Macronova jeseň. A kto všetko ho už odpísal

Keď začiatkom júla oslavovali francúzski progresivisti svoje víťazstvo v predčasných parlamentných voľbách, nikomu by nenapadlo, že mužom, ktorého voľby vynesú do premiérskeho kresla, bude Michel Barnier. Politický profík z pravého stredu, ktorý má za sebou takmer päťdesiat rokov v parížskej aj bruselskej politike, nezodpovedá očakávaniam progresivistickej ľavice, ale ani macronovským kruhom mladých technokratov. Keď ho prezident Macron vo štvrtok poveril zostavením novej vlády, obrátil sa chrbtom tak ľavici, ako aj svojim stúpencom. Barnier tým vo svojich sedemdesiatich troch rokoch získava záverečnú politickú trofej. Francúzsko bude sprevádzať na konci Macronovho obdobia.

Macronova voľba

Sklamanie francúzskej ľavice bolo nevyhnutné. Progresivisti si všade na svete natoľko zvykli žiť vo vlastných klamstvách (o globálnej klíme, ukrajinskom víťazstve, zmenách pohlaví), že strety s realitou sú bolestivé. Tentoraz sa vo Francúzsku lživo vyhlasovali za víťaza volieb a nárokovali si kreslo premiéra. Najviac mandátov pritom získalo Národné združenie Marine Le Penovej a druhou v poradí bola strana Emmanuela Macrona. Ľavica si mohla nárokovať na prvenstvo len prostredníctvom úplne nesúrodej koalície Nového ľudového frontu, o ktorej bolo od začiatku zrejmé, že spoločne vládnuť nemôže a ktorá sa aj rozpadla okamihom vyhlásenia výsledkov. Ich bezmocnosť sa naplno prejavila, keď miesto plnohodnotného kandidáta navrhujú koncom júla na miesto premiéra Luciu Castetsovú. Zhodli sa na nej len preto, lebo bolo od počiatku jasné, že táto verejnosti neznáma šéfka finančného odboru parížskej radnice a príležitostná progresivistická aktivistka bez politických skúseností nemá šancu. Na serióznom kandidátovi s patričnou politickou váhou sa zhodnúť nedokázali, tak navrhli niekoho, o kom vedeli, že neprejde, aby potom mohli vykrikovať, že Macron nerešpektuje výsledky volieb.

Niežeby si Macron nejako zvlášť lámal hlavu s demokratickou legitimitou novej vlády, ale ťažko povedať, čo vlastne v situácii, v ktorej dnes Francúzsko je, znamená rešpektovať výsledok volieb. Žiadny z predstaviteľov najväčších politických zoskupení nemal šancu získať v parlamente väčšinovú podporu. Lepenovské Národné združenie napravo, Melenchonovo Nepoddajné Francúzsko naľavo aj Macronovi centristi vyvolávajú u ostatných taký odpor, že vylučujú čo i len podporu vláde, ktorú by niekto z nich viedol. Macron sa preto rozhliadal v pravom aj ľavom strede po nevyhranených figúrach, ktoré síce nikoho nenadchnú, ale ani nijako zvlášť nenaštvú. Objavovali sa mená ako posledný Hollandov premiér Bernard Cazeneuve či Sarkozyho bývalý minister Xavier Bertrand.

Nakoniec si Macron vybral iného Sarkozyho ministra. Michel Barnier má toho za sebou veľa. Po prvý raz sa stal ministrom za Mitteranda a pokiaľ v nasledujúcich rokoch nemal ministerský post v Paríži, slúžil v Bruseli. Niekoľkokrát ako európsky komisár, naposledy vyjednával v mene EÚ s Britmi o ich odchode z únie. Keďže v Paríži a Bruseli považujú jeho poslednú misiu za úspešnú, nastupuje s povesťou obratného a trpezlivého vyjednávača, čo v rozdelenom Francúzsku príde vhod. Navyše občas povie o migrácii podobné slová ako Le Penová a na lepenovcov v posledných rokoch nijako zvlášť neútočil, čo mu otvára priestor na pravici. Môže sa pokúsiť o menšinovú vládu s podporou lepenovcov.

Macrona možno odpísali už aj reálni hráči

Dopadnúť to tak nemusí. Ani pravica, ani ľavica nemá dôvod na akúkoľvek ústretovosť voči Macronovi a jeho nominantom. Najradšej by si od Macrona vynútili demisiu a predčasné prezidentské voľby. K tomu sa začínajú prikláňať aj Macronovi niekdajší stúpenci a spojenci. Odchádzajúci premiér Attal svojmu šéfovi zazlieva, že vyhlásil parlamentné voľby bez toho, aby bol k tomu nútený, a bez toho, aby sa s ním poradil. Na poste predsedu Macronovej parlamentnej frakcie bude raziť vlastnú líniu. A Macronov prvý premiér Edouard Phillippe už ohlásil, že bude kandidovať na prezidenta. Na druhej strane, ak by to Macronovi odporcovia so svojím odporom prehnali, môže prezident ešte stále buchnúť do stola a začať vládnuť s mimoriadnymi právomocami, ktoré mu ústava dáva v prípade chaosu.

Na takéto buchnutie do stola by však potreboval podporu síl, bez ktorých sa „demokratickým“ politikom v dnešnej Európe ťažko vládne – oligarchov a hlbokého štátu. Tieto sily dnes definujú a udržujú režimy, ktoré si hovoria liberálne demokracie. Ťažko povedať, či si Macron zachoval priazeň oligarchov, ktorá ho pred rokmi vyniesla do Elyzejského paláca. Muselo ju nahlodať, že nedokázal dať do poriadku verejné financie, ako od tohto „finančného génia“ očakávali. S atlantistickým hlbokým štátom mal od počiatku vzťahy skôr komplikované, keďže v zahraničnej politike príležitostne razil nezávislý kurz, ktorý sa stretával s nevôľou diplomatických, spravodajských a vojenských špičiek. To sa skončilo ruskou inváziou na Ukrajinu, od tej doby už je na Macrona vo Washingtone spoľahnutie.

To však neznamená, že má svoj hlboký štát pod kontrolou. Zatknutie šéfa Telegramu Pavla Durova skôr svedčí o opaku. Durov leží Američanom v žalúdku, pretože ich špiónov nechce pustiť do chránenej komunikácie vo svojej sieti. Macron mu naopak už roky v kadečom vychádza v ústrety. Durov pri zatýkaní údajne tvrdil, že prilieta do Paríža povečerať s prezidentom (Canard enchainé), jeho prvý telefonát po zadržaní smeroval k macronovskému oligarchovi Xavierovi Nielovi. Macron v každom prípade tento incident nepotreboval, za normálnych okolností by mal políciu a justíciu pod kontrolou. Možno tým dostáva odkaz, že už ho odpísali nielen voliči a niekdajší súputníci, ale aj tí, na ktorých skutočne záleží.