Apokryfy arcibiskupa Vasiľa: Olympiáda, gilotína a karmelitánky z Compiègne

Po predstavení čínskej delegácie, ktorá bola tiež jednotná, ale celá v červenom, pokračoval na nábreží Seiny kankán, opäť, samozrejme, výlučne v pink farebnej škále. Náš francúzsky priateľ len poznamenal trochu znudene: „Cliché.“

Potom nasledovali akrobacie murárskych majstrov a majsteriek tancujúcich a vznášajúcich sa na lešení nad zhorenou Katedrálou Notre-Dame a budujúcich jej novú architektúru a podobu. Väčšinou asi boli všetci títo murári a murárky slobodní, keďže snubné prstienky som akosi na ich rukách nepostrehol, ale… prepáčte… to už možno zasa podvedome fabulujem a podsúvam nenáležité interpretačné kľúče. Po nich ešte na streche zatancoval okolo stožiara s parížskou zástavou nejaký mladý (asi) muž svetlohnedej pokožky oblečený v priliehavom, o niečo svetlejšom tielku a v tmavohnedej midi sukni a v bielych teniskách. Ďalej nasledovala vcelku pôsobivá krátka živá scénická prezentácia obrazu Eugena Delacroixa z roku 1830 Sloboda vedie ľud na barikády. Pri scéne z revolúcie náš francúzsky priateľ, ktorý si dovtedy spokojne upíjal jágerský bikavér, náhle spozornel a zvážnel.

V tej chvíli sa v detailnom zábere na obrazovke objavila krvavá – akože odťatá – spievajúca hlava. Podľa televíznej komentátorky vraj malo ísť o hlavu Márie Antoinetty, poslednej francúzskej kráľovnej.

Kým kráľovná spievala revolučný popevok Ça ira o tom, že aristokratov treba povešať na kandelábre, vo všetkých oknách paláca sa objavili ďalšie postavy žien, ktoré – podobne ako aj tridsiatka mužov na nábreží – držali v rukách svoje skrvavené sťaté hlavy. Nakoniec sa v apoteóze vybičovanej death metalovou kapelou Gojira z okien paláca rozstriekli smerom k divákovi ako prúdy krvi purpurové stuhy a začali vybuchovať červené svetlice a dymovnice. Nato náš francúzsky hosť naraz udrel päsťou po stole, až mu vyšpľachlo víno z pohára, a zafučal: „Ça suffit! J’en ai assez! (Stačilo! Už mám toho dosť!)“ Nechápavo sme naňho pozerali, keď si ostentatívne presadol na druhú stranu stola, chrbtom k obrazovke. „To už tam mohli do tých okien rovno postaviť s odťatými hlavami aj tie spievajúce mníšky,“ brblal ďalej.

„Aké mníšky?“ opýtal sa nechápavo môj priateľ.

„No predsa tie karmelitánky! Ach, vy Slováci, ste akosi nechápaví, ale dobre, odpúšťam vám. Viem, že isté veci vás v škole neučili ani za komunistov a teraz už o to menej.“

„No tak nás láskavo poučte, vy Francúzi to predsa robíte radi,“ oponoval trochu podráždene môj priateľ z cestovky, čím možno narážal na presadzovanie francúzskych nápadov do bruselsko-európskej legislatívy.

„Dobre, tak vám tú históriu porozprávam, ale aspoň na chvíľu stíšte tie oplzlosti v telke a počúvajte.“

„Aké oplzlosti, veď aj keď death metal veľmi nemusím, tak tam len čosi hlučne a 'hrubohlasne' spievajú… aj tak im nerozumieť,“ povedal som zmierlivo. S death metalovými fanúšikmi a fanúšičkami sa stretávam pravidelne, keď sa v piatky či soboty večer vraciam z katedrály – v podzemnom podniku rovno cez cestu mávajú totiž pravidelné koncerty. Ale to, aby som zdochol, išiel do… prípadne iné sprostosti za mnou pokrikujú naozaj len občas a naozaj len niektorí. A iste ani tie grafity, ani ten nápis „Ave Satan“, ktorý mám nasprejovaný na plote biskupského úradu, nemajú s nimi nič spoločné. To len zlé jazyky… Ale neodbočujme.

„V roku 1790 vtrhli do kláštornej klauzúry zástupcovia mestskej správy, ktorí prišli mníšky oslobodiť od 'tyranie' rehoľných sľubov,“ začal svoje rozprávanie pán Sanson. „Sestry boli prevažne stredného veku, najmladšia mala vtedy 24 a najstaršia 75 rokov, priemerný vek bol okolo 45 rokov. Tajomník zapisoval ich odpovede, ktoré sa zachovali dodnes. Žiadna z nich nesúhlasila. Vytrvali, neodišli 'za slobodou', ostali sa modliť… aj za úbohé Francúzsko.

O dva roky neskôr na Veľkú noc roku 1792, predvídajúc zhoršenie prenasledovania, matka predstavená Thérèse de Saint Augustine navrhla sestrám, aby sa spolu s ňou 'ponúkli Bohu ako dobrovoľná žertva a pripravili sa na mučeníctvo na zmierenie Božieho hnevu, aby sa obnovil jeho pokoj v cirkvi a štáte'. Sestry súhlasili a tento svoj prísľub a vnútornú ochotu danú aj formou písomného záväzku obnovovali pri každodennej modlitbe.

Dňa 14. septembra 1792 na sviatok Povýšenia Svätého kríža boli karmelitánky vypovedané z kláštora a dostali zákaz nosiť rehoľné rúcho. Súčasne im bola uložená povinnosť 'vrátiť sa do civilného života'. Kláštor bol skonfiškovaný. A to ešte obišli vcelku dobre. Parížom totiž pár dní predtým medzi 2. a 6. septembrom 1792 prebehla vlna masakier už uväznených 'nepriateľov revolúcie', najmä aristokratov a kňazov.

Celkovo sa odhaduje, že pri beštiálnom vraždení v rámci davovej psychózy alebo pri improvizovaných 'revolučných súdoch' prišlo o život okolo 1 600 obetí, z toho bolo 250 kňazov. Sadistické nehanebnosti sprevádzajúce masakre a prznenie mŕtvol vošli do dejín a ich opisu vás ušetrím, keďže je len pre silné žalúdky.

Prvá vlna vraždenia mníšky obišla. Po vyhnaní z kláštora si teda prenajali izby v štyroch susedných domoch a rozdelili sa do malých skupín, ktoré sa navzájom dorozumievali cez záhrady a vnútorné dvory. Nemali kláštor, klauzúru ani chrám. Pravidelne sa však stretávali v dome predstavenej a aj inak sa snažili čo najlepšie dodržiavať svoju regulu modlitby, mlčania a práce aj v tejto nečakanej a neistej situácii. Podľa predpisu chodili oblečené v občianskom civile. Francúzskom sa medzičasom aj naďalej valila jedna revolučná vlna teroru za druhou.

V októbri 1793 sa začal takzvaný Veľký teror (október 1793 – júl 1794) a revolučný tribunál prijal Zákon o podozrivých osobách. Na súde už neboli potrebné žiadne dôkazy ani obhajca, na odsúdenie na trest smrti stačilo len podozrenie.

Dňa 21. júna 1794 vojaci prehľadali izby mníšok. Na druhý deň ich zatkli na základe dôkazov, ktoré sa objavili počas prehliadky a ktoré mali dokazovať, že pokračovali v zasvätenom živote. Dňa 12. júla vtrhol do väzenia starosta mesta Compiègne s vojakmi a s prekvapením zistil, že ženy sú oblečené v rehoľných šatách: jediný civilný odev, ktorý mali, bol totiž úplne premočený. V tej chvíli bol nariadený ich prevoz do Paríža, kde ich čakal súd. Do parížskeho väzenia v paláci Concièrge dorazili 16. júla.

Nasledujúci deň, 17. júla 1794 na sviatok Panny Márie Karmelskej, patrónky karmelitánskeho rádu, sa popoludní začal ich proces pred známym krvilačným žalobcom revolučného tribunálu Antoinom Quentinom Fouquierom-Tinvillom. Jeho obvinenia boli zbierkou tvrdení, že táto malá skupina mníšok nie je ničím iným ako 'zhromaždením rebeliek, vzbúrenkýň, ktoré vo svojich srdciach živia zločineckú túžbu vidieť francúzsky ľud, ako ho tyrani opäť uvrhnú do žalára a do otroctva krvilačných kňazov a podvodníkov: túžbu vidieť slobodu utopenú v záplavách krvi, ktorú ich hanebné machinácie vždy prelievali v mene nebies'.

Medzi obvineniami bolo napríklad aj to, že 'vystavovali Svätú Sviatosť pod baldachýnom v podobe kráľovského plášťa'. Súd z toho dedukoval, že 'je to istým znakom náklonnosti k myšlienke kráľovskej suverenity, a teda k zosadenej rodine (Ľudovíta XVI.)'.

Mohli by ste nám, občan, vysvetliť, čo máte na mysli pod slovom fanatici?

Mníšky však odmietali takéto zmätočné obvinenia zmiešané s politikou: chceli, aby bolo jasné, že obetujú svoj život Kristovi a pre Krista. A dali si záležať na tom, aby rozptýlili akúkoľvek dvojznačnosť. Podľa výpovede jedného svedka sa stalo toto:

Keď sestra Enrichetta Pelrasová počula, ako ich žalobca nazýva fanatikmi (slovo, ktoré dobre poznala), predstierala, že tento výraz nepozná, a povedala: 'Mohli by ste nám, občan, vysvetliť, čo máte na mysli pod slovom fanatici?'

Rozhnevaný sudca najprv odpovedal prívalom urážok, ale mníška dôstojne a rozhodne dodala: 'Občan, vašou povinnosťou je odpovedať na otázku odsúdeného vo veci jeho obvinenia. Preto vás žiadam, aby ste odpovedali a uviedli, čo myslíte pod slovom fanatik.'

'Mám na mysli tú vašu lásku a ochotu veriť detským rozprávkam, tie vaše hlúpe náboženské praktiky,' povedal Fouquier-Tinville.

Sestra Enrichetta mu poďakovala, potom sa obrátila na matku predstavenú a zvolala: 'Moja drahá matka a sestry, počuli ste, ako žalobca vyhlásil, že toto všetko sa deje pre našu náklonnosť k nášmu svätému náboženstvu. Všetci sme si toto vyznanie želali a dostali sme ho. Vďaka tomu, ktorý nás predišiel na ceste na Kalváriu! Aké šťastie a aká útecha, že môžeme zomrieť za nášho Boha!'

Bolo šesť hodín večer toho istého dňa, keď sestry s rukami zviazanými za chrbtom nastúpili do dvoch vozov, aby ich odviezli k Barrière de Vincennes na bývalé Trónne námestie, teda dnešné Place de La Nation, kde už bola vztýčená gilotína. Dovolili im vraj obliecť si na túto poslednú cestu aj svoje biele rehoľné plášte.

Na voze cestou k popravisku sestry odspievali večernú modlitbu kompletórium a potom Miserere, Te Deum a Salve Regina. K popravisku dorazili okolo ôsmej hodiny večer.

Predstavená požiadala a získala od kata milosť zomrieť ako posledná, aby mohla ako matka pomáhať a podporovať všetky svoje mníšky, najmä tie najmladšie. Chceli zomrieť spoločne aj duchovne, akoby vykonali jediný a posledný 'akt spoločenstva'. Bolo to vlastne akoby liturgické gesto. Predstavená ešte požiadala kata, aby chvíľu počkal, potom zaintonovala hymnus Veni Creator Spiritus, po ktorého doznení sestry obnovili svoje rehoľné sľuby.

Na záver sa matka predstavená postavila bokom pred schodište k popravisku a sestry pred ňu po jednej predstupovali. Prvou bola mladá novicka. Pokľakla si pred predstavenou, požiadala ju o požehnanie a povolenie zomrieť, pobozkala sošku Panny Márie, ktorú predstavená predtým akosi ukryla a teraz ju držala v náručí, a vystúpila po schodoch na popravisko.

Svedkovia neskôr opisovali, že vystupovala po schodoch 'šťastná, akoby išla na slávnosť', a keď stúpala, intonovala žalm Laudate Dominum omnes gentes, ku ktorému sa pripojili aj ostatné, keď ju jedna po druhej nasledovali s rovnakým pokojom a radosťou, hoci starším museli pri vystupovaní po strmých schodoch pomáhať.

Verše žalmu pretínalo rytmické cvakanie padajúcej čepele gilotíny, zašušťanie prúdu striekajúcej krvi, šuchnutie odťatej hlavy do koša s pilinami a buchnutie padajúceho tela do truhly pristavenej ku gilotíne, do ktorej katovi pomocníci skotúľali bezhlavú mŕtvolu. 1… 2… 3… 4… 5… 6… 7… 8… Hlas spievajúcich mníšok postupne redol a slabol. 14… 15… 16. Ako posledná po tom, čo odovzdala mariánsku sošku komusi v zástupe, vystúpila na popravisko predstavená.

Soška sa zachovala a dodnes sa nachádza v karmelitánskom kláštore komunity z Compiègne. Telá boli neskôr hodené do masového hrobu s ďalšími 1 300 obeťami revolučného teroru.

Revolúcia požiera aj vlastné deti

Samotný čas teroru sa skončil o desať dní popravou hlavného protagonistu Maximiliána Robespierra.

Dňa 6. mája 1795 boli popravení aj prokurátor Antoin Quentin Fouquier-Tinvill, traja sudcovia, šiesti porotcovia a ďalší šiesti účastníci procesu s karmelitánkami, spolu 16 členov revolučného tribunálu. Revolúcia požiera aj vlastné deti.

Karmelitánky z Compiègne boli blahorečené 27. mája 1906,“ zakončil pán Sanson svoje rozprávanie, ktoré sme my dvaja Slováci počúvali takmer s otvorenými ústami.

„Máte moje komplimenty,“ povedal som a chcel som takmer zatlieskať. „Tak dobre poznáte históriu… a viete ju zaujímavo priblížiť… to je úžasné.“

„Že úžasné? A akoby som ju nepoznal, je to predsa rodinná história.“

„Ako to myslíte, vari máte s niektorou z mníšok spoločných predkov?“ spýtal som sa.

„Vám ešte stále nedošlo, prečo tak dobre poznám históriu aj týchto karmelitánok, aj celej Francúzskej revolúcie? Vari som vám nedal svoju vizitku?“ spýtal sa pán Sanson. Aby teda bolo jasné, pochádzam z rodiny Sanson. Mojím predkom je Charles-Henri Sanson de Longval.“

„Prepáčte moju neznalosť… Mal by som vedieť, o koho ide?“

„Aha, jasné, vám to meno nič nehovorí. No bol to predsa parížsky kat, štátny zamestnanec zo štvrtej generácie parížskych katov z tejto rodiny. Za Francúzskej revolúcie sťal 2 918 odsúdencov. Pár mesiacov po poprave karmelitánok to však už psychicky nezvládal a požiadal o predčasné penzionovanie. Prenechal remeslo synovi a ten zase svojmu. S týmto smutným štátnym zamestnaním naša rodina skončila pred dvesto rokmi – s hanbou a výčitkami.“

„No, každý je zodpovedný za seba a nie za svojich predkov, všetci budeme skladať účty len za svoje skutky a nie za skutky iných,“ povedal som v pokuse o útechu. „A keď už hovoríme o účtoch, dovoľte, aby som vás dnes pozval. Idem zaplatiť spoločný účet,“ povedal som na zahladenie trošku trápnej situácie, keď som sa poberal k pokladni.

Keď som sa vrátil, pán Sanson už nebol vnútri. Videl som cez okno, že ma s priateľom čaká pred podnikom. Odišiel teda dosť v chvate. Na lesklom stole ostala po ňom vedľa nedopitého pohára len neveľká mláčka červenej tekutiny, v ktorej sa pestrofarebne, všetkými farbami dúhy dolu hlavou zrkadlilo pokračovanie otváracieho ceremoniálu olympiády.

Tentokrát už boli scény v modrom odtieni, tancovala tam nejaká bradatá dáma s bujným poprsím a nahý pán namaľovaný namodro, ktorý podmanivo spieval: „Ži tak, ako si sa narodil. Nahý. Ži tak, ako si sa narodil. Nahá, jednoducho nahá. Nahý, jednoducho nahý. Ako zvieratá, ktoré to nikdy nepreháňajú.“

Takže tak. A tento spectacle magnifique pokračoval ešte ďalšie dve hodiny. Ale mne už stačilo.

Červená – ako farba preliatej krvi striekajúcej z okien Concièrge, biela – ako farba plášťov karmelitánok kráčajúcich ku gilotíne na Place de la Nation, modrá – ako travesty šou na módnom móle. Takto počas tohto leta viali všetky farby trikolóry: pred očami celého sveta, pred zrakom anjelov i ľudí. Vive la France! Pauvre France!

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.