Lex atentát 2.0: navrhované koaličné zmeny pri protestoch sa prakticky nedajú uskutočniť

Vládna moc pripravuje pokračovanie balíka opatrení s názvom „lex atentát 2“, ktoré budú pokračovaním zmien prijatých v súvislosti s atentátom na predsedu vlády Roberta Fica. Koalícia tieto zmeny označila ako potrebnú reakciu na atentát zo strany štátu a rovnako ako prevenciu pred ďalšími útokmi podobného charakteru.

Prijaté opatrenia však nijakým spôsobom neriešili príčiny atentátu, ktoré momentálne orgány činné v trestnom konaní prešetrujú, ani nijako nereflektovali okolnosti, za ktorých k atentátu došlo. To znamená, že lex atentát riešil mnohé veci, no nie tie, ktoré by sa priamo dotýkali nešťastnej udalosti postrelenia premiéra Fica. A aj tie prijaté majú z hľadiska práva sporný charakter.

Pokračovanie opatrení na zabránenie podobným atentátom s pracovným označením „lex atentát 2“ prináša podobné úpravy, ktoré len s veľkou rezervou možno označiť ako témy dotýkajúce sa atentátu. Predstavitelia koalície okrem toho chcú prijať zmeny, ktoré sú v praxi nerealizovateľné nielen pre ich potenciálny ústavný rozpor, ale aj pre ich praktickú nevymožiteľnosť.

Vláda chce obmedziť nevhodné výroky na protestoch

Koaličný poslanec za stranu Smer Tibor Gašpar chce pripravovanými opatreniami zamedziť bičovaniu vášní na protestoch. Podľa vyjadrení Gašpara nemôže byť skandovanie typu "Roberta Fica treba zastaviť" či "Fico do basy" súčasťou protestov. Rovnako sa mu nepozdáva ani skandovanie protestujúcich "Do basy!" v súvislosti s Dušanom Kováčikom.

Takéto vyjadrenia sú podľa Gašpara neprijateľné, a preto chce regulovať protestné zhromaždenia. Nespomenul konkrétne regulačné mechanizmy, no podľa jeho slov nie je možné, aby protestujúci naďalej šírili nenávisť, ktorá viedla k atentátu na predsedu vlády. Zároveň ubezpečuje, že vláda nebude prijatými zmenami obmedzovať slobodu slova a bude rešpektovať právo ľudí zhromažďovať sa na protestoch.

Uvedené vyjadrenie je však iba ťažko kompatibilné s tým, ako si vláda predstavuje obmedziť vyjadrenia na protestoch, ako aj ich následné riešenie v priestupkovom či trestnom konaní. Predovšetkým je potrebné poukázať na ústavné práva každého protestujúceho.

Rozpor s ústavnými princípmi

Ústava SR zaručuje každému politické práva, medzi ktoré patrí aj právo na slobodu prejavu. V zásade toto právo môže byť obmedzené, ak by narážalo na práva iných. Protiprávne konanie je upravené v Trestnom zákone a zákone o priestupkoch, ktoré regulujú hranice prípustnosti výrokov. Vo všeobecnosti môžeme v tomto smere hovoriť o nabádaní k trestnej činnosti či o schvaľovaní trestných činov. Okrem toho sa osoba, ktorej práva boli výrokmi zasiahnuté, môže domáhať náhrady ujmy v civilnom konaní.

Zákonné obmedzenie slobody prejavu však rozhodne nepostihuje výroky, ktorými dav žiada väzbu pre politika či iné osoby. Okrem skutočnosti, že politik ako verejne činná osoba musí zniesť v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyššie zásahy do svojich práv, treba pripomenúť, že tento výrok nijakým spôsobom nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu či priestupku.

Je samozrejmé, že dotknutý politik by sa mohol domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom civilnej žaloby, no rozhodne nie je ústavne prípustné trestať prejavy, ktoré nie sú protiprávne a ktoré politik musí z titulu svojho postavenia zniesť. Ako príklad možno uviesť skandovanie hrubých nadávok na proteste voči Zuzane Čaputovej. Prezidentka by sa mohla domáhať odškodnenia voči konkrétnym jedincom na súde, no rozhodne to nie je práca pre orgány činné v trestnom konaní.

Právo zhromažďovať sa zahŕňa viacero práv

Veľmi ťažko si preto predstaviť, ako chce vládna moc definovať nevhodné výroky, ktoré by ju oprávňovali zasiahnuť voči protestujúcim. Z hľadiska Ústavy SR by uvedené konanie mohlo narážať na iné politické právo, a to právo pokojne sa zhromažďovať. Účelom tohto práva je dať príležitosť na vyjadrenie postoja k otázkam verejného záujmu.

Zákon o zhromažďovacom práve pritom špecificky hovorí, že „výkon tohto práva slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk“. Zásahom do tohto práva sa teda zasahuje do viacerých ústavných práv.

Ústava umožňuje zákonom obmedziť právo pokojne sa zhromažďovať na verejných miestach za istých okolností, akými sú vojna či núdzový stav. Rovnako ak by obmedzenie slúžilo na ochranu iného ústavou chráneného záujmu, ktorý sa za určitých, jednoznačne vymedzených podmienok a v jednoznačne špecifikovanom rozsahu hodnotí ako závažnejší záujem, než je právo pokojne sa zhromažďovať.

Taxatívny výpočet v ústave určuje za relevantný konfliktný záujem ochranu práv a slobôd iných, verejného poriadku, zdravia, mravnosti, majetku či bezpečnosť štátu. Tieto záujmy však musia mať závažný charakter a nie iba pocit krivdy zo strany verejného činiteľa.

Z hľadiska ústavnosti je teda veľmi náročné hovoriť o súladnej právnej úprave pri okolnostiach verbálnych prejavov, pri ktorých vládni politici chcú sankcionovať protestujúcich. Ich trestný alebo iný postih by mohol narážať na ústavou garantované práva a je viac ako pravdepodobné, že takto koncipovaná úprava by neprešla testom ústavnosti ani na Ústavnom súde SR.

Nerealizovateľnosť navrhovaných zmien

Odhliadnuc od nejasne formulovateľnej a rozpornej právnej úpravy nielen s vnútroštátnym právom, ale aj medzinárodnými dohodami, je potrebné zamerať sa aj na praktické aspekty daných zmien. Pri predpoklade, že vláda prijme zákonné zmeny v súlade so všetkými normami vyššej právnej sily, stále je potrebné poukázať na to, akým spôsobom ich chce vymáhať.

Ak vezmeme do úvahy rozsah protestov, na základe ktorých chce vláda robiť zmeny, išlo by o kontrolu tisícok zúčastnených občanov. Posledné čísla z protestu sa približovali k hranici takmer dvadsaťtisíc ľudí. V prípade skandovania hesiel, ktoré sa nepozdávajú politikom, hoci len zo strany menšej časti takéhoto zhromaždenia, je nereálne postihnúť také množstvo ľudí.

Bolo by nepredstaviteľné, aby sa stovky či tisícky policajtov predierali skandujúcim davom a vyberali a odvádzali jedincov pokrikujúcich zakázané prejavy ako počas protestov, tak aj po ich rozpustení. Polícia na to jednoducho nemá ľudí.

Teoreticky by takéto protesty mohla pokrývať masívnymi kamerovými systémami, ktoré by zachytávali a vyhodnocovali neželané správanie. To by však opäť vyžadovalo obrovské množstvo ľudských zdrojov, ktoré by prezerali záznamy. Dokazovanie viny je pritom úplne iná rovina, v ktorej by bolo zaujímavé sledovať, ako by štátne orgány dokazovali v hučiacom dave zreteľné výroky konkrétnych ľudí.

Aj v prípade, ak by polícia stotožnila a predvádzala množstvo protestujúcich na ďalšie konanie, išlo by o stovky či tisíce prípadov, ktoré by extrémne zaťažili celý systém vymáhania práva. Ak by sa protesty konali na týždennej báze ako v minulosti, už teraz možno hovoriť o praktickej nemožnosti daných postihov.

Ide jednoducho o nerealizovateľné úkony s ohľadom na masovosť protestov. Zákonodarca by však mohol zmeny nastaviť tak, aby sa mohli dotýkať iba zvolávateľov protestov a aby nepostihovali samotných protestujúcich. Opäť by bolo právne sporné, do akej miery zodpovedá organizátor protestu za správanie ľudí, ktorí naň prišli.

Povinnosti organizátora sú zákonom dané už dnes

Súčasný zákon ukladá povinnosť zvolávateľovi, aby dbal o pokojný priebeh zhromaždenia a robil také opatrenia, aby sa nenarušoval. Teoreticky by tak mohla vláda preniesť bremeno zodpovednosti na plecia organizátorov protestov, čo by však opäť narážalo na mnohé ústavné, medzinárodné a zákonné limity.

Aj dnes však zákon myslí na to, ak organizátor nie je schopný zvládnuť protesty. Ak sa zvolávateľovi pri narušení pokojného priebehu zhromaždenia nepodarí zaistiť nápravu, požiada o potrebnú pomoc obec alebo útvar Policajného zboru. A týmto právom by sa organizátor jednoducho zbavil svojej zodpovednosti. Preniesol by ju na štátne orgány s tvrdením, že to boli práve ony, kto nedokázal zjednať poriadok.

Pripravované zmeny ešte nemajú legislatívnu podobu, no z vyjadrení podpredsedu parlamentu Gašpara je zrejmé, akým smerom sa majú uberať. A podobne ako ani predchádzajúce zmeny v balíčku lex atentát, ani tieto nebudú riešiť príčiny atentátu, ale skôr neprípustne zasahovať do práv občanov bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom zamedzili rozhodnutiu jedinca páchať politické násilie.

Navrhované zmeny nijako neriešia problém radikalizácie

Logika Tibora Gašpara o tom, že takto sa zastaví šírenie nenávisti, a teda občania nebudú motivovaní ísť do extrémov, by bola na mieste, ak by sa daná rétorika šírila iba na protestoch a nikde inde. Realita je však taká, že podobné naratívy a nálady sa masovo šíria sociálnymi sieťami či médiami a protesty sú iba vyvrcholením akejsi nazbieranej emócie.

Pri uvažovaní Tibora Gašpara o motivácii útočiť ako dôsledku protestov je možné ísť aj opačným smerom. Povedzme, že sa zakážu protesty, kde sa objavia politikmi neželané výroky. Bude to znamenať, že ľudia ovplyvňovaní istým názorovým smerom sa zrazu upokoja alebo sa zmení ich pohľad na veci? Rozhodne nie. A je možné vyvrátiť tézu, že nový atentátnik nebude útočiť na vládu práve so zámienkou jej rušenia protestov?

Podobných úvah je obrovské množstvo. Podstatné je, že motivácia atentátnika Cintulu nevychádzala z účasti na protestoch, ale podľa jeho vlastných slov z medializovaných výrokov politikov či iných verejne činných osôb. A nie je jasné, ako obmedzenie slobody prejavu či zhromažďovania sa garantuje zníženie podobných útokov.

Všeobecné formulácie o šírení nenávisti sú vo verejnom priestore prítomné už dlho, no nikto nedokázal definovať, čo vlastne je nenávisť ako pojem. Pretože iba s vymedzeným pojmom možno pracovať tak, aby nevznikali rôzne autoritárske oklieštenia slobody iba preto, že si to praje aktuálna moc v krajine.

Nedefinovateľnosť pojmu nenávisť v práve má svoje objektívne dôvody. A tie spočívajú práve v právach a slobodách, ktoré tvoria podstatu demokracie. Ich okliešťovaním v mene vyššieho dobra sa extrémne správanie nevykorení. Práve naopak, dostane nový impulz na život.