Macronova jeseň. A kto všetko ho už odpísal

Keď začiatkom júla oslavovali francúzski progresivisti svoje víťazstvo v predčasných parlamentných voľbách, nikomu by nenapadlo, že mužom, ktorého voľby vynesú do premiérskeho kresla, bude Michel Barnier. Politický profík z pravého stredu, ktorý má za sebou takmer päťdesiat rokov v parížskej aj bruselskej politike, nezodpovedá očakávaniam progresivistickej ľavice, ale ani macronovským kruhom mladých technokratov. Keď ho prezident Macron vo štvrtok poveril zostavením novej vlády, obrátil sa chrbtom tak ľavici, ako aj svojim stúpencom. Barnier tým vo svojich sedemdesiatich troch rokoch získava záverečnú politickú trofej. Francúzsko bude sprevádzať na konci Macronovho obdobia.

Macronova voľba

Sklamanie francúzskej ľavice bolo nevyhnutné. Progresivisti si všade na svete natoľko zvykli žiť vo vlastných klamstvách (o globálnej klíme, ukrajinskom víťazstve, zmenách pohlaví), že strety s realitou sú bolestivé. Tentoraz sa vo Francúzsku lživo vyhlasovali za víťaza volieb a nárokovali si kreslo premiéra. Najviac mandátov pritom získalo Národné združenie Marine Le Penovej a druhou v poradí bola strana Emmanuela Macrona. Ľavica si mohla nárokovať na prvenstvo len prostredníctvom úplne nesúrodej koalície Nového ľudového frontu, o ktorej bolo od začiatku zrejmé, že spoločne vládnuť nemôže a ktorá sa aj rozpadla okamihom vyhlásenia výsledkov. Ich bezmocnosť sa naplno prejavila, keď miesto plnohodnotného kandidáta navrhujú koncom júla na miesto premiéra Luciu Castetsovú. Zhodli sa na nej len preto, lebo bolo od počiatku jasné, že táto verejnosti neznáma šéfka finančného odboru parížskej radnice a príležitostná progresivistická aktivistka bez politických skúseností nemá šancu. Na serióznom kandidátovi s patričnou politickou váhou sa zhodnúť nedokázali, tak navrhli niekoho, o kom vedeli, že neprejde, aby potom mohli vykrikovať, že Macron nerešpektuje výsledky volieb.