Sulík a koniec jednej podoby liberalizmu
Návrat do politiky je však najťažšia kategória. Je to ako hazard, niečo také sa plánovať nedá.
Žiadny z doterajších A-čkových politikov v slovenskej politike neskončil tak ako Sulík. A to nie je jeho pochvala. Čelní politici končia po prehratých voľbách, rozhodnú o nich ľudia a odchod je vždy definitívny. Sú nejaké výnimky, keď sa niekto na čas vzdal mandátu (Radičová), ale to sa so Sulíkom nedá porovnať.
Hodnoťme to, čo sa dá – minulosť a pätnásťročnú kariéru.
To, že zakladá stranu, oznámil ešte v novembri 2008. Stranu, ktorú potom nazval Sloboda a Solidarita, založil koncom februára 2009. Celý čas ju udržal v parlamente. Bolo to počas piatich volieb a v parlamente ju tesne udržal aj v politicky ťažkej chvíli po predčasných voľbách v roku 2012 po páde Radičovej vlády.
Sulíkovo hlavné plus je, že rozumel kopírkam a faxom. Pokúsil sa slovenský liberalizmus zbaviť kopírovania toho, čo bolo liberálne na Západe. Nemal totiž zo Západu mindrák, netrpel nekritickým obdivom, poznal ho zvnútra, vyrastal v západnom Nemecku. K Nemcom sa správal rovnocenne. Vedel, ako žijú a myslia, možno dokonca myslel ako oni. Nepotreboval si dokazovať – ako je to zvykom na periférii –, že je prozápadný.
Preto mohol slobodne kritizovať euroval a európsku politiku voči Grécku, na ktorú doplácali všetci, osobitne nedávalo logiku, keď aj chudobnejší Slováci. Kritizoval politiku ECB, keď porušovala normy a dohody EÚ, otvorene kritizoval masovú migráciu, otvorené hranice a Merkelovej Willkommenskultur, naposledy prístup ideológov k spaľovacím motorom.
Keby sa takýto prístup k EÚ a Západu presadil v slovenskom liberalizme, boli by sme o kus ďalej. Sulík sa však nepresadil, postupne sa zdalo, že sa nepresadil ani vo vlastnej strane.
SaS-ku napokon definovali politici ako Korčok, Kolíková či Gröhling, ktorí nechcú, nerozumejú alebo sa nevedia presadiť v tom, čo robilo Sulíka Sulíkom.
SaS bez Sulíka stratí opodstatnenie. Bude na nerozoznanie od PS. Tento proces prebieha už niekoľko rokov, aktívne ho urýchľuje Denník N, čo si v Sulíkovej strane takmer nikto neuvedomuje. Percentá SaS sú jediné dostupné percentá na to, aby bolo PS silnejšie. A to stačí.
Treba však pripomenúť, že zo začiatku mal Sulík úspech, nebál sa otvoriť rómske témy, ich kriminalitu, nebál sa kritizovať Brusel. SDKÚ musela kvôli nemu otáčať a manévrovať, ale po voľbách sa nehla z miesta a Radičová radšej nechala padnúť vlastnú vládu. Tlak na Sulíka bol vtedy absurdný, držal slovo, ktoré dal voličom, a o jeho postojoch vo vláde všetci vedeli. Radičová s Dzurindom nedokázali vyjednať dohodu s opozičným Ficom, ten im vrátil predchádzajúci Dzurindov faul, vláda padla.
Nebola to Sulíkova zodpovednosť. Väčšina však na neho hodila deku, novinári, ktorí pri EÚ nerozmýšľajú, ale tiež len kopírujú, sa pridali.
Neskôr sa to zopakovalo pri vláde s Matovičom, ani tu však neniesol hlavný diel viny.
To však neznamená, že nerobil chyby. Robil a veľké.
Prvá veľká množina je personálna politika. Sulík priviedol do parlamentu veľké množstvo exotov. Matoviča s rodinou, Galka, Poliačika, Hlinu... Tých mien je na dva riadky. Naposledy urobil chybu, keď zobral do klubu politikov z Kiskovej strany - od Kolíkovej po Marcinkovú.
Navyše Sulík nemá v strane dediča. A to je v slovenskej politike smrteľný hriech.
Ľahkovážnosť ukazoval aj v témach, aj vo vystupovaní. Vždy, keď išlo o legalizáciu drog, zabíjanie nenarodených detí, rodinu a dúhovú propagandu. Mal na to, aby sa vyčlenil z radu, už preto, lebo napríklad rozumel vážnosti demografie, podnikanie a stav pracovného trhu nie sú pre neho abstraktné témy, ale aj preto, že vyhľadával diskusiu a iný názor nepovažoval za hrozbu. Ale ten krok neurobil.
Pritom ekonomicky a liberálne uvažujúci vzdelaný človek vidí problémy ideológie, vie ich pomenovať a nemiešať anarchiu so slobodou. Dôkazom je Václav Klaus.
Sulík rozumel globálnym trendom, nežil v zajatí starých vzorcov, videl, že svet okolo sa mení. Mal inštinkt a sebavedomie, na škodu veci postupne politicky mäkol. Pred voľbami 2020 napísal najlepší program na tému EÚ, ale keď potom urobil ministrom Korčoka, všetko vyšumelo. Ešte pred začiatkom vojny dokázal povedať, že Rusi Krym nevrátia a mali by sme to brať vážne. Potom povedal, že ak Rusi trvajú na platbách v rubľoch, budeme platiť v rubľoch. Mikloš bol vytočený, ale práve to bol priestor pre Sulíka. Nechal to však tak.
Povedať, že po Sulíkovi ostáva prázdne miesto, by však bol omyl. Takto to nefunguje. Žiadna rezervačka neexistuje. Jeden zápas o podobu slovenského liberalizmu sa skončil.