V Nemecku budú krajinské voľby a establišment má strach

V nedeľu prvého septembra sa bude hlasovať do krajinských snemov v Sasku a Durínsku. V oboch týchto spolkových krajinách na východe Nemecka je favoritom Alternatíva pre Nemecko (AfD), nie azda protištátna, ale protirežimová strana celkom iste. AfD je zvykom označovať za krajnú pravicu. Ak sa tejto charakteristike niekde blíži, je to práve Durínsko osobou tamojšieho lídra Björna Höckeho, stredoškolského učiteľa dejepisu a nemeckého národovca.

Hrozba zabehnutým poriadkom však prichádza aj zľava v podobe Spoločenstva Sahry Wagenknechtovej (BSW). Táto dáma odišla z postkomunistickej strany Ľavica (Linke) preto, lebo postkomunisti vo svojej túžbe etablovať sa v (západo)nemeckej politike preberajú woke propagandu a nie sú proti masovému prisťahovalectvu, ale aj preto, že nie sú protivojnoví.

Zaujímavé je, že prudký vzostup BSW - založenej iba tento rok v januári - neoslabil Alternatívu. Tým sa spochybnilo populárne ohováranie, že sila AfD vo východnom Nemecku je daná postkomunistickým dedičstvom. Zostáva teda vysvetlenie, že je, naopak, daná protilátkami, ktoré vo východných Nemcoch zostali proti kolektivizmu a propagande.

Wagenknechtovú s AfD spája kritický pohľad na nekritickú podporu americko-britského kurzu v zástupnej vojne medzi USA a Ruskom na Ukrajine. Ani v Erfurte, ani v Drážďanoch sa o zahraničnej politike rozhodovať nebude, avšak predstava, že by sa niekde v Nemecku zriadila väčšina, ktorá latentne spochybňuje nemeckú závislosť od USA, je sama osebe pre jedných revolučná, a pre druhých nočná mora.

Plány, ktoré neboli

AfD vlani v prieskumoch opakovane už nielen na východe, ale aj v starých spolkových krajinách prekonávala hranicu 20 percent, niekedy značne. Potom v polovici januára priniesol štátom spolufinancovaný web Correctiv bombu: v novembri sa v jednom hoteli pri Postupime, teda neďaleko Wannsee, konala zasa jedna tajná konferencia, na ktorej krajní pravičiari zasa riešili etnické zloženie Nemecka, tentoraz jeho moslimskú zložku. Dvadsiatka účastníkov vraj diskutovala o masových deportáciách, a to aj nemeckých občanov neeurópskeho pôvodu.

Proti tomu sa jednotliví účastníci ohradzovali, jeden z nich - ústavný právnik - úspešne žaloval Correctiv na súde. Ten zaradil spiatočku, v dotyčnom článku tvrdenia o plánoch na deportácie už nenájdeme. Medzitým však dávno prebehli po celom Nemecku manifestácie proti AfD, pretože na stretnutí v Postupime sa vyskytlo aj niekoľko členov Alternatívy. Na čele manifestácií kráčali vládni lídri, odboroví funkcionári, cirkevní hodnostári, tí všetci „proti fašizmu“. Celonemecké preferencie strany išli naspäť pod 20 percent.

O zaujímavý moment v afére Correctiv sa postaral prezident kontrarozviedky Thomas Haldenwang poznámkou, že o stretnutí v hoteli jeho tajná služba vedela dopredu. Podozrenie, že v tomto shitstorme proti opozícii a proti konkurencii jeho strany sprava (Haldenwang je členom CDU) bola zapojená tajná služba, je škaredé a vážne.

Prípad Maassen

To, že kontrarozviedka nemá problém intrigovať proti opozícii, môžeme považovať za dokázané. Dôkazom je iný prípad na poli boja s „pravicou“ – Hans Georg Maassen, do roku 2018 riaditeľ tej istej kontrarozviedky, dnes predseda nového pokusu o pravicovú stranu (Werte Union).

Vlani sa prevalilo, že na Maassena vedie „jeho“ vlastná kontrarozviedka spis v oddelení pravicového extrémizmu. Nedávno sa k spisu dostal magazín Cicero a odtiaľ sme sa dozvedeli, čo kontrarozviedka svojmu bývalému riaditeľovi predhadzuje: delegitimizáciu štátu, rasizmus, nevraživosť k demokracii a, pravdaže, antisemitizmus.

Cicero tie obvinenia považuje za grotesku a právnicky zlý vtip. Napríklad antisemitom sa v očiach tajnej služby Maassen stal úvahou, že liberálna ľavica a majetné vrstvy spája záujem na eliminácii štátnych hraníc. Príslušný analytik kontrarozviedky k týmto citátom dodáva, že sú antisemitské „aj bez toho, žeby Maassen menoval Židov za aktérov v pozadí“.

Skvelé je aj obvinenie z delegitimizácie štátu. Túto etiketu si Maassen vyslúžil nasledujúcim výrokom: „Nemecko je v existenciálnej kríze a eko-socialistická vláda nielenže s krízou nebojuje, ona ju každý deň priživuje.“ Je jasné, že autor takýchto podvratných myšlienok nesmie prejsť.

Spoločenská stigmatizácia môže nadobúdať rôzne podoby. Významná politička Zelených Katrin Göring-Eckardtová na verejnej diskusii v Halle navrhla zriadiť akýsi ohlasovací web, na ktorý by sa mohli obracať východní Nemci frustrovaní z toho, že vo svojej rodine majú niekoho s „pravicovými názormi“. Azda je to myslené psychoterapeuticky, v takej vypätej atmosfére však človek nikdy nevie.

Týždenník Spiegel vyšiel s obálkou, na ktorej sú zoradení odzadu Trump, Le Penová a líder AfD v Durínsku Björn Höcke, a s titulkom "Ako sa začína fašizmus". Riaditeľ pamätníka Buchenwald, historik Jens-Christian Wagner, nechal rozoslať list do 350-tisíc domácností, v ktorých žije osoba staršia ako 65 rokov. Priamo v ňom varuje pred hlasmi pre AfD.

Táto povážlivá devalvácia antifašizmu a antinacizmu má pritom hmatateľné následky. V súvislosti s trojnásobnými krajinskými voľbami (na konci septembra sa volí ešte v Brandenbursku) bolo zatiaľ nahlásených 79 prípadov násilia proti politikom, z ktorých 59 bolo z AfD.

V takej vybičovanej atmosfére je takmer nepredstaviteľné, že by sa AfD v Erfurte alebo v Drážďanoch dostala k vláde. V oboch získa 30 percent, prípadne o pár percent viac, ale má prakticky nulový koaličný potenciál.

Hoci 68 percent členov CDU na východe Nemecka by sa za nejakú spoluprácu s Alternatívou prihováralo, vedenie strany v Berlíne a menovite predseda Friedrich Merz to nepripustia. CDU tak démonizáciou AfD, kým bola ešte malá a mohla sa stať mladším partnerom, priviedla sama seba do pasce. Je navždy odsúdená vládnuť s ľavicou. Alebo príde iná ekipa ochotná čeliť poznaniu, že v domnelo zelenom Nemecku občas býva konzervatívna väčšina.