Za jediný deň spracujeme viac informácií ako stredoveký človek za celý život

Trochu cynické. Kto by nechcel, aby bol svet spravodlivejší? A nie je potrebné zabrániť apokalypse? Málokto sa teší z utrpenia, či už z vlastného alebo cudzieho.

Dobrým príkladom starostlivého, necynického postoja je báseň Budúcim. Bertolt Brecht tu píše patetické a krásne ospravedlnenie generácii, ktorá príde po ňom. Ospravedlňuje sa za podlosť, pokrivené charaktery, za všetko zlo vojnových rokov. Theodor Adorno dodáva, že písať básne po holokauste je barbarské.

Akokoľvek je tento postoj pochopiteľný, ak aj nie prirodzený, je prehnaný. Koniec koncov, naša doba sa vyznačuje sklonom k extrémom, v dobrom aj zlom. A človek si kladie otázku, či sa v krajnom prípade aj dobro môže zmeniť na niečo pochybné. Ako napríklad absolútne právo na účasť a súcit.

Rakúska spisovateľka Eva Menasseová si myslí, že pocit všeobecnej zodpovednosti je „morálny parkinsonizmus“. Človeka trpiaceho touto chorobou, latinsky paralysis agitans, zachváti tras, ktorý vyústi do strnulosti.

Podľa Menasseovej ešte nikdy neexistoval ľudský rod, ktorý by vedel toľko ako my. Za jediný deň spracujeme množstvo informácií, ku ktorým stredoveký človek nemal prístup za celý svoj život.

Máme neporovnateľne viac informácií a človek ešte nikdy neprišiel do styku s toľkými neznámymi ľuďmi, s miestami a nevedel o toľkých problémoch, ktoré sa ho netýkajú. Ako sa vysporiadať s dotieravým svetom? A ako sa svet správa k nám?

Nezabijeme ďalšieho pavúka – vďaka apatii

V takej zvláštnej informačnej situácii, v akej sa nachádzame, nie je nadmerný tlak sveta ničím novým. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia lekári nazývali stav duševného rozrušenia termínom neurasténia. Doslova ide o „slabosť nervov“. Je to stav človeka, ktorý sa nedokáže vyrovnať so záplavou vzruchov, ktorými moderný svet útočí na obyvateľov veľkomesta.

Tento problém je však starší ako moderna. S určitou pravidelnosťou sa ňou zaoberali myslitelia, ktorí žili na prelome storočí. Napríklad starovekí stoici, dnes takí populárni, ponúkali ľuďom duchovné cvičenia, ktoré mali viesť k špecifickej disciplíne: stoik sa mal zaoberať len tým, čo je v jeho moci, všetko ostatné nech sa naučí vypúšťať.

V tejto súvislosti sa často cituje Epiktétos: Neprekážajú nám veci, ale názory na ne. Pokračuje: „Nevzdelaný človek sa prejavuje tak, že vyčíta druhým, že sa mu deje krivda. Ten, kto sa začal vzdelávať, vyčíta sám sebe a ten, kto je úplne vzdelaný, nevyčíta ani iným, ani sebe.“

Nečudo, že sa to ľahko hovorí, ale ťažšie žije. Vzdelávanie a múdrosť bývajú náročné disciplíny. Stoici navyše zdôrazňovali, že jadro filozofie spočíva prinajmenšom rovnakou mierou v životospráve ako v uvažovaní. Preto sa učili naspamäť krátke vety, aby si ich mohli neustále pripomínať.

Emócie nás tiež mali nechať chladnými. V skutočnosti totiž nie sú niečím, čo sa nám deje. Emócie sú súdy o udalostiach. Radujeme sa, keď niečo posúdime ako radostné, smútime, keď to označíme za zlé. Podstata je v tom, že záleží na nás, ako danú vec posúdime. Takáto moc nad emóciami sa zdá byť nadnesená a v istom zmysle aj je.

Napriek tomu je v stoickom dôraze niečo, čo často vytesňujeme: do emócií vstupuje významný prvok rozhodnutia. Rozhodujeme sa, či budeme niekoho milovať, alebo nenávidieť. Emócie sú postoje, vychádzajú skôr z nás než zo sveta.

Ďalší aspekt tejto okolnosti osvetľuje americký psychológ a filozof William James: „Človek neplače preto, že je smutný, je smutný preto, že plače.“

Je prekvapivé, že pojem apatia spojený so stoikmi mohol mať v antike také dobré meno, keď dnes má také mizerné. Stoická apatia však nie je bezcitnosť. Napríklad rímsky cisár a autor Myšlienok k sebe samému Marcus Aurelius uvádza medzi povinnosťami človeka lásku k deťom a starostlivosť o obec. Cieľom teda nie je otupenosť, ale vedomé kultivovanie správnych citov. Samozrejmosťou je aj starostlivosť o svet. Koniec koncov, práve stoici formulujú pojem kozmopolitizmu. Takáto starostlivosť je však podmienená tým hlavným: aby sme si najprv podmanili sami seba. Inak skončíme ako americký filozof Thomas Nagel.

Pre zaujímavosť uviedol príbeh o tom, ako sa raz pokúšal zachrániť pavúka. Tvor sa usídlil v pisoári, presne tam, kde odteká moč. Dobrosrdečný filozof opatrne premiestnil pavúka na miesto, kde sa mu podľa neho bude lepšie dariť. Keď na druhý deň prišiel, našiel mŕtvolu domnelého presídlenca. Rozhodol sa, že starostlivosť o hmyz je sakramentsky dôležitá, ale že ju prenechá na tých, ktorí vedia, kedy sa rozcítiť a kedy si len jednoducho uľaviť.

Svet, ktorý sa stal príliš veľkým

Ďalšou formou apatie je presýtenosť. Sformuloval ju sociológ Georg Simmel v súvislosti so vznikom metropol, ktorým venoval svoju esej Veľkomesto a duchovný život. Presýtenosť predstavuje žiadúci odstup. Bez tohto odstupu by sme boli zahltení vnemami a nedokázali by sme si zachovať vlastný postoj alebo odlišnosť. Je to napokon známy predsudok, že individuálnymi sme sa stali až v modernej dobe.

V skutočnosti človek nikdy nebol tak v zajatí módy ako v modernej dobe, okrem iného aj preto, že spoločenské normy boli spochybnené a často padli. Je chybou vnímať pravidlá jednostranne ako obmedzujúce, dokonca násilné. Paradoxne ponúkali priestor, v ktorom sa človek mohol stať osobnosťou. Spoločnosti so silnými normami podnecujú každého ku kultivácii, k vymaneniu sa z bezprostrednosti. Umožňujú človeku stať sa niekým, dokonca aj tým, kto sa nakoniec vzoprie normám, a to práve vďaka disciplíne, ktorú mu tie isté normy vštepili.

V dobe padlých noriem sa táto každodenná výchova vytráca. Navyše len málo ľudí spontánne vie, čo chce. Zvyčajne ho informujú normy. Pri absencii tejto komunikácie sa človek orientuje podľa toho, čo práve robia iní. Myslenie potom viac podlieha skupinovej zaujatosti, než je nevyhnutné. Z toho vyplýva moderný konformizmus, tendencia podľahnúť aktuálnym náladám.

Simmel je známy najmä svojou Filozofiou peňazí z roku 1900. Mesto je miestom, kde vládnu peniaze. Vytvára prostredie, v ktorom sa kvalitatívne rozdiely menia na kvantitatívne. Dôsledkom nivelizácie všetkého na porovnateľné tovary je márna snaha vymaniť sa z monotónnosti prostredníctvom nehoráznosti, hystérie, okázalosti. Neschopnosť ovládať sa a strata zmyslu pre umenie by sa však nemali zamieňať so slobodou.

Chvála nevedomosti

Simmelove reči o bezduchej individualite a dominancii sveta, ktorú nazýva všeobecnosťou, môžu osvetliť niektoré zvláštnosti našej digitálnej metropoly. Môžeme si všimnúť zmätok, ktorý podstupujeme, ak máme povedať, čo si sami myslíme. Ak sa nechceme stať predmetom okázalého nepochopenia, ktoré je v skutočnosti viac okázalé ako nepochopenie, podstupujeme špecifický rituál.

Keď si myslíme, že je dobré formulovať napríklad pochybnosti o očkovaní, je užitočné pripraviť si pôdu: poukázať na to, že človek je sám očkovaný a jeho potomkovia tiež, je dobré poďakovať vedcom. Až potom si môžeme dovoliť povedať, čo si skutočne myslíme. 

Argumentačné piruety absolvujeme aj v prípade migrácie, vojny na Ukrajine alebo v Gaze či klimatických zmien.

Prílišný tlak sekulárnej všeobecnosti sa prejavuje aj v nutkavom vyznávaní. Mnohí cítia potrebu ubezpečiť svet o svojich dobrých úmysloch. Používajú sa na to vlajky, aby rozptýlili pochybnosti, že sme na správnej strane. Aký zmysel má takýto čin? Chápeme konflikty lepšie, ak ich rámcujeme v schéme za a proti? Aký je prínos, ak niektoré fakulty Karlovej univerzity zahalia svoje logá na sociálnych sieťach do dúhových farieb, keď sa koná Prague Pride? Všetci predsa vieme, že menšiny treba chrániť. Kontroverzné sú práve metódy takejto ochrany a vlajka na ne neodpovie.

Na sociálnych sieťach potom ukazujeme, ako sa nás ten či onen problém dotýka. V miere pátosu nezaostávame za Brechtom, chýbajú len brilantné formulácie. Aj tieto vyznania, ako nás trápi to či ono, majú za cieľ vidieť nás na tej správnej strane. Efekt pre vec je otázny, skôr negatívny. Výsledkom býva ďalšie zahusťovanie emocionálnej klímy, ktoré znemožňuje hovoriť bez "rituálnych tancov" aj tým, ktorí o veci niečo vedia.

Vidieť už vo vyjadreniach angažovanosti morálny postoj, je nesprávne. A ak je pravda, že digitálna obava povedzme o klímu vedie k melanchólii, ak nie k depresii, bolo by dobré nevystavovať sa týmto informáciám, aspoň kým sa človek nezotaví. História možno pozná tých, ktorí napriek svojej neduživosti pohli svetom, možno dokonca vďaka nej videli niečo, čo iným uniklo, ale bude ich ešte menej ako tých, ktorým sa podarí podobný majstrovský kúsok v zdraví.

Inými slovami, samozrejme, že by sme sa mali zaujímať o svet. Takýto záujem bude obzvlášť účinný, ak našu myseľ nebude rozptyľovať ani úzkosť, ani snaha dokázať druhým svoju pravdu.

Jedna námietka je zrejmá: nie je pozícia presýtenosti alebo umelého odstupu pozíciou, ktorú si môžu dovoliť len privilegovaní? 

Veď tí, ktorí sú na úteku, nemajú možnosť stiahnuť sa. Podobný argument má tú chybu, že opak je pravdou. Ak sme privilegovaní, môžeme si dovoliť posadnuto vyhľadávať informácie a prežívať aj to, čo sa nás bezprostredne netýka.

Zámerné obmedzovanie nášho vnímania nie je vhodné len pre ľudí zúfalých napríklad z klímy. Cieľovou skupinou sú aj tí, ktorí sa vyznačujú vlastnosťou „zamýšľať sa nad vecami“. Je to chvályhodný postoj. Ale len dovtedy, kým sa záujem nestane takým intenzívnym, že sa otupí. Okrem toho predstava, že problémy môžeme riešiť ich kolektívnym hypnotizovaním, popiera charakteristickú vlastnosť myslenia: človek nachádza najdôležitejšie odpovede bez toho, aby ich hľadal.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.