Lex atentát rieši všetko okrem atentátu a potichu zavádza tvrdú ruku štátu

Po streľbe na predsedu vlády Róberta Fica bolo zrejmé, že treba zmeniť nastavenie fungovania bezpečnostných opatrení okolo vládnych činiteľov. O možnej zmene legislatívy ako odpovedi na tento čin sa hovorilo už krátko po atentáte, pričom dôraz sa kládol na zamedzenie podobných incidentov. Vláda však predložila návrh zákona, ktorý nijako nereflektuje atentát a jeho okolnosti, ale zameriava sa na zdanlivo súvisiace oblasti, ktoré však neriešia príčiny útoku. V prípade návrhu zákona je v mnohých bodoch otázna aj jeho ústavnosť alebo samotná potreba takýchto zmien.

Navrhovateľom tohto zákona je síce vláda, ale špecificky je pri nej uvedené Ministerstvo obrany SR, teda rezort Roberta Kaliňáka. Oficiálnym dôvodom na predloženie tohto návrhu zákona je reflektovanie na bezpečnostnú situáciu v Slovenskej republike po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica v Handlovej. Predložené návrhy majú byť iba prvou skupinou opatrení, čo naznačuje ďalšie zmeny zákonov.

Opatrenia sa budú meniť pri poskytovaní ochrany určeným osobám a ochrany určených objektov a dochádza tak k rozšíreniu okruhu osôb a objektov, ktorým sa ochrana poskytuje, ako aj k explicitnej úprave veľkej časti z nich v zákone, a nie v uznesení vlády, čím sa im poskytuje zásadne vyššia právna sila. Vybraní politici tak dostanú ochranku v oveľa väčšom rozsahu a budú musieť počas svojho funkčného obdobia bývať v preverených a chránených nehnuteľnostiach.

Takéto vymedzenie by ešte ako odpoveď na atentát dávalo zmysel ako následné protiopatrenia, aj keď atentát bol spáchaný na verejnom priestranstve po tom, ako predseda vlády sám prišiel k malej skupinke ľudí. Väčšina navrhovaných zmien však vo verejnosti vytvára viac otázok ohľadom ich základných práv, ako poskytuje odpovede na bezpečnosť ústavných funkcionárov.

Sporný zákaz pri zhromažďovaní sa

„Rušiť výkon práva pokojne sa zhromažďovať sa zakazuje.“ Hneď prvé navrhované ustanovenie v tomto znení môže naraziť na ústavné limity. Nie je totiž jasné, čo sa pod pojmom „rušiť“ myslí. Ak si predstavíme zhromaždenie jedného politického tábora, vedľa ktorého sa zhromaždí opozičný politický tábor, je to možné považovať za rušenie? Alebo treba dodať verbálne prejavy? Ak áno, aké?

Tomuto problému nepomohol ani Tibor Gašpar, ktorý v rozhovore pre TA3 hovoril o „protichodnom názore“. Predstava, že pod rušením práva pokojne sa zhromažďovať sa podľa politikov skrýva zákonom povolený, ale protichodný názor občanov, je úplne mimo akýkoľvek ústavný rámec.

Je potom na mieste postihovať celú skupinu zhromaždených ľudí, ak takéto vyjadrenie má iba pár jedincov? Ak áno, opäť nie je zrejmé ako, pretože právo zhromažďovať je zaručené Ústavou SR, ktorá stojí nad zákonmi. Tá dokonca zakazuje podmieňovať zhromaždenie povolením orgánu verejnej správy, takže možno polemizovať, či daný zákaz nemožno vykladať práve v tomto zmysle ako protiústavný.