Fico zabudol, že má mandát na post premiéra, nie opozičného politika

Slovensko už viac ako dva týždne žije sporom Roberta Fica a Michala Šimečku. Jeho podstatou je, že Ficova koalícia bola už dlho v defenzíve, a tak sa rozhodla prejsť do protiútoku, pri ktorom sa šéf Smeru hrá na opozičného politika.

Problém je, že pri bližšom pohľade Fico môže vyzerať, akoby viedol ofenzívu na vlastnú bránku.

Začnime tým, v čom má Robert Fico pravdu. A to je fakt, že existujú organizácie, až podozrivo často progresívno-liberálne, ktorým sa podarilo vytvoriť si monopol na peniaze z verejných zdrojov. Keď počúva divák sumy, ktoré úspešne zo štátnych zdrojov čerpala Nadácia Milana Šimečku, nadácia pani Marty Šimečkovej, respektíve združenie družky Michala Šimečku, musí si uvedomiť, že na niektoré veci je v našom štáte naozaj dostatok peňazí a zdrojov. Presnejšie, pre niektorých ľudí.

Premiérov problém je však v tom, že tento systém v podstate vytváral samotný Smer.

Ukazuje to jednoduchý pohľad do Centrálneho registra zmlúv. Fico na tlačovke, kde útočil na predsedu Progresívneho Slovenska, uviedol, že Nadácia Milana Šimečku získala z verejných zdrojov za roky 2020 až 2024, teda počas vlády Matovičovcov, 676 077 eur. Najviac v roku 2023, keď to bolo 129-tisíc eur.

Ak sa však pozrieme na obdobie rokov 2016 až 2020, keď vládol Smer spolu s SNS a Mostom-Híd, uvidíme, že dotácie pre Nadáciu Milana Šimečku dosiahli tiež hodnotu v stovkách tisíc eur. Dokopy to bolo len z ministerstiev kultúry, spravodlivosti a zahraničných vecí 305 573 eur. Pripomeňme, že dve z troch spomínaných ministerstiev v tom čase patrili nominantom Smeru.

Zaujímavý je aj pohľad na čísla za jednotlivé roky, kde sa ukazuje, že Nadácia Milana Šimečku v roku 2016 získala 40 500 eur, v roku 2017 ďalších 52 900 eur, v roku 2018 to bolo rovných 130-tisíc a v roku 2019 zasa 82 173 eur.

Čísla majú za roky 2016 až 2018, teda počas vlády Smeru, stále vzostupný charakter, pričom od roku 2016 až dosiaľ dostala táto nadácia od štátu najviac práve v roku 2018, keď vládla koalícia, ktorú viedla Ficova strana.

Alebo iný príklad, často skloňovaný a kritizovaný Fond na podporu umenia, ktorý Nadácii Milana Šimečku poskytoval roky desiatky tisíc eur, vznikol v roku 2014, počas jednofarebnej vlády Smeru a financoval prevažne progresívne projekty.

A napokon tretí príklad. Marián Filčík, ktorého Fico s Gašparom označili za jedného z ľudí, ktorí manipulovali prideľovanie grantov na ministerstve spravodlivosti, na ňom pôsobil od roku 2012, pričom riaditeľom odboru ľudských práv sa stal v roku 2015. Opäť počas jednofarebnej vlády Smeru.

Skrátka, súčasný premiér kritizuje systém, ktorý vytvorila jeho vláda.

Ak by Fico ostal len tu, dalo by sa to s prižmúrením očí akceptovať. No on ide ešte ďalej a tvrdí, že Šimečkovci z peňazí na spomínané nadácie profitovali, prípadne ich vybavovali. A keď o ne prišli, tak líder PS vyvolal protesty, za čo ho chce predseda vlády odvolávať z pozície podpredsedu parlamentu.

Tu treba znova zopakovať, že takto jednoducho to nefunguje. Je síce možné, že mimovládky, v ktorých Šimečkovci pôsobia, dostali nadmerné peniaze vzhľadom na to, čo reálne spoločnosti ponúkajú. A dostali ich z veľkej časti pre svoje politické zameranie. Keď napríklad pozývali rečniť k nám prominentných liberálnych hostí Šimečkovci, fondy na to boli. Keď pozýval prominentných konzervatívcov Juraj Šúst zo Spoločenstva Ladislava Hanusa, vtedy už fondy neboli, alebo boli schválené sumy len symbolické.

To je samozrejme problém, ktorý si zaslúži pozornosť. V poslaneckom klube PS sedí viacero politikov, ktorí mali podobné privilégiá, od Zory Jaurovej po Ivana Štefunka.

No treba dodať aj to B. Že tie peniaze nešli priamo do vrecka Michala Šimečku, jeho strýka alebo matky, ale realizovali za ne projekty, ako napríklad festival Fjúžn, ktorý stojí desiatky tisíc eur. Šimečkovci to vedia vyúčtovať.

Podobné to je aj s verejnými protestami. Tie nevyvolal hnev na to, že rodina Šimečkovcov prišla o peniaze, ale hnev na to, že o systémovú podporu a peniaze prišli progresívci všeobecne. Tí si predtým (už za vlád Smeru) vybudovali štruktúry, cez ktoré si na ne vybudovali monopol. No a o ten teraz prichádzajú.

To všetko ukazuje, že reálny dôvod na odvolávanie Šimečku z pozície podpredsedu parlamentu vlastne neexistuje. A že Fico to robí skôr preto, aby spoločnosť neriešila iné témy (napríklad ropovod Družba), ale skôr lídra opozície.

A potom je tu ešte tretí Ficov problém, ktorý spočíva v tom, že spomínanou kauzou sa vracia do roku 2020. Vtedy prehral voľby, lebo ľudia si ho spájali najmä s politickými intrigami a zodpovednosťou za korupciu.

V roku 2023 sa Fico vrátil na vrchol práve preto, že na rozdiel od svojich protivníkov hovoril o témach, ktorými krajina žila. Zastupoval v nich neprogresívnu väčšinu. Typickým príkladom bola vojna na Ukrajine, kde šéf Smeru hovoril niečo iné ako progresívno-liberálny mainstream.

O dvanásť mesiacov neskôr, keď Ukrajina zastavila tranzit ropy na Slovensko, však Fico namiesto toho rieši fondy rodiny Šimečkovcov. Kauzu, ktorá väčšinu ľudí netrápi, kde sa nevyberavo útočí na členov rodiny, často ženy, ktoré nemajú s politikou nič spoločné.

Skrátka, Fico sa stavia do roly opozičného politika, ktorý bojuje proti dominantným progresívcom.

Ak bude takto pokračovať, môže sa stať, že mu občania toto želanie vo voľbách splnia.