Niekoľko dojmov z posledného stretnutia s profesorom Istvánom Käferom

Alebo, v tejto pre mňa osobnej chvíli, pár slov za Pištom báčim.

V katolíckom Ústave svätej Alžbety pre seniorov

Keď som sa počas svojho tohtoročného študijného pobytu v Budapešti stretol s profesorom Istvánom Käferom, netušil som, že je to naposledy. Tentoraz sme sa ale stretli v budínskej časti mesta v katolíckom Ústave svätej Alžbety pre seniorov. Na ulici slávneho spisovateľa Antala Szerba. Chvíľu sme sa hľadali, lebo som vystúpil pri nesprávnom vchode. Izba, do ktorej ma napokon profesor, ktorý už veľmi ťažko chodil, priviedol, bola vlastne takou klasickou bunkou, akú mávajú dôchodcovia aj u nás. Striedma. Dve postele, stôl, stoličky, kreslá, nejaké skrine a skrinky, police a laptop na vybavovanie základnej korešpondencie. „Mám tu aj pracovňu,“ upozornil ma profesor, keď postrehol moje rozpaky, „ale na inom mieste budovy a tam mám aj malú príručnú knižnicu.“ Jednoducho, nebol to už ich peštiansky byt, v ktorom som sa vždy cítil ako v obraze dávno zabudnutých čias. Naše zvítanie bolo o to srdečnejšie.

Vtedy na Spišskej Kapitule