Výsledky krajinských volieb v Durínsku a Sasku dopadli podľa očakávania fiaskom tradičných akože demokratických strán. Strany tohto kartelu, od progresivistických extrémistov v Die Linke a Zelených cez umiernených progresivistov v SPD, neoliberálnu FDP až po pragmatickú CDU, prehrali na celej čiare.
Ak by sa všetci spojili do monštruóznej superkoalície, môžu stále ešte vládnuť v Sasku, avšak s veľmi tesnou väčšinou (65 zo 120 kresiel), ale v Durínsku zostanú v menšine (41 z 88 kresiel). Rok pred celonemeckými parlamentnými voľbami smeruje lopta na stranu tých, ktorí sľubujú radikálnu zmenu.
Strana národnej hrdosti i verejný nepriateľ číslo jeden
Víťazi sú dvaja: národne konzervatívna AfD (Alternatíva pre Nemecko) a konzervatívne ľavicová BSW (Spojenectvo Sahry Wagenknechtovej). Verejným nepriateľom číslo jeden je AfD, po víkende najsilnejšia strana v Durínsku s viac ako tretinou mandátov.
Objavuje sa pred viac ako desiatimi rokmi počas krízy eura a druhý dych naberá od migračnej krízy. Vzniká primárne z odporu k bruselským riešeniam európskych problémov a k nemeckej elite, ktorá tieto riešenia pripravuje a presadzuje. Odmieta, aby Nemci ručili za dlhy ostatných, chce zastaviť prílev migrantov, nemá záujem o green deal, stavala sa proti covidovej represii, je proti podpore vojny na Ukrajine.
V priebehu času sa tiež profiluje ako strana nemeckej národnej hrdosti, čo v sebe zahŕňa popri vnútorných štiepeniach a odchodoch zo strany i prehodnocovanie oficiálneho podania nemeckých dejín.
To znepokojuje nielen nemeckých progresivistov, ale aj národných konzervatívcov z iných európskych krajín. Obávajú sa, aby toto prehodnotenie neviedlo k oživeniu veľkonemeckého šovinizmu; na jar AfD vylúčili zo svojej frakcie v Európskom parlamente.
Napriek tomu AfD zostáva stranou demokratickou. Na rozdiel od svojich konkurentov nehlása nenávisť, nedopúšťa sa agresie (naopak, často sú jej predstavitelia fyzicky napádaní) a o jej vedení rozhodujú členovia, a nie sponzori z pozadia.
Bezprecedentné perzekúcie, ktorým čelí zo strany nemeckých úradov, spravodajských služieb i médií za podpory všetkých „demokratických“ politických strán, predstavujú jeden z najvážnejších útokov na demokraciu zo strany liberálno-progresivistického kartelu, ktorý vládne dnešnej Európe.
Odmietnutie progresivistického extrémizmu zľava
BSW vzniká až tento rok odchodom Sahry Wagenknechtovej z postkomunistickej Die Linke. Vzájomná nespokojnosť medzi Wagenknechtovou a stranou, ktorej bola dlhé roky najvýraznejšou tvárou, nebola v posledných rokoch žiadnym tajomstvom. Nesporili sa pritom o sociálnu spravodlivosť, reguláciu hospodárstva, silnú rolu štátu v ekonomike, kritiku bruselského neoliberalizmu a amerického imperializmu.
Kameňom úrazu bol progresivistický extrémizmus, ktorým si Die Linke získala zhovievavosť kartelu a jeho médií. Pred rokmi strane povolili nielen účasť vo vláde v Durínsku, ale dokonca aj premiéra Ramelowa; všetci ho potom chválili za pragmatizmus. Voliči to však vnímali ako zradu; Die Linke spadla v durínskom parlamente z 29 na 12 kresiel.
Wagenknechtová progresivistické noty odmietla. Stavia sa proti masovej migrácii, odmieta kultúrny boj za LGBT agendu, nechce živiť vojnu na Ukrajine. Počas COVID-u kritizovala represívne opatrenia, čo bolo medzi európskymi ľavičiarmi, nadšenými z toho, ako sa o nich štát naraz stará, celkom ojedinelé. Keď pár mesiacov pred európskymi voľbami zakladá vlastnú stranu, jej voliči ju nasledujú. V Európskom parlamente získava šesť poslancov, na Die Linke ostávajú len dvaja.
Povolebný kingmaker
Po víkende sa v Durínsku dostala do roly kingmakera, rozhodne o tom, kto bude vládnuť. Vplyvnú rolu má i v Sasku, kde má kresťanskodemokratický, ale k súčasnej ukrajinskej politike dosť kritický, premiér Kretschmer plné zuby Zelených, s ktorými štyri roky vládol, a rád by ich vymenil práve za BSW.
V oboch krajinách sa Wagenknechtová môže pripojiť buď k CDU, s ktorou sa programovo nezhodne takmer na ničom, alebo k AfD, s ktorou ju programovo spája veľa vecí, ale od ktorej je zo všetkých strán odrádzaná. Zatiaľ to vyzerá skôr na spoluprácu s CDU. Predstavitelia BSW papagájujú frázy o pripravenosti spolupracovať s „demokratickými“ stranami, čím samozrejme myslia strany, ktoré priviedli Nemecko do súčasného rozvratu. Aby nestratili tvár, vyzývajú na mier a zmeny politickej kultúry v Berlíne. Ťažko však povedať, ako to z pozície minoritnej východonemeckej strany chcú dosiahnuť.
Ani prípadná spolupráca s AfD by však nebola bez rizika. BSW by musela byť schopná prekonať ideologické stereotypy, ktoré zamorujú krajne ľavicové prostredie, z ktorého vyšla. Nech je im inšpiráciou, že všelikde v Nemecku vládne CDU so Zelenými. Ak sa dokáže dohodnúť mainstream, prečo by sa nemala dokázať dohodnúť alternatíva?
Výzvy pred alternatívou
Strana by však bola tiež vystavená tlaku médií a úradov, čo by jej chatrné štruktúry nemuseli ustáť. A napokon, ich koaličná vláda by musela počítať s neustálymi sabotážami z Berlína i susedných spolkových krajín, v dôsledku ktorých by sa voličom javili ako partia babrákov. Možno bude lepšie ešte trochu naberať sily v opozícii.
K žiadnej radikálnemu obratu v Sasku a Durínsku pravdepodobne nedôjde. Bola by však škoda, keby sa BSW nechala kooptovať systémom, ako svojho času Zelení, ktorí sa z pacifistických alternatívcov zmenili na militaristov a zástancov korporácií, alebo následne Die Linke, ktorú BSW dnes zaslúžene vymazáva.
Ak sa AfD a BSW udržia ako skutočné alternatívy k politike, ktorá ničí Nemecko i Európu, môžu jedného dňa tieto alternatívy začať spoločne uskutočňovať. Ak dajú prednosť spojenectvám s predstaviteľmi liberálno-progresivistického kartelu, bude po alternatívach.