A nielen to. V roku 2015 sa na samite prezidentov Baracka Obamu a Si Ťin-pchinga uskutočnila pomerne podrobná diskusia o Thukydidovej pasci, v rámci ktorej americký prezident vyjadril nádej, že napriek rastúcemu napätiu sa oba štáty dokážu dohodnúť, a čínsky prezident reagoval, že strategické chyby vháňajú štáty do vojenských pascí. Allison opatrne poznamenáva, že vojna naozaj nie je nevyhnutná, ale hneď dodáva, že tridsaťročnému konfliktu medzi Spartou a Aténami sa dalo predísť.

Druhou stranou rastu je strach

Základnými motívmi tejto vojny bol na jednej strane vzostup Atén a na druhej strane strach Sparty z rastúcej moci veľkého protivníka. Dve kľúčové slová sú tu „rast“ a „strach“. Podstatné na nich je, že prvé obsahuje merateľnú zložku hospodárskeho a politického rastu a druhé je skôr záležitosťou psychológie. 

Strach je najnebezpečnejší, keď sa dostane do verejnej sféry a v Aténach ho posilňujú politickí rečníci a v súčasnosti médiá. Spomínam si na jedného z účastníkov bojov v bývalej Juhoslávii, ktorý na otázku, kto je zodpovedný za vojnu, trpko odpovedal, že televízia. Keď sa raz budeme môcť pozrieť na vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou s odstupom, pravdepodobne objavíme ako jeden zo silných motívov klasickú Thukydidovu poučku o raste Západu a strachu Východu, že sa v budúcnosti neudrží, a preto je potrebné reagovať teraz. 

Dalo sa tejto vojne zabrániť? Ak by išlo o klasickú dobyvačnú vojnu, tak asi nie, ale ak by bol hlavným motívom strach Ruska zo straty mocenského postavenia, tak možno áno.

Po roku 1990 boli USA svetovou veľmocou, čo je pozícia, ktorá nikdy netrvá večne. Indický historik Ramachandra Guha píše, že ak sa niečo naučil, tak to, že v dejinách neexistujú dlhodobí víťazi ani porazení. Je priam bezpečnejšie oscilovať niekde uprostred, trochu ako Dánsko, ako založiť svoju identitu na tom, že sme svetovou jednotkou, a potom s napätím a niekedy aj s hrôzou sledovať, ako sa tento predpoklad bolestne rúca. 

Oslavy šesťdesiatročnej vlády kráľovnej Viktórie v roku 1897 vyzerali ako jedna veľká oslava impéria, nad ktorým slnko nezapadá, ale v priebehu niekoľkých krátkych desaťročí sa Británia opäť stala len jedným z ostrovov, hoci stále pozoruhodným.

Niečo podobné by sa dalo povedať o japonskom priemysle v 70. rokoch minulého storočia, keď sa zdalo, že elektronický svet bude patriť len šikovným a pracovitým Japoncom.

Keby sme to len vedeli

Ríšsky kancelár Theobald von Bethmann Hollweg si na konci prvej svetovej vojny povzdychol: „Keby sme to len vedeli!“ Všetko, za čo sa bojovalo, ležalo v prachu. Rakúsko-Uhorsko sa zrútilo, ruský cár a nemecký cisár zmizli, Anglicko stratilo celú generáciu mladých a talentovaných mužov, Francúzsko bolo vnútorne rozvrátené a škody spôsobené vojnou sa budú splácať ešte celé desaťročia.

A prečo? Kiež by sme to vedeli... Hollwegov povzdych zaznel v ušiach amerického prezidenta J. F. Kennedyho, keď o desaťročia neskôr, v roku 1962, prehodnocoval dejiny prvej svetovej vojny. 

Zdá sa, že populárny Kennedy bol na úlohu vrchného veliteľa americkej armády zle pripravený, pretože ako ukazuje Allison, počas kubánskej krízy urobil vážne chyby. Predovšetkým sa rozhodol verejne konfrontovať Chruščova namiesto toho, aby sa najprv pokúsil o súkromný rozhovor a diplomatické riešenie. Nenechal priestor na vyjednávanie a namiesto toho stanovil ultimátum, ktoré predpokladalo, že Američania udrú ako prví a Rusi budú nútení odpovedať napríklad zničením Západného Berlína. Z ruského pohľadu by to potom bola typická obranná reakcia.

Niečo podobné mal na mysli aj kancelár Hollweg, ktorý sa neprestal domnievať, že prvá svetová vojna sa začala ako obranná vojna, do ktorej Nemecko muselo vstúpiť, aby si udržalo svoje postavenie. Moderná psychológia celkom jasne ukazuje, že strach zo straty postavenia alebo vplyvu má väčšiu silu ako racionálna analýza možných strát. V takom prípade podstupujeme nerozumné riziko, aby sme si zachovali to, čo považujeme za svoje. 

Vôľa ku konfliktu môže prevážiť nad schopnosťou krajiny viesť vojnu. Médiá začnú zvýrazňovať vlastenecké hnutia a vlastenecké nálady a politici sa im do istej miery prispôsobujú. Drobné, inak bežne zvládnuteľné udalosti eskalujú, a národ sa ocitá v zajatí rozjatrených emócií a bojovných nálad. Tie sa veľmi často skryto rozvíjajú celé desaťročia v miernych formách vzájomnej nedôvery a drobných nespravodlivostí, ktoré sa dajú ľahko ospravedlniť národnými záujmami.

Vzostup Nemecka

Moderné koloniálne ríše zakladali námorníci. Každá správna ríša hodná tohto mena musela mať kolónie a silné námorníctvo. V roku 1890 vydal americký námorný kapitán a stratég Alfred T. Mahan knihu o kľúčovom vojenskom význame námorníctva, ktorá vyvolala preteky v zbrojení v Nemecku aj v Japonsku. Cisár Wilhelm sa rozhodol vziať si knihu k srdcu a každá nemecká vojnová loď dostala jej nemecký preklad. Mahan podceňoval úlohu diplomacie, neodhadol budúcu ponorkovú vojnu, ale dokázal presvedčivým a jasným štýlom zdôvodniť zásadnú mocenskú úlohu námorníctva. Jeho hrdinom bol admirál Nelson.

Koncom 19. storočia myšlienku svetovej veľmoci najlepšie napĺňalo Anglicko, hlavný svetový bankár, obchodník a policajt. V tom čase sa však začal presadzovať silný nemecký priemysel, túžba po kolóniách a predovšetkým pocit potreby vybudovať silné moderné námorníctvo.

Na druhej strane sveta Rusi dobyli Sibír a prenikli takmer k hraniciam Indie. Nemecký generálny štáb pozorne sledoval výsledok – pre Britov potupnej – búrskej vojny a predpokladal, že v prípadnej indickej vojne vedenej z ruského územia Británia prehrá. Nemecko sa cítilo ohrozené z východu aj zo západu a navyše sa obávalo, že existujúca poľnohospodárska pôda nepostačuje na uživenie rastúceho počtu nemeckého obyvateľstva. Tí, ktorí sa boja – zbroja.

Čísla ukazujú úroveň Nemecka v tom čase. V roku 1913 Nemecko vyrobilo a spotrebovalo viac elektrickej energie ako Británia, Francúzsko a Taliansko dohromady. Malo dvakrát viac telefónov a železničných tratí ako Veľká Británia. V rokoch 1901 až 1914 získalo Nemecko dvakrát viac Nobelových cien ako Spojené kráľovstvo a štyrikrát viac ako USA.

Preteky v zbrojení určite nespôsobili prvú svetovú vojnu, ale vytvorili atmosféru nedôvery a vzájomného ohrozenia. Nemci, ktorí sa medzitým stali vyspelým európskym národom, sa cítili ukrivdení a neskoro prišli aj ku kolóniám, ktoré považovali za znak impéria. Podobne ako Atény, ktoré kedysi zvíťazili nad obrovskou perzskou armádou a rozvinuli fascinujúcu antickú kultúru, aj Nemci si mysleli, že by mali mať väčší podiel na riadení sveta. Koniec koncov, bolo by to spravodlivé.

Čína ako USA

Napoleonovi sa pripisuje výrok o tom, že Čína je spiaci obor a keď sa prebudí, otrasie svetom, takže ju radšej nechajte spať. Historické porovnania môžu byť neisté, ale aj znepokojujúce.

Uvažujte o štyroch veľkých krajinách, ktoré majú podobný program na dosiahnutie niekdajšej veľkosti. Sú to Trumpova Amerika, Putinovo Rusko, Siova Čína, ktorá sa chce konečne zbaviť storočného poníženia, a oveľa menej nápadná India, ktorá sníva o indickom storočí.

Podobne ako Nemecko po roku 1890, aj Čína má jednoznačnú vôľu presadiť sa, a ak to bude možné, stať sa – spočiatku nenápadne – najväčšou svetovou hospodárskou a vojenskou mocnosťou.

Za zmienku stojí história čínskych lietadlových lodí. Prvýkrát získali jednu z nich od Austrálčanov v roku 1985 ako zdroj kovového šrotu. Číňania ju dôkladne preskúmali, založili vlastný vojenský inštitút a začali sa ju učiť a kopírovať. Hoci loď nemala žiadnu elektroniku, Číňanov prekvapilo, koľko funkčných mechanických zariadení obsahovala, vrátane katapultov.

V tom čase len málo západných odborníkov vôbec tušilo, že Čína bude schopná pustiť sa do takéhoto projektu. Číňania sa k týmto aktivitám priznali až o 27 rokov neskôr (K čomu sa priznajú o ďalších 27 rokov?). 

Ďalšie lietadlové lode zo sovietskej éry boli pôvodne predané Južnej Kórei, ale miestne environmentálne skupiny protestovali proti ich demontáži, a tak ich Čína lacno odkúpila. Nakoniec však pripravila na plavbu nedokončenú lietadlovú loď Varjag, ktorú kúpila od Ukrajincov.

Ďalším krokom bola výstavba vlastnej lietadlovej lode, pravdepodobne v blízkosti dnes tak známeho mesta Wu-chan. Išlo stále o vylepšený sovietsky model. Až ďalšia lietadlová loď – Fujian – bola čínskej konštrukcie. Bola spustená na vodu bez väčšej pozornosti médií len nedávno, v máji 2024. Nešlo len o loď, ale o prepojenie so satelitným, radarovým a informačným systémom. V súčasnosti sa stavia celkom mimoriadna lietadlová loď s jadrovým pohonom, ktorá bude vyzbrojená aj nekonvenčnými typmi zbraní, napríklad laserovými delami.

Americký politológ Rush Doshi nazýva tento proces dlhou systematickou hrou na nahradenie amerického poriadku. Koniec koncov, prezident Si dal v roku 2014 na stretnutí s európskymi lídrami jasne najavo, že v konečnom dôsledku sa problémy Ázie a jej bezpečnosť majú riešiť v Ázii.

Číňania sa domnievajú, že tak ako sa Británia musela stiahnuť z Ázie, je teraz čas, aby to isté urobili aj Američania. Tento projekt sa systematicky financuje a rozvíja podobne ako kedysi rozvoj nemeckého námorníctva nejakých tridsať rokov.

V prípade Číny však nejde len o financie a zbrane, pretože Čína sa snaží rozvíjať aj vedu a kultúru, teda byť kultúrnym hegemónom celého regiónu. Lieta na odvrátenú stranu Mesiaca, podporuje talentovaných umelcov a pritom šikovne pracuje s národnou hrdosťou a prekonáva stáročia poníženia.

Je konflikt nevyhnutný?

Perikles nechcel vojnu so Spartou. Cisár Viliam sa snažil vyhnúť konfliktu s Britániou. Mao odrádzal Kim Ir-sena od útoku na Južnú Kóreu, ale veci sa vymkli spod kontroly. Napriek tomu je možno pravdepodobnejšia nejaká forma hybridnej vojny. Jeden z najčastejších scenárov zahŕňa umelú inteligenciu, ktorá vyprázdni bankové účty niekoľkých stoviek spoločností a zákazníkov. Informácie sa rýchlo rozšíria, ostatní začnú vyberať svoje peniaze a nastane finančný kolaps.

Napriek tomu existujú spôsoby, ako mať len mierne konfliktný mier. Španieli a Portugalci sa v 16. storočí vďaka pápežovi dokázali dohodnúť na rozdelení sveta. Nemecko po roku 1990 získalo v rámci mierovej dohody časť toho, čo chcel Hitler dosiahnuť vo vojne. V roku 1900 sa Amerika a Veľká Británia takmer dostali do konfliktu, ale trpezlivá a ústretová diplomacia obe krajiny spojila. V skutočnosti, keby Briti zasiahli do vojny Severu proti Juhu o niekoľko rokov skôr, mohli sme mať dnes dve znepriatelené Ameriky.

Graham Allison sa domnieva, že v tejto chvíli možno nepotrebujeme ďalšie kolo zbrojenia, ale sadnúť si a zamyslieť sa nad situáciou. Spolu so svojím kolegom, slávnym historikom Niallom Fergusonom, dokonca navrhli, že Biely dom by mohol zriadiť Historický poradný výbor ako obdobu podobnej inštitúcie ekonomických expertov. 

Môj vlastný názor je, že o vojne medzi USA a Čínou budeme ešte veľa počuť, ale jediné, čo s tým môžeme urobiť, je príliš si to nevšímať.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie