Sudca Šamko: Nárast drobných krádeží kvôli zmenám trestného kódexu je mýtus

Médiá nálepkovali sudcov za „mafiu“, rozhodovali o tom, ktorý sudca mafia je a ktorý nie je, nezriedka podľa politických kritérií alebo postojov k tomu, či sú ochotní podpisovať aktivistickým prokurátorom väzby.  

„Kvalifikovanie prípadu ako založenie zločineckej skupiny bola bežná praktika, ako dostať vec pod dozor ÚŠP. Na Slovensku máme ‚vďaka‘ tomu viac zločineckých skupín ako v Taliansku.“ Vyšetrovanie postavené na kajúcnikoch sa podľa neho nepáčilo veľkej časti sudcov, len to nedávali hlasno najavo. „V USA existujú významné údaje o tom, že veľká časť justičných omylov je založená práve na falošných priznaniach a krivých svedectvách,“ tvrdí.

Veľkú kritiku však vznáša aj voči kroku ministra Suska, ktorý prepustil Dušana Kováčika z väzby. „Ak by videl dôvody na prerušenie trestu, tak by to urobil Najvyšší súd,“ tvrdí Šamko. „Bolo to nesprávne rozhodnutie. Mal to nechať na súd.“

Nárast drobných krádeží v obchodoch v súvislosti s novými trestnými zmenami je podľa neho mýtus, polícia nemá ako riešiť trestné činy ľudí bez domova, čo v obchode nahryznú horalku.

Ste sudcom, ktorý sa dlho vyjadroval proti nezákonným postupom, ktoré sa na Slovensku udomácnili počas predchádzajúcej vlády. Nedávno ste sa však kriticky vyjadrili k návrhu ministra Borisa Suska na disciplinárne stíhanie sudcu Juraja Klimenta. Európsky súd ale videl v jeho rozhodovaní problém, najmä pri predlžovaní väzby stíhanej sudkyne Cvikovej. Je podľa vás disciplinárka formou politickej šikany sudcu?

Neviem presne, na čom je postavené disciplinárne stíhanie voči doktorovi Klimentovi, najskôr sa hovorilo o tom, že by to malo byť za jeho rozhodnutie vo veci Cviková, kde rozhodol Európsky súd pre ľudské práva. K tomu som sa vyjadril, že táto vec nie je na disciplinárny návrh, keďže je bežné, že nadriadené súdy opravujú alebo majú iný názor ako podriadené súdy. Ale z médií viem len toľko, že disciplinárny návrh napokon nebol podaný vo veci Cviková, ale pre iné skutky. Tie nepoznám.

Môže to však byť forma politickej šikany? Ako si vysvetľujete, že minister konal proaktívne?

Minister spravodlivosti má disciplinárnu právomoc a ak si myslí, že nejaký sudca pochybil a mal by sa k tomu vyjadriť disciplinárny súd, túto právomoc môže využiť. V tom nevidím žiaden problém. Disciplinárne návrhy sa dávali počas práce každého ministra. Žiaden sudca nie je nedotknuteľný. To, či je to forma šikany alebo odplaty zo strany ministra voči konkrétnemu sudcovi, posúdi Najvyšší správny súd a môže sa k tomu vyjadriť vo svojom rozhodnutí tak, ako to urobil napríklad vo veci Mozner, na ktorého podala disciplinárny návrh ministerka Kolíková.

Problém je, že pán Kliment bol zadefinovaný koaličnými politikmi ako politicky angažovaný sudca. Podľa niektorých jeho verejných výrokov ste ho za takého považovali aj vy. Čo ste tým mali na mysli?

U neho bol problém v tom, že v roku 2020 kandidoval za generálneho prokurátora. Celý rok bol v kampani, poskytoval rozhovory, kde sa v médiách vymedzoval voči Smeru či vtedajšej opozícii. Hovoril o sebe fakticky ako o kandidátovi hnutia OĽaNO, spomínal, ktorých sudcov treba stíhať, kto by sa mal hanbiť a podobne. Kádroval všetkých a všetko, či už išlo o politiku alebo sudcov. Mal množstvo politických vyjadrení. To ho teraz dobieha. Ak sa ako sudca vyhraňujete politicky a proti nejakej politickej strane, je jasné, že dotyčná strana dospeje k názoru, že v rozličných kauzách môže rozhodovať proti nim neobjektívne.

Pravdaže, sudca môže mať svoj názor a ak kandiduje napríklad za generálneho prokurátora, aj sa očakáva, že prezentuje nejakú predstavu. Kde je podľa vás tá hranica, kde už výroky pána Klimenta mohli byť za hranicou a vstupovali do politického diskurzu?

Podľa mňa je vždy problém, ak je sudca fakticky kandidátom politickej strany a verejne sa s ňou stotožňuje, napríklad s jej programom a vo vzťahu k inej politickej strane sa zase vyhraňuje negatívne. On sa vo verejných vyjadreniach stotožňoval s hnutím OĽaNO a prezentoval sa fakticky ako ich kandidát. To môže byť vnímané druhu stranou tak, že nebude objektívny pri rozhodovaní a že plní program tejto strany.

Takto by sa sudca verejne prezentovať nemal a pokiaľ takto vstúpil do politického ringu, musí očakávať, že ho druhá strana bude vnímať ako politického hráča, a nie ako sudcu, a bude na neho politicky útočiť. Nemali by ste sa ako sudca škatuľkovať, že ste za nejakú politickú stranu. A tiež by ste nemali mať mesiášsky komplex a verejne kádrovať sudcov a deliť ich podľa svojho hodnotového sveta na tých, ktorí si zaslúžia byť potrestaní, a tých, ktorí nie.

Tam by ste si mali zahryznúť do jazyka a vyjadrovať sa skôr k odborným veciam. Ak kandidujete na generálneho prokurátora, mali by ste hovoriť najmä o tom, čo chcete v tejto funkcii urobiť či zmeniť, ako by mala fungovať prokuratúra. Nemali by ste sa verejne vyjadrovať o politikoch a o sudcoch a nadbiehať spriazneným médiám, aby ste získali funkciu.

Myslíte si, že tu po roku 2020 bola klika sudcov, ktorí vstúpili do politického diskurzu a následne aj ich rozhodnutia boli ovplyvnené politickým spôsobom?

To neviem posúdiť. Dúfam, že nie, že to takto nebolo nikdy. Môžete mať sympatie k politickej strane, ale nemali by ste to verejne dávať najavo a ani svojou rozhodovacou činnosťou.

Zdá sa, že počas vlády OĽaNO sa podobne ako predtým v prípade Smeru významne zneužívali súdne a prokurátorské inštitúcie na potláčanie politických oponentov. Vy ste také niečo neregistrovali?

Keď som sa verejne vyjadroval, hovoril som skôr o veciach, ktoré sa týkali justície. To bola kauza Búrka, kauza Víchrica. Policajné kauzy ako Judáš a podobne som bližšie nesledoval, tam sa vyjadriť neviem. Ale pokiaľ ide o Búrku a Víchricu, tak tieto kauzy vo vzťahu k niektorým obvineným považujem za učebnicové zlyhanie orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní. Raz sa tieto kauzy budú prednášať na právnických fakultách ako vzor, ako by nemalo vyzerať dokazovanie v trestných veciach.

V čom ste videli problém v trestnom práve?

Podstata bola v tom, že sa fakticky nič nedokazovalo, ale záujmom polície bolo iba vytiahnuť niekoho z podozrivých osôb a urobiť z neho kajúcnika. A potom už iba slepo veriť tomu, čo kajúcnik hovorí, vystrihnúť z jeho výpovede narozprávané skutky, ktoré sa skopírovali do uznesenia o vznesení obvinenia, dať tých, voči ktorým kajúcnik hovorí, do väzby a čakať, či sa niekto vo väzbe zlomí a potvrdí výpoveď kajúcnika. A, samozrejme, ignorovať dôkazy v prospech obvineného, pokúšať sa preparovať osoby vo väzbe opakovanými návštevami operatívnych pracovníkov, ktorí za potvrdenie výpovede kajúcnika sľubovali rôzne benefity.

K tomu slúžili aj nadkvalifikácie skutku, keď sa z prečinu stal zrazu zločin, aby ste mohli podať návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, prípadne došlo k zázračnému zmierneniu kvalifikácie, keď ste sa priznali. V kauze Víchrica napríklad prokurátorka ÚŠP obvinila sudcu na podklade dôkazu z počutia. Neuveriteľné. Ústavný súd nedal súhlas na jeho vzatie do väzby a generálny prokurátor neskôr zrušil toto obvinenie. Takto pracovala táto „elitná“ prokuratúra? Prekážalo mi, že sa z latky dokazovania extrémne zľavovalo.

Dovolím si tvrdiť, že v niektorých kauzách sa nič neoverovalo, iba sa vystrihli skutky, ktoré kajúcnik narozprával a z nich sa vyrobilo obvinenie a celé trestné konanie bolo založené len na náboženskej viere v pravdivosť výpovede kajúcnika. Kajúcnik môže mať pritom veľa dôvodov na to, aby nevypovedal pravdivo. Učia nás to aj skúsenosti zo zahraničia, keď napríklad v USA existujú významné údaje o tom, že veľká časť justičných omylov je založená práve na falošných priznaniach a krivých svedectvách. Register justičných omylov už vznikol aj v Európe a nedávno mali vo Veľkej Británii takzvaný poštový škandál, keď zistili, že pod tlakom sa priznali desiatky obvinených k vymysleným skutkom.

Kedy sa tieto javy začali neprimerane prejavovať?

Toto zľavovanie v dokazovaní či hľadanie skratiek v dokazovaní sa začalo diať vo väčšom meradle od roku 2019 a dnes to dobieha celé trestné právo. Dnes sa spochybňuje každá kauza, dokonca aj tie, ktoré by sa spochybňovať nemali, lebo na to nie je žiadny rozumný dôvod. Malo to vplyv aj na to, že vznikla vojna v polícii. To všetko súvisí s tým, že sa do toho šlo premotivovane, poďme rýchlo hľadať udavačov a na nich postavíme obvinenia a pozatvárame ďalších, z ktorých sa zase niekto stane kajúcnikom a zase bude udávať a takto to pôjde dookola. To bol problém tohto obdobia, ktoré tu bolo posledné tri-štyri roky.

Či to malo aj politický podtext, to neviem. Ale ak máte výpoveď kajúcnika, keď hovorí o pätnástich ľuďoch a vy si z nich vyberiete siedmich a zvyšok neobviníte, tak sa logicky pýtate, čo za tým je.

Na začiatku tohto procesu ale bolo jedno veľmi prirodzené východisko. Pred voľbami 2020 sa očakával koniec Smeru, ktorý k správe verejných vecí pristupoval ako ku koristi, spoločnosť bola nahnevaná, voľby ovládol Igor Matovič so sľubom ukončiť staré spôsoby. Lenže ten volebný sľub znel, že ich rovno pozatvárajú do basy. Bez toho, že by bolo jasné, či na to budú dôkazy. Bol to politický sľub.

Bola tu eufória z konca jednej smeráckej éry. Vtedy sme si ešte neuvedomovali, čo to môže spôsobiť, ani to, že tento prístup paradoxne vráti Smer k moci a následne môže podobné praktiky, ktoré mu pripravili súperi, použiť vo svoj prospech. Následne sa ukázalo, že to neboli len slová, a do popredných funkcii v justičných a prokurátorských zložkách sa presadili ľudia, ktorí boli v zhode s novou politickou reprezentáciou a politickým zadaním za každú cenu pozatvárať exponentov minulej vlády. Vy ste už vtedy tušili, aký tlak to prinesie na sudcovský stav?

Myslel som si, že je to klasické politické vyjadrenie. Trestné právo robím 25 rokov a podobné vyjadrenia sa vyskytujú po každých voľbách. Vždy po nich nasleduje nárast trestných oznámení podávaných na predchádzajúcu garnitúru. Minister podáva trestné oznámenie na svojho predchodcu v úrade a verejne tvrdí, že je kriminálnik a podobne. Keď príde nejaký politik, ktorý sľúbi pozatváranie predchodcov, na slovenské pomery je to celkom tradičné tvrdenie.

Predsa len, tentoraz to ale prebehlo radikálnejšie.  

Novinkou bolo to, že sa podozrenia hneď spojili so zatýkaním za prítomnosti médií, s rozmachom kajúcnictva a s väzbami obvinených osôb. Až pri väzbe do tohto vstupuje sudca a tlak na neho. Najmä mediálny.

Okolo zatýkaní bola vždy mediálne vytvorená hystéria a tlak na to, aby dotyčný skončil vo väzbe. Dokonca aj „stariny“, teda skutky napríklad z rokov 2015 a 2016 sa riešili návrhom na väzbu, čo je neobvyklé. Všade pri zatýkaniach boli prítomní novinári, ktorí následne vytvárali tlak na sudcov. Novinári mali informácie, hodnotili dôkazy, písali o tom, ako má sudca rozhodnúť, mali vinníkov. Vytvorili aj náladu v spoločnosti, že to treba všetko poriadne rúbať a že rozhodovanie súdov o vine bude už iba formalita, lebo je to celé jasné. A že sa netreba až tak zaoberať zákonnosťou dokazovania, nakoľko podstatným je výsledok a údajná spravodlivosť.

Vtedy ste sa voči tomu začali verejne kriticky vyjadrovať...

Bolo to v marci 2020, keď sa začala Búrka. Vyjadril som sa, že nie je dobré, ak sa nájde jeden kajúcnik, ktorý navyše roky berie úplatky, a začne sa vyjadrovať voči kolegom, ktorých bez overovania hneď zavrieme a čakáme na ich priznania. To nie je dobré, preto som to verejne komentoval a kritizoval. Už vtedy som upozorňoval na judikatúru ESĽP, že takéto skratky v dokazovaní cez kajúcnika nie sú v poriadku a že nie je ani v poriadku, ak kajúcnika spravíme z človeka, ktorý páchal závažnejšiu trestnú činnosť, ako mali údajne páchať osoby, ktoré udáva. To je akoby ste spravili z mafiána kajúcnika, aby udal svojho telesného strážcu, a tešili sa, ako dobre objasňujete kriminalitu.

Podobné obvinenia postavené na neoverenej výpovedi jednej osoby tu však boli aj predtým. Napríklad kauza Špirko [Vasiľ Špirko, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorého za tretej Ficovej vlády stíhali pre údajný tlak na spolupracujúceho obvineného, ktorý sa nepreukázal, pozn. red.]. To som tiež komentoval, že jeho obvinenie nebolo v súlade so zákonom. Ale rozdiel oproti rokom 2020 až 2023 bol v tom, že jeho vtedy nevzali niekam do väzby do Prešova, kde by ho hneď obmedzili v kontakte s rodinou, a nečakali, kým sa prizná. Tlak na obvinených cez väzobné stíhanie bolo niečo nové a vážne. A nebolo by to možné bez rozhodnutí súdov. Tu je namieste kritika do vlastných radov za často povrchné posudzovanie väzobných dôvodov či časté akceptovanie nezmyselne nadhodnotených právnych kvalifikácií, čo potom vytýkal aj Ústavný súd.

Pre mňa bolo sklamaním rozhodovanie súdov o väzbe v niektorých veciach. Takmer všetko, kde prokurátor podal návrh na väzbu, sa bralo do väzby. A vo väzbe potom vznikol priestor vyvíjať na obvineného nátlak. Nebolo normálne, že vás dajú na samotku a tam čakajú, kým sa zosypete. To bol veľký rozdiel oproti predchádzajúcim rokom, kde sa síce taktiež vyskytovali rôzne trestné oznámenia či veci, pri ktorých bolo podozrenie, že ide o účelové trestné stíhania, ale neriešilo sa to väzobnými stíhaniami a mediálnym tlakom na sudcov, aby vybraných jedincov zatvárali.

V mediálnom prostredí sa už dnes neberie vážne princíp neutrality sudcu a rozhodovanie na základe pravidiel, keďže pravidlá môžu prekážať pri odsudzovaní „politickej mafie“. Od novinára sa dnes očakáva, že bude obhajovať čurillovcov a podobne aj tam, kde vážne pochybili. Kritika ich zlyhaní sa chápe tak, že dotyčný novinár ide po ruke Smeru a mafii. Nezávislá kritická žurnalistika v tejto oblasti v hlavných médiách de facto prestala existovať a väčšina ľudí už ani nemá dôvod jej „spravodajstvu“ o kauzách veriť. Je možné, že podobný fenomén nastal aj v sudcovskom prostredí, keď sudcovia dostávali návrhy na väzbu od prokurátora ÚŠP a radšej si nerobili problémy a hneď ju odklepli?

Nedá sa to vylúčiť. V niektorých prípadoch to budilo dojem, že sudca a prokurátor konajú v zhode, prípadne, že sudca akceptoval väzbu, lebo chcel mať pokoj. Ten štatistický nárast väzobných návrhov a väzieb od roku 2019 bol oproti minulým rokom významný a nie je náhodný. Jednoducho sa UŠP rozhodla využívať väzbu ako dôkazný nátlakový prostriedok a súd jej v tom často až príliš ochotne sekundoval. Návrh na väzbu a rozhodnutie o väzbe boli často akoby prekopírované, vágne dôvody väzby, bližšie nerozvedené či neustále dookola sa len opakujúce pri dlhšie trvajúcich väzbách.

Pokiaľ ide o tie nálepky, tak na Slovensku je nálepkovanie tradičný spôsob, ako fungovať, ak nemám protiargumenty, aspoň si kopnem do oponenta. Keď som sa zastal Špirka, oslavovalo ma anti-Smer spektrum. Keď som kritizoval spôsob vyšetrovania Búrky a vyjadroval sa ku kajúcnikom, tak som vraj chránil Smer. Stal som sa „smerákom“. Tí istí novinári, ktorí ma predtým oslavovali, ma teraz zatracovali a hovorili, že som „prebehol“ k Smeru a som proti očiste spoločnosti. Aj očista spoločnosti ale musí mať svoje zákonné hranice, tie však neurčujú médiá a ani politici.

Presne to isté sa deje aj v mediálnom prostredí.

To, ako sudcu vníma verejnosť, je dané médiami. Ak rozhodujete „správne“ podľa ich názoru a hodnotového nastavenia, ste dobrý, zaujímavý, proreformný, perfektný. Ak rozhodnete inak, je koniec. Ste skrátka „smerák“, korupčník. To škatuľkovanie tu je, nálepky dávajú médiá a dávajú ich aj sudcom. „Harabinovci“, „klimentovci“. Jedni sú dobrí, iní zlí a v strede je nejaká nevyhranená masa sudcov, ktorých treba správne hodnotovo nasmerovať, aby rozhodovali správne. To je práca médií.

Ak by sudca prokurátorovi nepodpísal väzbu, napríklad kvôli slabým dôkazom, vie, čo môže na druhý deň očakávať v médiách. Je možné, že mnohí voči tomu nie sú odolní alebo je hranica, kde radšej chce mať pokoj, ako čeliť kritike z médií?

Je možné, že sudca sa stotožní s návrhom prokurátora alebo ho považuje za opodstatnený, ktorý má oporu v spise. Ale je možné, že podľahne tlaku a spolieha sa na to, že nad ním ešte je aj sťažnostný súd a ak by rozhodol nesprávne, tak ho opraví. Takýmto alibizmom sa vyhne problémom v mediálnom prostredí. Ak však sudca takto myslí, respektíve ak odkýva všetko, čo mu prinesie prokurátor, tak nemá byť sudcom. Práve my sudcovia sme spôsobili, že už neplatí zásada, že pravidlom je trestné stíhanie obvineného na slobode a väzba je len výnimka. U nás to bolo naopak.

Funguje to tak, že ak médiá napíšu, že dotyčný obvinený patrí do väzby a vy ho tam dáte, médiá napíšu, že ho sudca vzal do väzby. Ak si ale dovolíte ho nevziať, napíšu už, že sudca Peter Šamko ho nevzal do väzby. Použije sa priamo meno, aby masy v uliciach a na internete mali koho nenávidieť. Hejt sa spustí a sudcovia to vnímajú.

Tak to bolo aj vtedy, keď sudca Filo nevzal do väzby Dušana Dědečka, ktorý spôsobil tragickú nehodu na Zochovej ulici. Už to nebol len sudca, ale „ten Filo“. Následne chodil s ochrankou. Sudca by si ale nemal veci zľahčovať a rozhodovať podľa médií či bezducho opisovať väzobné argumenty prokurátora.

Občas sa vyskytli aj pomerne absurdné prípady, keď napríklad sudca prijal pri rozhodovaní o väzbe okrem iných svedectiev aj svedectvo takáčovca Csabu Dömötöra, ktorý odovzdávanie úplatku Ľudovítom Makóom v reštaurácii mal vidieť zo svojej pozície, sediac vonku na parkovisku v aute, pričom sklá v reštaurácii boli zatemnené. To predsa aj sudcovi musí napadnúť, že mafiáni si asi nedávajú úplatky tak, že je to viditeľné cez okno až na parkovisko. Sudca v tom ale zjavne nevidel nič nezvyčajné a aj takéto niečo nespochybnil. Nemal by aspoň pri takýchto „dôkazoch“ sudca nadvihnúť obočie a tú bizarnosť si tam všimnúť?

Tento prípad nepoznám, neviem sa teda k nemu vyjadriť. Ak je to živá vec, nechcel by som sa k takým ani vyjadrovať, lebo môžu skončiť u mňa.

Z niektorých odpočutých rozhovorov vyšetrovateľov čurillovcov vyplýva, že si mohli plánovať návrhy väzby podľa toho, že v danom čase bude mať na súde službu konkrétny sudca. Z kontextu vyplývalo, že si boli vopred vedomí, ako dotyčný sudca rozhodne a že inak by sudca nerozhodol podľa očakávaného zadania. Je možné čosi také naplánovať čistým kalkulom?

Neviem sa vyjadriť ku konkrétnej kauze. Ale vo všeobecnosti platí, že sudcovia majú služby stanovené dopredu, každý týždeň má službu konkrétny sudca. Policajt to vie a ak chce urobiť záťah, môže si sudcu doslova „vybrať“. To treba priznať. A tak to aj často v praxi funguje, že si policajti vyberajú konkrétneho sudcu. A neplatí to iba pri väzbách, ale napríklad aj pri nasadzovaní ITP. Ak vec nehorí, tak sa kalkuluje aj s rozhodovacou činnosťou tohto ktorého sudcu.

V minulosti sa kritizovalo aj to, že policajti si môžu vyberať nielen konkrétneho sudcu na konkrétnom súde, ale dokonca aj medzi viacerými súdmi. Napríklad sa skutok stane v Pezinku a policajti ho budú kvalifikovať ako založenie zločineckej skupiny, tak návrh na väzbu pôjde na Špecializovaný trestný súd, ak ten istý skutok kvalifikujú len ako organizovanú skupinu, návrh pôjde na Mestský súd Bratislava I a ak ho kvalifikujú iba ako spolupáchateľstvo, návrh pôjde na Okresný súd v Pezinku.

Dalo by sa to možno riešiť náhodným výberom sudcu, ale to by museli aj v noci a cez víkendy slúžiť minimálne dvaja a nevyriešilo by to celkom problém nadkvalifikovávania skutkov.

Ako je ale možné, že prokurátor alebo vyšetrovateľ vopred vie, ako sudca rozhodne, a kalkuluje s časom pri podávaní návrhu?

To neviem, ale myslím si, že to môžete len predpokladať. Faktom je, že väčšina návrhov na väzby je úspešná. Ak by bol ale vopred policajt dohodnutý so sudcom, ako sa rozhodne, tak by páchali trestnú činnosť. Sudca nie je predĺžená ruka polície či prokurátora a nie je ani protistrana obvineného, má byť nezávislý arbiter, a nie pajác, ktorý ide po ruke policajtom alebo prokurátorom či dokonca médiám.

Spomínali ste aj nadkvalifikáciu pri snahe dostať prípad pred ÚŠP. Čo ste si pomysleli, keď bol líder opozície Robert Fico stíhaný zo zosnovania zločineckej skupiny, keď sa ako premiér u podriadených zaujímal a možno aj ovplyvňoval vyšetrovanie a stíhanie káuz svojich politických oponentov?

Kvalifikáciu „zločineckej skupiny“ v tomto prípade spochybnil aj Najvyšší súd, ktorý uznesenie o vznesení obvinenia ohľadne zločineckej skupiny označil za vágne a uviedol, že je bežné, že každá vláda si delí funkcie. Ak to bol trestný čin, určite to nebola zločinecká skupina, ale bez zločineckej skupiny by to bolo premlčané, ak si to správne pamätám, z čoho vyplýva, že to bolo účelové nafúknutie právnej kvalifikácie.

Účelom teda bolo pochybne stíhať vtedajšieho vrcholového predstaviteľa opozície a ako inak, žiadať aj pre neho väzbu. Bez väzby alebo hrozby z nej nedokázali nič. Policajti majú často tendenciu dávať prísnejšie právne kvalifikácie, bežne sa to deje aj pri drogovej kriminalite, kde takmer vždy skutok kvalifikujú ako organizovanú skupinu, pritom ide o obyčajné spolupáchateľstvo. Aj cez nadhodnotenú právnu kvalifikáciu sa robí nátlak na rýchle priznania obvinených a či ide o priznania pravdivé, je vedľajšie. Aj s tým sa kalkuluje.

V tomto prípade bolo motívom vyšetrovateľov zrejme dostať prípad na Úrad špeciálnej prokuratúry.

Áno, kvalifikovanie prípadu ako založenie zločineckej skupiny bola bežná praktika, ako dostať vec pod dozor ÚŠP. Na Slovensku „vďaka“ tomu máme viac zločineckých skupín ako v Taliansku. Tu však treba povedať, že s častým vytváraným či skôr vyrábaním zločineckých skupín v prostredí UŠP mal problém generálny prokurátor, ktorý niektoré veci korigoval cez paragraf 363 trestného poriadku, respektíve Špecializovaný trestný súd, ktorý vydával v tomto smere aj oslobodzujúce rozsudky a nezriedka s tým mal problém aj Najvyšší súd SR, ktorý neuznal zločineckú skupinu aj napríklad pri väzobnom rozhodovaní. So zločineckými skupinami sa roztrhlo vrece práve kvôli určeniu príslušnosti.

Čo v tomto prípade znamená motív, aby prípad dostal práve Špecializovaný trestný súd (ŠTS)?

Založenie a zosnovanie zločineckej skupiny môže dostať len ŠTS.

Prečo to chceli dostať práve tam, keď veria nezávislosti a neutralite súdov?

Možno kvôli tej úspešnosti návrhov na vzatie obvinených do väzby. Ja si myslím, že tým hlavným dôvodom častého vytvárania zločineckých skupín bolo založiť kompetenciu Úrad špeciálnej prokuratúry. Jeho kompetenciou bolo vykonávať dozor nad prípadmi, v ktorých ide o založenie zločineckej skupiny. Cieľom bolo, aby prípad dozorovala konkrétna prokuratúra.

Bol to aj jeden z dôvodov, prečo podľa vás bolo správne zrušenie špeciálnej prokuratúry?

Samozrejme. Úrad bol zle nastavený, nemal žiadnu kontrolu ani nadriadenú prokuratúru. Sami si rozhodovali na prvom aj na druhom stupni. To je akoby okresný súd vydal rozsudok a sám rozhodoval aj o odvolaní. Všetko sa pieklo len v jednej budove a poriadna kontrola tohto úradu okrem paragrafu 363 neexistovala. Mne sa zdalo, že časť prokurátorov tohto úradu sa videla v pozícii spasiteľov, bojovníkov proti temným silám až mýtických hrdinov. A pritom ste len kritizovali nesprávne procesné postupy. Boli strašne uzavretí a to nie je dobré pre žiadnu mocenskú zložku.

Neboli sme ale jedinou krajinou, kde podobný úrad fungoval.

A nie sme ani jedinou krajinou, ktorý takýto úrad zrušil, lebo sa neosvedčil. Napríklad v Bulharsku zrušili aj špeciálny súd. Často sa hovorilo, že takýto úrad je dobrý, lebo sa pretrhnú miestne regionálne väzby. Zabudlo sa však na to, že ak vytvoríte takýto extrémne uzatvorený orgán, tak sa môžu nezdravé väzby vytvoriť vnútri tohto orgánu, čo môže byť ešte nebezpečnejšie. Preto niekde v zahraničí mali aj fluktuáciu osôb na takýchto úradoch.

Je to práve preto, aby sa to tam neuzavrelo v kamarátšaftoch, kde sa navzájom potľapkáte po ramene, aký ste výborní a každá kritika je už takmer na vznesenie obvinenia a aby ste neviedli vyšetrovania iba jedným vybraným smerom.

Vláda presadila aj vážnu zmenu trestných kódexov. Dnes sa veľa hovorí o náraste drobnej kriminality, ktorú to prinieslo. Vnímate to tak aj vy?

To sú absolútne hlúposti. Drobné krádeže v obchodoch nie sú žiadna kriminalita, ale išlo o umelo štátom vytvorenú kriminalitu. Do roku 2006 to všetko boli iba priestupky, tak ako je to napríklad stále aj v Česku. Až od roku 2006 zákonodarca prišiel s pomerne naivným názorom, že ak z opakovania priestupkov spraví trestný čin, tak tieto drobné protiprávne konania vymiznú. Štát teda spravil z priestupku umelo trestný čin, a tak sám vytvoril novú akože kriminalitu.

Samozrejme, tieto protiprávne konania nevymizli. Práve naopak, stali sa významnou časťou agendy orgánov činných v trestnom konaní a súdov a namiesto toho, aby sa policajti či súdy zaoberali skutočnou kriminalitou, museli sa venovať fakticky priestupkom a posielať ľudí za trojeurové krádeže do väzenia. Je absolútne neprijateľné, aby sa za takéto drobné krádeže v obchodoch ľudia posielali do väzenia a aby sa vôbec niečo takéto riešilo v trestnom konaní. Preto bolo správne, že sa tento umelo vytvorený trestný čin vrátil tam, kam desaťročia patril, teda medzi priestupky.

Tu sa treba pozrieť na to, kto je páchateľom týchto drobných krádeží v obchode. Kradnú spravidla buď závislí, aby mali na drogy, alebo ide o klasickú kriminalizáciu chudoby, keď ľudia bez domova v obchode jedia rožky alebo nahryznú kurence a berú si alkohol. Prípadne ide o alkoholikov. Štát neriešil, prečo sa kradne v obchodoch, a vybavil to tak, že z toho urobil trestný čin. To nič nezmenilo. Kradlo sa ďalej.

Skrátka, ak človek bez domova v obchode zje horalku, nemal by za to ísť do väzenia.

Samozrejme, že nie. Trestný čin musí mať určitú závažnosť a toto žiadnu závažnosť nemá. Je to protiprávne konanie, ktoré má byť vyriešené v priestupkom konaní. Priestupkový zákon by však mal byť novelizovaný, aby bolo možné ukladať efektívne aj napríklad rôzne povinné práce, teda mala by byť rozšírená možnosť ukladania sankcií v priestupkovom zákone a malo by sa riešiť, prečo sa kradne. Treba uviesť aj to, že trestný čin krádeže je najčastejšie páchaným trestným činom na Slovensku, pričom má pomerne nízku objasnenosť. Ak sa dopúšťate trestného činu krádeže, máte viac ako 50-percentnú šancu, že vás polícia neodhalí. A práve na vylepšenie týchto nelichotivých štatistík boli dobré horalkové krádeže, pretože pri nich spravidla vždy páchateľa chytili pracovníci obchodu.

To vlastne ani nevyšetrila polícia. Teraz im to padne a budú sa musieť vrátiť k vyšetrovaniu skutočnej kriminality a budú mať horšie štatistiky objasnenosti.

Horšie je to ale v oblasti vážnej majetkovej či korupčnej kriminality, mnohí sa nedostanú ani pred súd. V tomto podľa vás nedošlo k vážnemu zásahu do trestnej politiky štátu?

Znižovanie trestných sadzieb pri majetkových trestných činoch bolo podľa mňa úplne adekvátne a je na úrovni Rakúska, Nemecka či Česka. U nás platil stredoveký Trestný zákon, keď vám pri majetkovom trestnom čine pri škode cez 133-tisíc eur hrozil trest 10 až 15 rokov, čo bola absolútne nezmyselná trestná represia. V Nemecku či v Česku by ste pri rovnakej škode boli na úrovni podmienečného trestu.

Represia bola prehnaná, sadzby pri majetkových trestných činoch mali ísť dole už dávno. Pri násilných trestných činoch ako vražda, lúpež alebo vydieranie sa trestné sadzby neznižovali a to je v poriadku. Trestné sadzby sa konečne znižovali aj pri drogových trestných činoch. Sadzby boli privysoké, keď ste za tri jointy dostali odňatie slobody.  

Zmena premlčacích lehôt ale priniesla faktickú amnestiu pre mnoho ľudí spojených so smeráckou garnitúrou.

Premlčacie lehoty sú problém. Krátke premlčacie lehoty sú dobré vtedy, ak funguje dobre polícia a keď spravodlivosť funguje rýchlo. Ak máte políciu v rozklade, je jasné, že nestíhate, vtedy polícia túži po dlhých premlčacích lehotách. Faktom je, že ak skrátite premlčacie lehoty, môže to v niektorých veciach viesť k premlčaniu trestného stíhania.

Pri ekonomickej kriminalite často polícia ani nemôže konať rýchlo, lebo vám rok či dva trvá, kým povedzme vo výročnej správe vôbec zistíte, že vás podviedol konateľ.

Môže byť. Máte špecifickú kriminalitu, napríklad daňovú alebo úpadkové trestné činy, kde trvá dlhší čas, kým sa vôbec polícia dozvie o možnom podozrení zo spáchania trestnej činnosti. Ale potom, ak sa to už dozvie, by malo vyšetrovanie pokračovať rýchlym tempom, a nie trvať roky a spoliehať sa na to, že veď mám dlhú premlčaciu dobu a môžem mať preto aj dlhé obdobia nečinnosti.

Podľa môjho názoru bolo zbytočné skracovať premlčacie lehoty, keďže sa znižovali trestné sadzby pri majetkových trestných činoch a zvyšovala sa výška škody. To bolo postačujúce. 

Veď práve, samoamnestia stála primárne na tých premlčacích lehotách.

Neviem posúdiť, koľko mediálnych káuz zostane premlčaných. V justícii napokon aktuálne prebieha výkladový spor, či tie veci, na ktoré dopadá kratšia premlčacia doba, sú alebo nie sú premlčané. V praxi sa ale vyskytuje aj pomerne veľa prípadov, kde napríklad pri desaťročnej premlčacej dobe sa vznesie obvinenie až na deviaty rok od spáchania skutku a potom sa ďalších sedem rokov vedie dokazovanie v prípravnom konaní a následne ešte roky v konaní pred súdom, kde si už svedkovia nič nepamätajú. Takto by to vyzerať nemalo. Polícia by mala vedieť rýchlo zistiť, že bol spáchaný trestný čin a potom sa pokúsiť v normálnej dobe ho vyšetriť.

Dušan Kováčik sa dostal na slobodu skrz aktívny krok ministra. Ako vnímate tento krok? Hoci jeho proces trpel vážnymi chybami, napríklad nepripustením svedkov obhajoby, nemal by o jeho prepustení rozhodovať súd, a nie politik?

Celkom iste to nemal urobiť minister spravodlivosti. Absolútne nie. Dovolanie podal samotný pán Kováčik, na Najvyššom súde to teda nejaký čas bolo. Ak by videl dôvody na prerušenie trestu, tak by to urobil Najvyšší súd. Minister sa k dovolaniu odsúdeného pripojil tak, že sám v tej veci podal dovolanie, je to jeho právomoc, ale pokiaľ ide o právomoc prerušiť výkon trestu odňatia slobody, mal by ju využívať len v extrémne výnimočných prípadoch. Napríklad z humanitárnych dôvodov, ako je vážna choroba, alebo pri extrémne zjavnom porušení zákona. Ale ak len hodnotil skutkový stav inak ako súdy, tak to rozhodne nemal urobiť. Bolo to nesprávne rozhodnutie. Mal to nechať na súd.

V Štandarde sme často zaskočení tým, koľko sudcov a prokurátorov bolo nešťastných zo stavu súdov a prokuratúry počas predchádzajúcej vlády, ale zdieľalo tento svoj názor iba mlčky. Sudcov ako vy, ktorý prišiel s kritikou verejne, bolo málo. Aké panovali v sudcovskom prostredí názory na trestné konanie?

Chodím aj prednášať, pomerne veľká skupina sudcov a prokurátorov sa nestotožňovala s tým, kam trestné konanie smerovalo s úpadkom trestného práva a zľavovaním z dokazovania, nárastom a velebením kajúcnikov ako nejakého superdôkazu. Nie sú to len veci, ktoré by sa týkali ÚŠP. Aj my sme mali napríklad drogové prípady alebo lúpeže, kde vystupoval kajúcnik a celé dokazovanie sa zúžilo len na neho a jeho svedectvo bola svätá pravda.

Stretával som pomerne veľa sudcov, ktorí boli proti tomu. To, že sa niekto stane kajúcnikom, je v poriadku, pretože spolupracujúca osoba je už v trestnom práve klasický inštitút. Mne a aj viacerým iným sudcom či prokurátorom prekáža, ak sa z niekoho stane kajúcnik vo väzbe po tom, ako je intenzívne spracovávaný operatívnymi príslušníkmi polície, prípadne ak sa vezme do väzby iba preto, aby sa stal kajúcnikom a väzobné dôvody sa len predstierajú. A akonáhle sa obvinený vo väzbe stane kajúcnikom, hneď ho prepustia z väzby na slobodu. Je to veľká chyba nás sudcov, že sme to pripustili. Že sme pripustili napríklad to, že kolúzna väzba mohla trvať aj rok a viac a že sme pripustili to, že sa väzba využívala ako dôkazný prostriedok, ako tlak na vôľu obvineného a často neslúžila tomu, čomu mala.

Mediálne sa to celé oslavovalo, kajúcnici chodili po rozhovoroch, stali sa z nich mediálne hviezdy a všetci sa im klaňali. Komu sa to nepáčilo, bol považovaný za kriminálnika a čiernu ovcu. Keď napríklad sudcovia na Okresnom súde Bratislava III odmietli zákonne vydať polícii utajovanú prílohu k spisu, tak ich tá istá polícia ihneď rozpracovala ako podozrivé osoby zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti. Takto sa to robilo, a tak je samozrejmé, že mnohí kolegovia sa nepúšťali do verejnej kritiky.

V mediálnom prostredí vystupovali primárne sudcovia a prokurátori, ktorí s týmito procesmi súhlasili, a tak sa vytváral dojem, že v ich prostredí sa to považuje za správny postup. Podľa vás to bolo naopak?

Nevnímal som to tak. Navonok to tak možno vyzeralo, ale vnútorne to bolo naopak. Nebol pritom problém v tom, že sa stíhali napríklad politici či sudcovia, to je v poriadku. Išlo skôr o to, akým spôsobom boli stíhaní. S tým sa veľké množstvo sudcov a prokurátorov nestotožňovalo. Nebola to však len záležitosť posledných pár rokov. Keď si vezmete rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Adamčo a podobne, to sú veci z rokov 2014 či 2015. Vždy tu boli tendencie pomáhať si až nezdravo pomocou kajúcnikov a dnes nás dobiehajú rozhodnutia zo Štrasburgu.

Myslím si však, že to oslavovali skôr novinári a každého sudcu, ktorý rozhodoval podľa ich predstáv, ospevovali. Tak vznikol dojem, že to mnohí schvaľujú.

Pozoruhodná je v tomto aj psychológia sudcu a toho, ako uvažuje. Mal by byť odolný voči vonkajšiemu či mediálnemu tlaku, ale ani on nie je stroj. Posledné roky sa tieto mediálne lynče predsa len diali prehnane až drasticky. Dokáže sa sudca aj voči tomu obrniť? Respektíve nestane sa aj to, že dôjde u neho k protipohybu? Napríklad keď sa rozhodovalo o vražde Jána a Martiny, médiá sudcom dali jasne najavo, ako musia rozhodnúť, napokon, bolo tam množstvo silných dôkazov voči Marianovi Kočnerovi. Sudcovia si v médiách prečítali, ako majú správne rozhodnúť a rozhodli inak. Nemohlo tam dôjsť aj k tomu, že voči tomu tlaku sa už potrebujeme vyhraniť, lebo to už môže byť naozaj nebezpečné?

To si netrúfam povedať, či by to mohla byť motivácia sudcu, ale skôr si myslím, že nie. Myslím si, že o svojom rozhodnutí boli presvedčení, že je zákonné a má odraz v spise. Nemyslím si, že by rozhodovali na truc.

Foto: Vladislav Varga