Niekoľko dojmov z posledného stretnutia s profesorom Istvánom Käferom

Alebo, v tejto pre mňa osobnej chvíli, pár slov za Pištom báčim.

V katolíckom Ústave svätej Alžbety pre seniorov

Keď som sa počas svojho tohtoročného študijného pobytu v Budapešti stretol s profesorom Istvánom Käferom, netušil som, že je to naposledy. Tentoraz sme sa ale stretli v budínskej časti mesta v katolíckom Ústave svätej Alžbety pre seniorov. Na ulici slávneho spisovateľa Antala Szerba. Chvíľu sme sa hľadali, lebo som vystúpil pri nesprávnom vchode. Izba, do ktorej ma napokon profesor, ktorý už veľmi ťažko chodil, priviedol, bola vlastne takou klasickou bunkou, akú mávajú dôchodcovia aj u nás. Striedma. Dve postele, stôl, stoličky, kreslá, nejaké skrine a skrinky, police a laptop na vybavovanie základnej korešpondencie. „Mám tu aj pracovňu,“ upozornil ma profesor, keď postrehol moje rozpaky, „ale na inom mieste budovy a tam mám aj malú príručnú knižnicu.“ Jednoducho, nebol to už ich peštiansky byt, v ktorom som sa vždy cítil ako v obraze dávno zabudnutých čias. Naše zvítanie bolo o to srdečnejšie.

Vtedy na Spišskej Kapitule

Profesor ma vždy žiadal o nejaké knižné novinky zo Slovenska, ktoré chcel medzi Maďarmi spopularizovať. Tentoraz som mu doniesol VIII. a IX. diel edície Monumenta Linguæ Slovacæ, teda Pamätníkov slovenského jazyka. Len pre informáciu, vydali sme tu slovenské listy barónky Anny Márie Horváth-Stančičovej z rokov 1767 – 1801 a slovenské zemské kľúče, alias manuály, ako nájsť v „nasseg slowenskej zemi“ poklady, spísané v priebehu 16. – 18. storočia. Potešil sa. Veď nakoniec, bol pritom aj osobne, keď sme začínali sympóziom na Spišskej kapitule s naším projektom vydávania a sprístupňovania pamiatok v slovenčine predspisovného obdobia (www.slovacika.sk).

Čo všetko slovenským vedcom vedel ponúknuť profesor Käfer

Vtedy to bola veľká udalosť. Profesor nás povzbudil a usmernil svojimi radami. Veď sám dlho pracoval v Univerzitnej knižnici ELTE a stal sa vydavateľom celého radu slovacikálnych príručiek, bohužiaľ, dnes stále málo známych na Slovensku. Uvediem preto tri príklady za všetky. Prvý je z roku 1977Az Egyetemi Nyomda négyszáz éve (1577 – 1977) (Štyristo rokov univerzitnej tlače [1577 – 1977]). Kniha zachytáva na 250 stranách bibliografické údaje najstarších tlačí jezuitskej Trnavskej univerzity (1648 – 1777) a jej pokračovateľa Kráľovskej univerzitnej tlačiarne Budínskej univerzity (1777 – 1849). Druhá kniha je z roku 1985. Ide o 750-stranovú publikáciu A szlovák és a cseh irodalom magyar bibliográfiája a kezdetektől 1970-ig (Maďarská bibliografia slovenskej a českej literatúry od začiatkov do r. 1970), medzi nami nazývanú prosto Käfer.

Tretie dielo, ktoré by mal dnešný slovenský čitateľ poznať, je kritická edícia Slovenských ľudových piesní (Szlovák népdálok) od Bélu Bartóka, ktorej prvý diel profesor Käfer vydal v roku 2011. Na ďalších pracoval do svojich posledných dní. Bartókova zbierka slovenských ľudových piesní síce vyšla paralelne aj vďaka slovenským editorom, a to v niekoľkých zväzkoch, maďarské Käferovo vydanie sa však z vedeckého hľadiska najviac priblížilo predlohe Bélu Bartóka, ako ju odovzdal v roku 1923 Matici slovenskej. 

Na Kapitule nám profesor pomohol predovšetkým svojimi osobnými kontaktmi. Veď jeho žiaci, ktorých vychoval najmä po roku 1989 a vzniku maďarskej Katolíckej univerzity v Pilišskej Čabe na Stredoeurópskom slavistickom inštitúte, ktorý sám založil a dlhé roky viedol aj s Katedrou slovenského jazyka, i dnes pracujú vo všetkých dôležitejších knižniciach, archívoch i na univerzitných pracoviskách. Nielen v Budapešti. Nápomocný však bol obrovským prehľadom v autentických slovenských archívnych dokumentoch, ktoré sa nachádzajú roztratené kade-tade po Maďarsku, najmä však v Sečéničke, Knižnici Maďarskej akadémie vied a Maďarskom národnom archíve na kopci v Budíne.

„Na čom teraz pracuješ?“

„Na čom teraz pracuješ?“ opýtal sa ma a usadil do kresla pri okne. Sám si sadol vedľa mňa, ale predtým nám ešte uvaril čaj. A sám si ho trochu posilnil mojím darčekom. „Aby sa mi rozviazal jazyk,“ povedal na vysvetlenie. Jeho pani manželka, pani Gabriella, pre niekoho teta Gabi, šarmantná ako vždy, sedela na posteli opodiaľ. A počúvala. Tiež sa usmievala. Vie po slovensky ešte z čias, keď Pišta báči pôsobil na Filozofickej fakulte UK ako lektor maďarského jazyka a získal si tam početných a vplyvných známych z vedeckého i nášho vtedy v podzemí skrytého katolíckeho sveta.

Odpovedal som oficiálne: „Okrem projektu sprístupňovania slovenských textov predspisovného obdobia, ešte na Svätoplukovi.“ Uškrnul sa, keďže sme obaja vedeli, že je to dlhá téma na začiatok. Potom však promptne zareagoval: „Krmanov kalendár zo Žiliny som ti poslal?“ „Poslali ste,“ odpovedal som popravde. Lebo ho poslal. Ale prečo je to také dôležité, možno inokedy.

„A na čom pracujete Vy?“ opýtal som sa potom ja viac zo zvedavosti ako zo zdvorilosti. Profesor ma zahriakol. Nástojil totiž na tom, aby som mu tykal. Mal som s tým problém. Otcovi vedného odboru, ktorý sám rád nazýval hungaro-slovakistika, poprednému slavistovi v Maďarsku, autorovi početných diel encyklopedického charakteru, poradcovi maďarských premiérov, človeku blízkemu maďarskej i slovenskej biskupskej konferencii, členovi Slovenskej akreditačnej komisie, jedným slovom osobe, ktorú by niekto pokojne mohol označiť aj ako pontifex maximus slovensko-maďarských vzťahov, som bez jeho výslovného a opätovne opakovaného želania jednoducho tykať nevedel. Ale stalo sa. Potom som už iba musel dávať veľký pozor na to, aby som s Pištom báčim dodržal vymedzený dvojhodinový časový limit určený pre návštevy.

Ako vždy bolo o čom hovoriť

Na moju otázku, čo pripravuje ďalej, potom odpovedal: „Na jeseň na Slovensku vyjdú Zážitky v Skalici Gyulu Juhásza z desiatych rokov 20. storočia. Mal by to byť spoločný preklad s Karolom Wlachovským.“ (Gyuala Juhász je známy maďarský básnik, ktorý určitý čas pôsobil na Katolíckom gymnáziu v Skalici). Potešil som sa dobrej novine. A tiež som sa priznal, že rád čítam preklady Karola Wlachovského. Nedávno Filozofiu vína od prešovského rodáka Bélu Hamvasa a teraz: „napríklad aj – od Kálmana Mikszátha Príbeh mladého Nostického s Máriou Tóthovou.“ Pišta báči sa potešil a povedal: „Mikszáth je bezpochyby najlepší slovenský prozaik píšuci po maďarsky...“

Nič ďalej mi pontifex nevysvetľoval. Vedel, že poznám jeho zmýšľanie. Sme predsa jedna kultúra a dva jazyky. Po chvíli však predsa len dodal: „Áno, Slováci sú podvedomie maďarstva. Mali by to vedieť rovnako Maďari ako Slováci. Na našej internetovej stránke Interencia chcem ešte k tomu zverejniť esej s titulom Nemzetmentés — történelmünk szlovák építőkövei. Inšpirovali ma k nej tvoje Murices.“

Neviem, či esej o „slovenských stavebných kameňoch“ maďarských dejín ešte báči napísal. Na stránke časopisu „Nadácie svätého Vojtecha pre výskum strednej a východnej Európy“ som ju už nenašiel. V printovom časopise Maďarský Sion však ešte pred svojou smrťou uverejnil recenziu mojich Nových ostňov. „Žijem s nimi už dlhšie,“ hovoril mi, keď si to sprítomňoval: „objavil si v tej knihe pravé Uhorsko a Slovákov v ňom, spolu s Maďarmi a ostatnými národmi, našu spoločnú Svätú Korunu.“ A potom pokračoval: „Ide o to, aby sa Maďarom ukázalo, že Slováci sa od nepamäti podieľali na formovaní maďarských (v slovenčine uhorských) dejín. [...] Na to sa medzi Maďarmi rado pohodlne zabúda.

Pozri, taká profesorka Nora Berendová na Cambridgeskej univerzite, autorka uhorskej časti posledných dejín strednej Európy. Celé to nakoncipovala ako výlučne dejiny Maďarov. Neprekvapuje ma to, pretože sám som sa na rôznych významných fórach stretol s tým, ako seriózni maďarskí historici, ale nielen historici, tvrdia, že pred Arpádom vlastne nič neexistovalo, ani Nitrianske biskupstvo, ani Slovanské arcibiskupstvo, ani kráľ Svätopluk, žiadna politická, náboženská štruktúra, a už vôbec nie hospodárska.“

Vtedy v Ostrihome

Pochvala teší každého a tobôž od človeka, ktorý pre zblíženie Slovákov s Maďarmi za posledného pol storočia urobil najviac. „Vieš, Martin,“ pokračoval v našom rozhovore, „ešte počas prvej Orbánovej vlády som mu radil. Vtedy v roku 2001 mali otvoriť obnovený most medzi Štúrovom a Ostrihomom. Povedal som teda Viktorovi, aby ho pomenovali po veľkom Uhrovi kardinálovi Alexandrovi Rudnayovi. Že by ten most nielen spájal slovenský a maďarský breh Dunaja, ale cez meno kardinála aj oba naše národy. Nesúhlasil. Povedal mi, že teraz viac potrebuje hlasy maďarských voličov. No a ďalšie voľby v roku 2002 aj tak prehral.“

Usmial som sa, lebo viem, aký dôležitý je kardinál Rudnay ako symbol pre oba naše národy. Roky totiž zdieľam Käferovu myšlienku hľadania spoločných menovateľov v našich dejinách a vraciam sa s ním do 17. a 18. storočia, k Matejovi Belovi, ale ešte radšej k Trnavskej univerzite a/alebo k bernolákovcom.

Profesor mi rád zdôrazňoval: „Vieš, Martin, Slováci sa na moderný národ konštituovali práve v Uhorsku, v Českých krajinách by to nikdy nebolo možné. Dopadli by ako Moravania.“ Ja som mu zase sekundoval, že na eklektický projekt moderného maďarstva aj tak najviac prispeli Slováci. „Aj to je možné,“ povedal. „V jednom i druhom ale nezastupiteľnú úlohu hrá naša tradícia dobrého spolunažívania postavená na dedičstve katolíckej viery.“ Profesor Käfer to doviedol až tak ďaleko, že v roku 2006 práve v Ostrihome maďarská a slovenská biskupská konferencia spoločne prijali kľúčové vyhlásenie: „Odpúšťame a prosíme o odpustenie.“ Čo k tomu dodať?

Slováci a Maďari majú nekrvavé dejiny

Profesor potom pokračoval: „Náboženstvo a vernosť korune navyše stáli v morálnych hodnotách našich intelektuálov vyššie ako národné nadšenie, ktoré sme poznali aj pred 19. a 20. storočím, ale nepotrebovali sme ho až tak vystavovať.“ Súhlasil som a dodal: „Spoločenský status v tom hral tiež svoju rolu, byť uhorským šľachticom platilo aj v časoch, keď reformácia priniesla do liturgie národné jazyky, stále viac, ako identifikovanie sa s týmito jazykmi.“ Profesor k tomu len dodal: „Áno, menej záležalo na tom či si gens Slavus, alebo Hungarus, podstatný bol zdravý krajinský patriotizmus. Hrdosť na svoju krásnu spoločnú vlasť. A tolerancia k aliterite – inakosti.

Pozor, aby si si to nemýlil,“ zdvihol prst profesor, „to nebola súčasná inklúzia, to je diktatúra inakosti. Pod vládou jednej koruny našli svoj domov Kumáni aj Sasi, rôzni Slovania, Taliani i arumunskí Vlachovia, z ktorých sa iba v Uhorskom kráľovstve, to podčiarkujem, vďaka Trnavskej univerzite, mohli stať Rumuni a k tomu mnohé iné národy. Stali sa všetci Maďarmi? V zmysle vtedajšej doby a politickom zmysle, iste, áno. Všetci sme boli rovnako Hungari, ale vo vlasti. Od čias svätého Štefana naša nepísaná spoločenská zmluva uznávala plnú rovnosť v autonómiách rozmanitosti a rôznorodosť ešte neredukovala podľa vzoru Francúzskej revolúcie na rovnosť občana pred zákonom.“

„Slováci a Maďari vytvorili jednu vlasť,“ pridal som sa, „ako hovorí náš prvý a posledný spoločný historik Samuel Timon vo svojej knihe Obraz starého Uhorska (Imago antique Hungariae),“ parafrázoval som veľkého jezuitu zo začiatku 18. storočia. „Veď spoločne sme sa medzi sebou ženili, miešali, spoločne sme odolávali tlakom vonkajších nepriateľov a za svoju vlasť prelievali spoločne svoju krv...“ Profesor súhlasil: „Áno, až na výnimky sme proti sebe nebojovali. Uhorské kráľovstvo nepoznalo etnické vojny ako České kráľovstvo v časoch husitov, nerobilo etnické čistky ako Francúzi počas revolúcie. Až v 19. a 20. storočí, pravda, nejaká krv predsa len bola vyliata, všeličo naši dejatelia najmä na našej maďarskej strane pokazili, ale zase nie toľko, aby sa to nedalo ešte napraviť...“ Opäť som mohol iba súhlasiť, ale príležitosť som využil aj aby som poďakoval profesorovi a ďalším maďarským slavistom a slovakistom za jeho podporu vo veci zrušenia Katedry slovenských dejín, ktorý bol naplánovaný na 1. septembra 2023.

Čo k tomu dodať? Otázky ako ďalej?

Chcel som sa profesorovi nejako odvďačiť a tak som mu povedal: „Vieš, Štefan, že sa Maďarom vlastne nečudujem, že sa k nám Slovákom správali, ako sa správali. Hoci naozaj mohli aj inak, šlo najmä o obranný reflex, program záchrany maďarstva v priestore medzi Karpatami a Dunajom. Maďari tu nikdy netvorili väčšinu a otázka ich asimilácie, zmiznutia z mapy národov Európy, po vzore Avarov stála pred nimi od stredoveku ako existenčná hrozba.

Na prežitie maďarstva tak vtedy ako teraz je potrebná nesmierna energia.“ Profesor súhlasil: „Zaiste, tak bolo. I tak je. Ale predsa len, dnes sme aj niekde inde. Nikto z Maďarov nepôjde spochybňovať existenciu Slovákov a mali by ste dokonca vedieť, že, naopak, Maďari vás dnes potrebujú viac ako kedykoľvek predtým.“ Dodal som: „A vice versa...“

Profesor mi dal za pravdu a pokračoval: „Naše krajiny sú už zase tŕňom v oku Západu. Svätopluk a Štefan nás nie bez zmyslu ubránili pred Svätou ríšou a aj stredoveký Vyšehrad nevznikol len tak náhodou a aj teraz tu nie je iba tak z ničoho nič. Musíme sa spojiť proti diktatúre mamonu. Starajme sa o seba navzájom Maďari, Židia, Slováci, Srbi, Rusíni, Nemci, Chorváti... Poznanie komplexnosti nášho bývalého spoločenstva nám môže pomôcť, aby nás dnes nemohli len tak ľahko rozvrátiť a zneužiť, otráviť jedom vzájomnej nenávisti a poštvať nás proti sebe. K našej minulosti sa preto musíme postaviť s pochopením a láskou. A s láskou na nej ďalej stavať. Treba nám pokúsiť sa obnoviť to, čo sme v roku 1918 stratili. Veľa nám môže pomôcť demokracia, ale pozor, demokracia národného kresťanského konzervativizmu. Lebo tá je protikladom pohanskej demokracie liberalizmu. Ak chceme, všetci sme víťazi alebo porazení. Musíme sa postaviť za vrodenú dobrotu v prirodzenosti človeka, lebo Boh nemôže stvoriť zlo.“

Počúval som so záujmom. Keď skončil, opýtal som sa: „Hovoríš teda o tom, že by sme sa mali znovu zjednotiť?“ Oči mu zaiskrili. Bola to básnická otázka. Sám som si na ňu preto odpovedal: „Zaiste slovensko-maďarský antagonizmus je hlavnou prekážkou zjednotenia strednej Európy postavenej na spoločných a históriou overených kresťanských hodnotách. Práve tak, ako o tom hovoril svätý pápež Ján Pavol II., keď neustále počas svojich návštev na Slovensku zdôrazňoval význam a zodpovednosť Slovákov pred budúcnosťou Európy. Postulovanie strategického slovensko-maďarského vyrovnania by k tomu mohlo byť prvým krokom.“ Pišta báči sa na mňa iba usmial: „Nesmieme ale zopakovať chyby 19. a 20. storočia.“ Pozrel som sa na hodiny.

Nastalo ticho. Chceli sme si toho ešte toľko povedať. Pomaly som sa však musel poberať. „Spravíme si selfičko?“ opýtal som sa ešte profesora, kým som odišiel. Súhlasil.

Chvíľu som sa ešte srdečne lúčil s oboma – s tetou Gabi i Pištom báčim. Hlavou mi bežalo tisíc myšlienok. Napríklad aj tá, aká je vlastne veľká priepasť medzi intelektuálmi a verejnou mienkou. Nečudo, že som v ústave pre seniorov pomenovanom po našej spoločnej svätici Alžbete Uhorskej, mimochodom dcére asi vôbec najvýznamnejšieho Arpádovca, aspoň podľa môjho názoru, veľkého panovníka a môjho najväčšieho obľúbenca Ondreja II. a Gertrúdy z Andechs-Meranu, zablúdil.

Teraz v Budapešti

Keď som konečne vyšiel z budovy, objednal som si Bolt a chvíľu som čakal. Bolo to 15. marca – povestné marcové idy. Mesto bolo zaplavené chodcami. Atmosféra bola slávnostná. Stárež, a čuduj sa svete i mládež, bola slušne oblečená – všetky múzeá otvorené a zadarmo. Väčšina chodcov bola s kokardami vo farbách maďarskej národnej trikolóry, dokonca aj Maďari afrického a ázijského pôvodu. Niekto by povedal, že aká náhoda.

Poznámka: Text vznikol ako koláž spomienok autora a citátov z posledných prác profesora Istvána Käfera.