknechtová odmietala akokoľvek vnucovať.

Navyše Wagenknechtová porušila všetky očakávania od ženy vo veku okolo dvadsať rokov. Nebol to len jej účes a zmysel pre módu, čo bolo zvláštne. Dokázala prednášať aj o Hegelovi a podľa jej slov je jej najobľúbenejším autorom Goethe. Goetheho Fausta sa naučila naspamäť. Vzdelaný habitus strednej triedy spojený s vonkajším konzervativizmom a ľavicovou rétorikou - tak sa stanete miláčikom médií.

Proti Západu a zjednoteniu Nemecka

Wagenknechtová musela plávať proti prúdu od útleho veku. V bigotnej spoločnosti NDR sa dcéra otca z Iránu a slobodnej matky rýchlo stala outsiderom. Keď mala malá Sahra tri roky, jej otec sa musel vrátiť do svojej vlasti. Čo sa s ním potom stalo, nie je jasné. Pre dievčatko to bola krutá strata.

Sahra sa stáva samotárkou. A keďže samotári, individualisti a nekonformisti neboli v NDR v obľube, ocitla sa aj v politickom outsiderstve. Nadanému dievčaťu nebolo umožnené študovať. Namiesto toho jej ponúkli prácu sekretárky. Aké poníženie!

Keď sa v celej východnej Európe čoraz viac artikuloval odpor voči komunistickej vláde, uzavrela sa ešte viac do seba a, ako sama priznala, čítala všetkých veľkých filozofov - Hegela, Kanta, Fichteho a Schellinga. Keď v novembri 1989 padol v Berlíne múr, bola jednou z mála, ktorí neprešli na Západ. Považovala to za ponižujúce. A kapitalizmus za nepriateľa. Ešte aj po desaťročiach povedala: „Chcela som spoločnosť, v ktorej peniaze nie sú mierou všetkých vecí.“

Sahra Wagenknechtová vstúpila do SED v roku 1989 - v čase, keď zo strany odchádzali milióny ľudí - akoby na znak vzdoru. Okamžite tam vynikla, pretože sa líšila od starých šedivých kádrov, ale aj od západných ľavičiarov v džínsoch. V roku 1991 ju proti vôli vtedajšieho vedenia strany zvolili do výkonného výboru SED-PDS, ako sa strana vtedy volala. Rýchlo sa stala tvárou tradičného krídla strany. V známej eseji zo začiatku 90. rokov píše, že problémom NDR nebol stalinizmus, ale jej otvorenie sa Západu koncom 60. rokov. A v televíznom dokumente z roku 1996 - vtedy 30-ročná - zdôraznila: „Radšej by som mala NDR s múrom ako sociálnu situáciu, akú máme dnes.“ Bol to nonsens. Ale chcelo to odvahu. A vzbudilo to pozornosť. V mediálnej spoločnosti je však pozornosť všetkým.

Už v tom čase bol nápadný hlboký odpor Sahry Wagenknechtovej k akémukoľvek moralizovaniu. Preto trvá na tom, že Stalina a jeho éru treba analyzovať historicky a objektívne - nielen morálne odsudzovať. Už vtedy sa takáto chladnokrvnosť zle znášala, ale bolo jej to odpustené. A tak sa začal Wagenknechtovej vzostup medzi mediálne obľúbené osoby. Jedným z hlavných faktorov, ktoré k tomu prispeli, bolo, že zostala verná svojmu vzhľadu - či už vedome, alebo nie. Wagenknechtová sa stala mediálnou a jasne rozpoznateľnou ikonou. Je zvláštnym spôsobom príťažlivá, ale úplne sa vymyká tomu, čo je módne a trendy. Jej politické vyhlásenia sú väčšinou prísne komunistické. V 90. rokoch je v tom celkom osamotená. Dvojitá exotika ju robí takou zaujímavou pre masmédiá. Svoj status outsiderky si zámerne pestuje. Sahra sama proti väčšinovej spoločnosti.

V roku 1998 sa po šestnástich rokoch vlády Helmuta Kohla stáva nemeckým kancelárom po prvýkrát sociálny demokrat Gerhard Schröder. Očakávania mnohých súdruhov od ľavicovej politiky sa však nenapĺňajú. Vzniká sociálnodemokratický odštiepenec od SPD s názvom WASG, ktorý sa čoskoro pridáva k chradnúcej PDS, nástupníckej strane SED v NDR. Spoločne si teraz hovoria „Ľavica“. Pragmatici okolo vedúcich predstaviteľov strany Gregora Gysiho a Lothara Biskyho sa usilujú o koalície. Wagenknechtová sa však domnieva, že takéto plány by ohrozili možnosti socialistickej politiky.

Najvýraznejším predstaviteľom odštiepeneckej strany WASG je bývalý minister financií a bývalý predseda SPD Oskar Lafontaine. V roku 2011 sa z Wagenknechtovej a Lafontaina stal pár [stala sa jeho štvrtou ženou, pozn. prekl.]. Wagenknechtová sa začína meniť. Získala ľudskú, vrelú stránku. Jej jazyk sa stáva zmierlivejším. Stále bojuje za sociálnu spravodlivosť a proti tomu, čo nazýva „neoliberalizmom“. Jej tón sa však stal sociálnodemokratickejším. V nasledujúcich rokoch sa Wagenknechtová definitívne stala mediálnou hviezdou. Na etablovaných televíznych kanáloch takmer neexistuje politická diskusia, v ktorej by sa neobjavila. Niekedy možno pôsobí ako dvorný šašo kapitalizmu.

Proti salónnym ľavičiarom

Wagenknechtová sa však čoraz viac dostáva do konfliktu s woke ľavicou vo vlastnej strane, so Zelenými a s SPD. Wagenknechtová im vyčíta, že ide o odtrhnutých lifestyle ľavičiarov, vysokopríjmových ľudí, ktorí si môžu dovoliť nakupovať v bioobchodoch a kúpiť si elektromobil. Namiesto sociálnej spravodlivosti sa títo woke ľavičiari radšej starajú o údajnú diskrimináciu a vyžívajú sa vo svojom moralizme.

Sahra Wagenknechtová zároveň čoraz viac kritizuje migračnú politiku vlád Merkelovej a Scholza. Kontrast medzi ňou a jej vlastnou stranou je čoraz intenzívnejší. O to viac získava podporu voličov AfD - najmä vo východnom Nemecku.

Dňa 23. októbra 2023 nastane zlom. Sahra Wagenknechtová oznamuje založenie vlastnej strany, ktoré sa uskutoční 8. januára 2024. V jej bývalej strane Ľavica nastáva veľké pobúrenie, keďže so sebou do nového spojenectva berie niekoľko poslancov Ľavicovej strany z parlamentnej frakcie [ich odchodom strácajú status frakcie, pozn. prekl.].

Mohla by prispieť k vytvoreniu novej väčšiny na východe Nemecka

Vo voľbách do Európskeho parlamentu začiatkom júna sa dostala nová Aliancia Sahry Wagenknechtovej (BSW) z nuly na 6,2 percenta hlasov. Teraz jej prieskumy k voľbám v Sasku a Durínsku prisudzujú 15 až 18 percent. Vysoká podpora BSW - najmä vo východnom Nemecku - je spôsobená tým, že Wagenknechtová spája ľavicovú hospodársku a sociálnu politiku s konzervatívnou vnútornou a kultúrnou politikou. Na rozdiel od mnohých ľavicových strán sa BSW stavia proti nekontrolovanej imigrácii, genderovému jazyku a multikulturalizmu. A na rozdiel od väčšiny konzervatívcov je BSW kritická voči globalizácii a antikapitalistická.

To znamená, že Sahra Wagenknechtová má obsahovo oveľa bližšie k AfD než k akejkoľvek inej strane. Je však dosť šikovná na to, aby to nepriznala. Vo východných spolkových krajinách sa môže odporúčať ako spoločensky prijateľná alternatíva k AfD. A najmä CDU si je dobre vedomá, že by mohla byť na BSW ako na koaličného partnera ešte odkázaná.

Sahra Wagenknechtová je stále outsiderkou, tou „inou“. Stále nosí farebné kostýmy, čierne vlasy má zopnuté dohora. Ona, milovníčka Goetheho a Hegela, stále pôsobí medzi svojimi priaznivcami čudne a nepatrične. Ľudia ju však stále zbožňujú.

Prvýkrát má však večná outsiderka v rukách moc, pretože môže byť potrebná ako vládny partner. Bude napínavé sledovať, či sa veľká solitérka nemeckej politiky dokáže a bude ochotná začleniť do mocenskej štruktúry každodennej reálnej politiky. Alebo či sa stiahne späť do samoty teórie.