Kto je vlastne v Nemecku extrémista

Durínsky Weimar vďaka pobytu klasikov Goetheho a Schillera bol – alebo azda stále je – považovaný za kultúrne srdce Nemecka, o kráse novovzkriesených Drážďan netreba hovoriť. Kto tam príde, nemôže povedať, že by sa ocitol medzi nepriateľsky naladenými ľuďmi. Skôr má – v porovnaní s našou skutočnosťou – pocit pokoja, starosvetskej pohody a útulnosti.

Podľa mnohých komentátorov sa tam však vo zvýšenej miere vyskytujú extrémisti, krajní pravičiari, dokonca neonacisti a Putinovi priaznivci. Vo víkendových krajinských voľbách tam totiž veľmi silne uspela Alternatíva pre Nemecko (AfD), prízrak nemeckej demokracie, hrozba pre Európu, Putinova piata kolóna a tak ďalej, možno azda aj Hitlerovi pohrobkovia. V Sasku mala 30,6 percenta (tam o pár desatín vyhrala CDU) a v Durínsku triumfovala so ziskom 32,8 percenta.

Ako je to možné? Najjednoduchšie je to zviesť na oslabené demokratické korene bývalej NDR, na náchylnosť obyvateľstva na nejaké podozrivé temné pudy a inštinkty, jednoducho tamojšiu špecifickú zaostalosť, ktorá sa prejavuje tým, že to stále ešte nevyzerá úplne multi-kulti. Zároveň vraj fandia Putinovi, asi z masochistickej nostalgie po sovietskych vojskách.

Lenže ono je to možno trochu inak. Možnože tí ľudia v tých dvoch krajinách majú obavy, že stav ich domovov a vlasti (títo Nemci hovoria Heimat, čo je inými považované za hlúpe slovo – nie je toto extrémizmus?) nemusí pretrvať do budúcnosti. Že sa totiž aj ich mestá a mestečká môžu začať podobať mestám na vzorovom Západe, kde sa zväčšujú štvrte, kde sú Nemci pomaly v menšine, kde sa dievčatám odporúča nenosiť kratšie sukne a za bezpečnostné riešenie sa považuje zákaz kuchynských nožov.

Politika, ktorá k týmto pomerom v Nemecku viedla, teda politika otvorených hraníc a podpory migrácie (skryto aj otvorene), sa pritom považuje za liberálnu, štátotvornú, mainstreamovú. Lenže práve ona viedla k extrémnym následkom a extrémnym pomerom, čo už - stále skôr len v náznakoch - uznávajú aj tí, ktorí ju vykonávali a vydávali za „alternativlos“ – bez alternatív. Tých, čo to už vtedy kritizovali a varovali, kam to povedie, naopak, označovali za xenofóbov a extrémistov. A sú stále. Teraz teda vyhrávajú v spolkových krajinách, kde by si mnohí želali, aby tieto „extrémy“ nedorazili aj k nim. Alebo v čo najmenšej miere. Preto volia svojich extrémistov. Kto za to asi môže?

Alternatíva pre Nemecko nie je príčinou krízy nemeckej politiky, ale je následkom mnohých chybných, dalo by sa povedať fatálnych rozhodnutí klasických strán a takzvanej liberálnej politiky (áno, takzvanej, pretože liberálna v zmysle hodnôt nebola a nie je). Voliči sa za „alternatívu“ nerozhodli hlasovať preto, že by v nich bublali temné pudy neznášanlivosti a nenávisti, ale preto, že videli, kam „liberálna“ politika vedie: k neznášanlivosti a nenávisti. Keby mali záruku, že politika sa bude viesť rozumne a v ich záujme (aj to je však považované za extrémne), neopúšťali by strany starého typu, nezháňali by sa po alternatívach. Keď túto dôveru stratili, nezostávalo im nič iné. Niekto do toho ísť musí.

A idú. Bohužiaľ, potom aj ľudia, ktorí by za normálnych okolností zostali neznámi. Ako šéf AfD v Durínsku Björn Hocke (sám je však západniar z Vestfálska) nie je práve na pohľad sympatický dobrák. Výskyt práve tohto typu ľudí však zodpovedá situácii, ktorá je nešťastím tejto doby: keď sa „miernym“ ľuďom do konfliktných tém nechce, lebo vedia, že v nich budú roztrhaní na franforce svorkou dozorcov pravovernosti. Tak do toho idú tí bezohľadní. A kto za to môže? Opäť tí, ktorí prišli s tým, že ich extrémizmus, ktorý ničí Nemecko, a teda aj Európu, nemá alternatívu.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.