Čím dlhšie sa niečo ohýba, tým viac rastie sila, ktorá prirodzene chce vrátiť vec do pôvodného stavu. Vo filozofii sa často hovorí o večnom návrate reality. A tento proces sa práve odohráva v Európe.
Kto je nepriateľom Spojených štátov?
Napriek záplave komentárov a názorov ako v novinách, tak na sociálnych sieťach, na ktorých je každý expert podľa práve trendového hashtagu, sa všetci predbiehajú vo vysvetľovaní príčin a mozgových pochodov svetových vodcov. Každý im takmer vidí do hlavy a pozná ich lepšie ako oni sami. Pritom by namiesto týchto amatérskych pokusov o psychoanalýzu alebo čítanie myšlienok na diaľku urobili lepšie, keby študovali základy geopolitiky.
Od deväťdesiatych rokov nebol lepšie zhrnutý program americkej zahraničnej politiky ako vo Wolfowitzovej doktríne. Odvtedy sa prakticky každý americký prezident snaží o to, aby bol zachovaný unipolárny svet so značnou dominanciou Spojených štátov. Je prakticky jedno, či v Bielom dome zasadne Kamala Harrisová alebo Donald Trump, na dôležitosti Wolfowitzovej doktríny sa nič nemení. Samozrejme, medzi týmito kandidátmi existujú rozdiely v tom, ako tento cieľ dosiahnuť a aké prostriedky použiť, ale cieľ je stále spoločný.
Avšak hlavne vďaka technologickému pokroku sa svet znova dostal k multipolárnemu rozloženiu. Udržať hegemóniu je stále ťažšie, čo môžeme jasne pozorovať napríklad na vzniku BRICS, ktorý síce nemá jasne definovaný spoločný program, ale jeho existencia by pred dvadsiatimi rokmi nebola možná.
Nemecký mysliteľ Carl Schmitt považoval za zásadné kritérium politiky rozdelenie na priateľov a nepriateľov, čo je kľúčové v dobách vojny. A ako už povedal Clausewitz: „Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami.“ Preto otázka - kto je pre USA priateľ a kto nepriateľ - je zásadná.
V USA panuje medzi oboma hlavnými kandidátmi zhoda, že hlavný nepriateľ zostáva Čína. A to je pravda v tom zmysle, že Čína je najväčšou ekonomikou v absolútnych číslach. Vzhľadom na svoj ľudský potenciál je to práve Čína, ktorá môže vytvoriť protiváhu voči americkej hegemónii.
Rozdiel medzi americkými politikmi však spočíva v prístupe k tomuto problému. S nástupom Joea Bidena prevážila taktika, ktorá namiesto priameho konfliktu alebo konfrontácie s Čínou zamerala pozornosť na Rusko, ktoré je ekonomicky a ľudsky oveľa slabšie ako Čína. Táto taktika sa však dnes ukazuje ako kontraproduktívna, pretože namiesto výrazného oslabenia Ruska sme svedkami ešte väčšieho zblíženia medzi Ruskom a Čínou. Ak Donald Trump zasadne znova v Bielom dome, táto stratégia bude opustená. To však neznamená, že sa z Ruska automaticky stane priateľ, ako sa mylne domnievajú liberálni kritici Donalda Trumpa.
Kto je priateľom USA?
Dnes však problém USA netkvie v nepriateľoch. Títo nepriatelia sú známi minimálne od roku 2008. Zdrojom obáv stratégov je predovšetkým Európa. Európa je tradičný spojenec USA, ale v ostatných rokoch, a to je mimochodom reálny problém, sa Európa stala „pápežskejšou ako pápež.“
Vidíme to predovšetkým u európskych politikov, ktorí roky bojovali za eurofederalizáciu. Aj týmto nadšeným zástancom už došlo, že ide o utopický program. Pred desiatimi rokmi sa aspoň teoreticky riešilo, ako vyrovnať ekonomické rozdiely medzi európskymi krajinami. Tento bod programu však zmizol.
Rovnako zmizla snaha o vyriešenie praktických administratívnych prekážok vo voľnom pohybe osôb. Jednotný systém európskeho zdravotného alebo sociálneho poistenia, napriek všetkému úsiliu bruselskej úradnej mašinérie, je stále v nedohľadne. A ani za ďalších niekoľko desaťročí sa na tom nič nezmení.
Jedna z kľúčových európskych reforiem, ktorú môžeme spomenúť, bol Bolonský proces v školstve, ktorý reformoval fungovanie vysokých škôl v EÚ. Jedným z jeho znakov bolo rozdelenie štúdia do troch cyklov. Aplikácia tohto systému na všetky odbory však nespôsobila nárast vzdelanosti alebo efektivity, ale predovšetkým predĺžila dobu štúdia na absurdne dlhú dobu. Tým samozrejme trpí ako rodinná politika, tak štátna pokladnica. Výsledkom nebola efektivita vysokého školstva, ale pokračovanie európskeho úpadku a zaostávanie za americkými a ázijskými univerzitami. Európske vysoké školstvo je tak ukážkovým príkladom „streľby do vlastných nôh“ zo strany EÚ.
Aby nadšenci európskej integrácie nemuseli niesť zodpovednosť za nefunkčný systém nielen v oblasti školstva, ale aj v ďalších oblastiach ako je energetika, s nadšením prevzali témy bezpečnostnej politiky z NATO. Reálne problémy a starosti európskych občanov nahradila predovšetkým otázka Ukrajiny. Je to skutočne symptomatické. Stačí sa pozrieť na profily politikov na sociálnych sieťach. Tí, ktorí pred desiatimi rokmi bojovali za väčšiu integráciu, dnes mlčia. Tieto témy vytlačila stratégia NATO a boj s dezinformáciami.
NATO nie je politická strana
Problém tejto zmeny tém nie je len v tom, že sa zabúda na vlastné problémy členských štátov Európskej únie, ale predovšetkým vo falošných nádejách, ktoré sa vkladajú do NATO. NATO nie je určené na riešenie ekonomických alebo energetických problémov. Nie je ani na to, aby definovalo zahraničnú politiku. NATO vzniklo predovšetkým ako protiváha Sovietskeho zväzu a neskôr Varšavskej zmluvy. Po rozpade Varšavskej zmluvy zostal jediný cieľ tejto organizácie, a to zabrániť jadrovej vojne.
To je jedna z vecí, ktorá sa často ignoruje a vedie k nepochopeniu geopolitických stratégií, ktoré sa odohrávajú na Východe. NATO totiž nie je obdobou vojenských dohôd, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne. Áno, existuje článok zaväzujúci ostatných členov k obrane v prípade napadnutia členského štátu, ale nikto nepredpokladá, že by v prípade napadnutia pobaltských štátov poslalo Turecko svojich vojakov. Rovnako tak, čisto hypoteticky, keby Izrael napadol Turecko, Európa by len ťažko vyslala svojich vojakov na jeho obranu. Zmysel NATO teda spočíva predovšetkým v zabezpečení toho, aby nevznikol jadrový konflikt. A pokiaľ k nemu nedôjde, schopnosť tohto vojenského spolku zasiahnuť priamo vojensky do konfliktu na Ukrajine je obmedzená. Jedinou možnosťou je posielať na Ukrajinu zbrane a peniaze.
Neschopnosť Európskej únie vidím aj v tomto bode. Poľsko sa napríklad vôbec nespolieha na tieto štruktúry a buduje svoju armádu nezávisle. Európska armáda je stále v nedohľadne, a to ju Macron sľúbil v dohľadnej dobe.
Slabý hráč EÚ
Tu sa dostávame k jadru problému. Európa ako spojenec USA nemá veľmi čo ponúknuť. Ak USA odstúpia od finančnej pomoci Ukrajine, ktorú doteraz väčšinou financovali, Európa ju nebude schopná nahradiť, a to aj keby chcela.
Dva základné motory EÚ sú zaseknuté. Nemecká ekonomika, ktorá fungovala na lacnej energii z Ruska a vďaka nej vyrábala strojárske výrobky, ktoré exportovala predovšetkým do Číny, je dnes prakticky nefunkčná, a to z mnohých dôvodov. Lacná energia skončila. Avšak to nie je všetko - Zelení v nemeckej vláde pokračujú v boji za čo najviac zelenej energie, ktorá však absolútne nevyhovuje nemeckému priemyslu. Nemecký priemysel tak nie je iba obeťou útokov na Nord Stream, ale najväčšie nebezpečenstvo spočíva práve v tejto ideológii, ktorá je odtrhnutá od reality.
Navyše si Čína uvedomuje nebezpečenstvo, že konflikt s USA sa môže kedykoľvek vyhrotiť, a preto sa v posledných troch rokoch sústreďuje na domáci trh. Cieľom je vytvoriť ekonomický model čo najmenej závislý od exportu do západných mocností, ktoré pod tlakom USA môžu kedykoľvek uvaliť ekonomické sankcie bez ohľadu na to, aký to bude mať dopad na krajiny, ktoré ich uvalia. Nemecká ekonomika upadá. Vzostup AfD nie je náhoda, ale výsledok tohto procesu. Ak Nemecko radikálne nezmení smer, situácia sa bude len zhoršovať.
Druhá dôležitá krajina, Francúzsko, má po niekoľkých mesiacoch novovymenovaného premiéra Michela Barniera - negociátora a politicky ostrieľaného veterána stredopravých republikánov. Prezident Emmanuel Macron urobil ďalšie rozhodnutie na vlastnú päsť, no politický pat po nečakane vyhlásených parlamentných voľbách sa týmto rozhodnutím nepodarilo prekonať. Stav, v ktorom sa Francúzsko ocitlo vrátane aktuálnych ľavicových protestov v uliciach, by možno neprekážal v krajine, ktorá funguje ako švajčiarske hodinky, ale to nie je prípad Macronovho Francúzska. Teraz dosluhujúci minister financií oznámil na začiatku septembra, že pokiaľ nový premiér do konca roka nenájde úspory alebo príjmy vo výške 15 miliárd eur hrozí, že deficit štátnych financií nebude 5,1 percenta, ale 5,6 percenta.
Francúzsko musí predložiť Európskej únii plán na zníženie svojho dlhu, aby nedošlo k tomu, že výnosy z francúzskych štátnych dlhopisov narastú do rozmerov, ktoré by mohli viesť k štátnemu bankrotu.
Podľa ekonóma Patricka Artusa bude musieť Francúzsko predstaviť sedemročný plán, ktorý každý rok ušetrí minimálne 20 miliárd eur. To znamená, že v budúcom roku bude musieť nájsť úspory vo výške aspoň 30 miliárd eur. To je prakticky neriešiteľná situácia bez masívneho nárastu daní, čo vyvolá vo Francúzsku veľké protesty v uliciach.
Ako môžu krajiny ako Francúzsko alebo Nemecko, ktoré sa obe topia vo svojich vlastných problémoch, byť silným spojencom USA v ekonomickom boji s Čínou či Ruskom?
Záver: Môžeme si za to sami
Často sa stretávam s názorom, že sú to práve USA, ktoré zaviedli Európu na zlú cestu a cielene ju oslabujú. Typickým príkladom môže byť predaj skvapalneného plynu z USA. USA si určite neželajú Európu, ktorá by im mohla konkurovať a išla vlastnou cestou. Otázkou však je, či Európa niekedy vôbec mala šancu vydať sa „treťou cestou.“ Áno, USA určite profitujú zo slabosti Európanov a ich neschopnosti riešiť problémy vlastnými silami, ale USA potrebujú Európu ako spojencov. Slabá Európa im neprinesie veľký prospech.
Nie je to ani USA, ani Rusko, kto môže za slabosť Európy. Smutnou a tvrdou pravdou je, že si za to Európa môže sama. Európa sa správa ako nedospelé dieťa, ktoré tvrdošijne odmieta prijať svoju zodpovednosť. Dieťa, ktoré naivne verí, že jeho problémy vyriešia rodičia. Dieťa, ktoré verí rozprávkam o bielom rytierovi, bojujúcom proti čiernej hydre. Dieťa, ktoré odmieta vidieť, že presadenie svojich záujmov si vyžaduje silu. Bohužiaľ, detinskosť a pubertálnosť sú znakmi väčšiny európskych politikov. Stačí sa pozrieť na ich profily na sociálnych sieťach. Áno, môžeme si za to sami, že zotrvávame v detinskej nezrelosti.