Whisky, Guinness, politika a vojna. Ako som spoznával írsku dušu

Sú chvíle, keď prekonám nechuť cestovať. Napríklad vtedy, keď cítim dlh voči rodine. Sľúbil som osláviť synove narodeniny v Dubline. Minulý víkend sme ich v Dubline skutočne oslávili. Síce už uplynul rok, mali to byť tie predošlé narodeniny, ale veď narodeniny ako narodeniny.

Bola to pánska jazda - ja, moji dvaja synovia a môj zaťko. Posledný menovaný bol kľúčový, lebo to celé navrhol, rok mi to pripomínal a potom aj zorganizoval. Keďže je Rakúšan, doberáme si ho prezývkou „Teutón“. A on naozaj všetko zorganizuje s teutónskou precíznosťou. Je pre našu rodinu požehnaním.

Do Dublinu sme leteli z najväčšieho slovenského letiska, teda zo Schwechatu. Veľmi sme sa tešili na slávne írske čierne pivo Guinness, čo nám nebránilo dať si prvé pivo, i keď svetlé, v bare na letisku ešte pred odletom. Išli sme predsa oslavovať.

Napokon to nebola iba vydarená oslava. Pre mňa to bol aj fascinujúci prienik do írskej duše, dejín, minulosti a prítomnosti. A príležitosť objavovať podobnosť i rozdiely medzi Írmi a Slovákmi.

Dublin je pohoda

Dublin je príjemné mesto. Najmä jeho centrum. Preteká ním rieka Liffey, vedie cez ňu dvadsať mostov. Možno ešte viac. Na rieke sa hojdajú čajky. Zatiaľ čo u nás boli tridsiatky, v Dubline bolo príjemných dvadsať stupňov.

Írsko bolo po stáročia súčasťou Britského impéria, vládli mu z Londýna. Veď aj architektúra jeho centra sa podobá na londýnsku, aj keď v Londýne je všetko mohutnejšie.

Prešli sme cez Dublin desiatky kilometrov peši alebo na hornej plošine „doubledeckerov“ (poschodových autobusov).

Najmajestátnejšie budovy reprezentujúce impérium boli postavené v georgiánskom štýle, teda za štyroch britských panovníkov, ktorí panovali za sebou a všetci sa volali Juraj (1714 – 1830) [v angličtine George, pozn. red.].

Napríklad dvesto metrov od nášho hotela to bola budova Bank of Ireland, niekdajšia budova parlamentu. Každé ráno som sa k nej trochu prešiel, lebo mám rád atmosféru prebúdzajúcich sa veľkých miest.

Aké je dôležité poznať svoj gender

Hneď oproti nej je vchod do Trinity College, najstaršej univerzity v Írsku. Založila ju Alžbeta I., za jej plotom sa na vás pozerá elegán Edmund Burke, filozof britského konzervativizmu. Teda jeho kovová socha, samozrejme. 

Brána do areálu bola otvorená, neodolal som a vstúpil som, reku, nadýcham sa trochu histórie. Na výveske bol plagát, akási pani na ňom hovorila, aké dôležité pre ňu bolo spoznať svoj gender. No vy ste hotoví, povedal som si, otočil som sa a vyšiel som späť. Prešiel som okolo Burka, vznešene hľadiaceho do diaľav. Buďte rád, pane, že ste tu iba v kovovej podobe...

Pre nadvládu protestantizmu, lepšie povedané anglikanizmu (v angličtine je na to termín „Protestant ascendancy“), v ére po Henrichovi VIII. sa katolíkom na univerzite nedarilo. Katolícki študenti mohli študovať, ale ich promócia obsahovala prísahu, ktorej text bol v rozpore s ich vierou. Miesta profesorov boli iba pre protestantov.

Zmenilo sa to iba koncom 19. storočia.

Súdiac podľa toho plagátu s paňou a jej genderom, LGBT ideológia spor protestantov a katolíkov vyriešila tak, že zatláča k bezvýznamnosti jedných i druhých.

K téme sa ešte vrátime.  

„V stínu katedrál...“

Mám rád gotické katedrály. Na piesni Václava Neckářa V stínu katedrál každý pochopí, akou inšpiráciou môže byť gotická katedrála. Je to čosi neopísateľné. Štíhle výšky, slnečné lúče prenikajúce cez vysoké okná a farebné vitráže...

V Dubline sú dve a sú blízko seba, delí ich tak sedemsto metrov. Najprv sme navštívili Christ Church Cathedral. Začali ju stavať v 11. storočí za jedného z vikingských kráľov.

Na Vianoce 1171 tam bol na svätej omši kráľ Henrich II., ktorý pristúpil k svätému prijímaniu po prvýkrát od zavraždenia arcibiskupa Thomasa Becketa kráľovými rytiermi. Pamätáte si film? Peter O'Toole ako Henrich, Richard Burton ako Becket.

V podzemí možno vidieť kópiu Veľkej listiny slobôd, ktorá tam bola privezená v roku 1301.

No a potom je tu Katedrála svätého Patrika. Je ešte väčšia a veľkolepejšia.

Sprievodkyňa nám v nej ukázala lavicu na poprednom mieste, ktorá bola kedysi vyhradená pre rodinu Guinness. Povedali sme si, že právom, lebo nejaké guinnessy sme už v Dubline vypili.

Vpredu vľavo bola stena plná tabúľ na pamiatku vojakov, ktorí padli v britských vojnách po celej zemeguli. Čína, Južná Afrika, Barma a ďalšie, nezapamätal som si všetky. Vyblednuté bojové zástavy viseli majestátne, ale smutne. Tak sa končí sláva impérií. Ale môžu si hovoriť, že vládli svetu.

Trochu som zapochyboval, či sa to v katolíckom kostole hodí. Ale bol som v omyle.

Prekvapenie: najväčšie katedrály nie sú katolícke

Mýlil som sa. Vedel som, že Christ Church patrí anglikánom, ale bol som úplne presvedčený, že Saint Patrick patrí katolíkom. Ale obidve sú anglikánske.

V Írsku sa 75 percent obyvateľov hlási ku katolicizmu, anglikánov, ktorí sa volajú Church of Ireland, je dva a pol percenta. Ale dve najväčšie gotické katedrály patria im.

Musíme sa vrátiť k obdobiu po tudorovskej reformácii, keď katolíckej väčšine začala vládnuť malá menšina bohatých vlastníkov pôdy, ktorí prišli z Británie a získali pôdu konfiškovanú írskej katolíckej aristokracii. A táto vládnuca menšina bola anglikánska.

Bol prijatý trestný zákon, vyslovene protikatolícky. Katolíci boli vylúčení z verejných úradov, mali zakázané vlastniť zbrane, nemohli slúžiť v armáde, nemohli voliť ani byť volení do parlamentu. Katolíci nemohli dediť pôdu po protestantoch. Platil zákaz konverzie z protestantizmu na katolicizmus pod hrozbou konfiškovania majetku a uvrhnutia do väzenia podľa vôle panovníka. A tak ďalej.

Uvoľňovanie sa začalo až koncom 18. storočia.

Mimochodom, Edmund Burke, anglikán, ale s katolíckym francúzskym vzdelaním, bol presvedčeným kritikom Protestant ascendancy a odporcom prenasledovania katolíkov. Hovoril, že v Írsku vládne „plebejská oligarchia“. Obchodníci a služobníci boli vyzdvihnutí nad šľachtu, lebo boli anglikánmi, a katolícki šľachtici boli obratí o pôdu preto, lebo boli katolíkmi. Palec hore, pane. 

Za paradox považujem incident, ktorý sa udial v 17. storočí, keď sa Oliver Cromwell ako lord protektor prešiel po Katedrále sv. Patrika na koni. Patril k independentom, nazývaným tiež kongregacionalisti, a nemal rád anglikanizmus, lebo sa mu zdal príliš blízky k rímskemu katolicizmu.    

Znaky úpadku

Niektoré veci u spomínaných katedrál ma udivili. Na stránke Christ Church Cathedral je reklama. Veľké firmy si môžu prenajať katedrálu na konferencie, bankety a podobné akcie. Vypiť si dobré víno a zajesť biftek pod lomenými klenbami, to znie zaujímavo. Lenže to je úpadok.

U svätého Patrika som si vpredu všimol baner oznamujúci, že spoločenstvo katedrály veľmi podporuje boj za ochranu klímy a snaží sa znižovať uhlíkovú stopu. O spáse duší reč nebola.

Premýšľal som, či by to bolo inak, ak by obe katedrály zostali katolíckymi. Azda áno, ale istotu nemám.

Premýšľanie o írskej duši

V Dubline som celý čas premýšľal o írskej duši. Je to menší národ, je ich asi toľko ako nás Slovákov. Asi sú veselší, bodrejší ako my. Pritom zažili oveľa väčšie katastrofy. Počas hladomoru v polovici 19. storočia zahynulo milión Írov, ďalší milión sa vzápätí vysťahoval do Ameriky.

Ako mohlo dôjsť k takej katastrofe v bohatom impériu, ktoré vládlo svetu, neviem pochopiť.

Íri nosia hladomor v pamäti. V centre mesta sme prechádzali okolo malej demonštrácie na podporu Palestínčanov v Gaze. Účastníci držali transparenty s nadpisom „Famine in Gaza“.

Keď sa povie „famine (hladomor)“, Íri vedia, o čo ide.

Íri netrpia nedostatkom sebavedomia. Vedia o svojich velikánoch. O tých z dávnych čias i o tých z čias moderných.

Ako svätý Patrik a jeho nasledovníci zachránili civilizáciu

Katedrála svätého Patrika susedí s Parkom svätého Patrika. Pri vchode doň je na trávniku miesto vydláždené dlaždičkami. Podľa tradície tam bol prameň svätého Patrika, ktorý vodou z neho krstil pohanských Írov.

Saint Patrick je symbolom Írska. Britský Riman z 5. storočia unesený pirátmi do Írska slúžil ako otrok, z otroctva utiekol späť do Británie, aby sa vrátil do Írska ako misionár a urobil z neho kresťanskú krajinu. Právom je nazývaný apoštolom Írska. Bol jeho prvým biskupom a prímasom.

Svätý Patrik, oltárny obraz z múzea z Padovy. Foto: Wikimedia

Jeho nasledovníci v slávnom írskom mníšskom hnutí v ďalších storočiach šírili vieru, vzdelanosť a civilizáciu v okolitých krajinách. V časoch, keď sa v Európe rozpadla rímska moc a kresťanstvo nebolo ešte pevne ukotvené. Na mnohých miestach bolo normou násilie, barbarstvo, obetovanie ľudských obetí pohanským bohom.

Svätý Kolumbán pôsobil vo Francúzsku a v Lombardii, svätý Kolumba v Škótsku, svätý Gallus v Nemecku a Švajčiarsku, svätý Klement na dvore Karola Veľkého. A mnohí ďalší.

Americký autor Thomas Cahill v roku 1996 publikoval knihu, ktorá upozorňuje na význam týchto írskych misií. Má názov Ako Íri zachránili civilizáciu: Nevypovedaný príbeh o hrdinskej úlohe Írska od pádu Ríma po vzostup stredovekej Európy.

Nemám pocit, že by Cahill preháňal.

No a Íri to vedia.

Slávni Íri moderných čias

Poďme teraz do novších čias posledných storočí. I v nich malo Írsko slávnych mužov, ktorých všetci poznáme, ale nevieme, že boli Írmi.

V katedrále svätého Patrika je pochovaný rodený Dublinčan Jonathan Swift, autor Gulliverových ciest. Bol tam totiž tri desaťročia dekanom. Vraj mával dlhé kázne, ale kostol bol počas nich plný. Jedna z nich bola o spaní v kostole. Kritizoval v nich zlozvyk niektorých poslucháčov upadnúť počas kázní do spánku. No, asi boli naozaj dlhé.

Satirik a ironik so záujmom o politiku Swift nebol v Dubline celkom šťastný, lebo dúfal, že sa uplatní v Londýne. Ale tam by asi nemal kedy napísať Gulliverove cesty.

Arthur Wellesley, vojvoda z Wellingtonu, bol tiež rodený Dublinčan. Bol víťazom nad Napoleonom pri Waterloo a jediným Írom, ktorý sa stal britským premiérom. V dublinskom parku čnie jeho obrovský pamätník, obelisk vysoký 62 metrov, najvyšší v Európe.

Už sme spomínali Edmunda Burka, spomeňme írskych poetov, spisovateľov a dramatikov. G. B. Shaw, Bram Stoker, vďaka ktorému sa každých desať rokov natočí ďalší film o Drakulovi, James Joyce, Oscar Wilde. Laureáti Nobelovej ceny za literatúru Samuel Beckett, William B. Yeats.

Až som sa cestou do Dublinu hanbil, ako málo som toho od írskych autorov čítal. Iba Joycových Dublinčanov. A Stokerovho Draculu, samozrejme.

No ale vlastne veď tu na dosah ruky v mojej knižnici mám rozkošné Wildovo Strašidlo Cantervillské.

A úplne som zabudol na Swifta. Gulliverove cesty som čítal ako desaťročný. Bolo to také skrátené vydanie pre deti, Gulliver cestoval iba do Lilliputu a Brobdingnagu. Neskôr som čítal aj náročnejšie pôvodné vydanie, kde náš cestovateľ podnikol aj tretiu, aj štvrtú cestu.

Tak vlastne čo, veď som tých Írov čítal dosť.

Írska duša, whisky a Guinness

O írskej duši sa dobre rozjíma, keď si trochu vypijete. Aj Íri zrejme radi pijú, keďže ich krajina je známa svojou whisky a pivom. Hovoríme najmä o whisky Jameson a o čiernom pive Guinness.

Pán John Jameson založil svoju pálenicu whisky v roku 1770 v Dubline. Začiatkom 19. storočia bol už Jameson najväčším producentom whisky na svete. Jameson prežil všetky úskalia - aj aktivitu hnutia za striedmosť, aj problém s americkou prohibíciou v 20. rokoch minulého storočia, aj obchodnú vojnu s Britániou po získaní írskej nezávislosti.

Všeličo sa zmenilo. Jameson sa už nepáli v Dubline, pálenica sa pred polstoročím premiestnila na juh do Corku.  

Zato však pôvodný areál v Dubline na Bow Street je múzeom a lákavou turistickou atrakciou, ktorú každému vrelo odporúčam. Sprievodca bol geniálne zábavný, informácie boli zaujímavé a je to spojené s ochutnávkou troch druhov whisky, cena je zahrnutá vo vstupenke.

No a teraz Guinness. Pivo v pohári s povestnou hustou penovou čiapočkou kávovej farby. Keď som pil prvý guinness pred tridsiatimi rokmi v Londýne, nechutilo mi to. Ale ten druhý mi už chutil a potom aj všetky ostatné v živote.

Guinness je jednou z najúspešnejších svetových značiek alkoholu, dostanete ho kúpiť v stodvadsiatich krajinách.

Podobne ako Jameson, aj Guinness má turistickú atrakciu Guinness Storehouse v niekdajšej budove pivovaru, v ktorej sa pivo fermentovalo, na St. James Gate. To jednoducho treba vidieť. Na siedmich poschodiach sa dozviete o Guinnesse všetko. Históriu, výrobné postupy, ukážu vám pôsobivé obrovitánske kontajnery, pôsobivú počítačovú prezentáciu, skrátka ohúria vás. Cestou z prízemia nahor si, samozrejme, môžete dať pivo. Posledné si dáte na najvyššom poschodí, ktoré je presklené a poskytuje krásnu panorámu Dublinu.

Sú veci z histórie, ktoré vám predsa len nepovedia.

Už som spomenul osobitnú lóžu, ktorú mala vyhradenú rodina Guinness v Katedrále sv. Patrika. Po návrate z Dublinu som trochu gúglil a vygúglil som si detaily z napätého vzťahu medzi majetnou anglikánskou menšinou a chudobnou katolíckou väčšinou. Ešte pred druhou svetovou vojnou platilo, že keď si zamestnanec Guinnessu vzal katolíčku, očakávalo sa od neho, že podá výpoveď. Proti tomu, aby si katolíci guinness kupovali a pili, samozrejme, námietky neboli.

No ale toto je už od 60. rokov za nami. A my štyria sme sa stali jednými z dvadsiatich miliónov turistov, ktorí od roku 2000 Guinness Storehouse navštívili.

Poviem vám, bol to náročný deň. Dopoludnia sme boli v Jamesone, niečo sme popili, niečo sme si dali počas obeda, no a niečo sme vypili v Guinnesse.

Keďže to celé trvalo mnoho hodín, naše hlavy ostali jasné, ale keď som schádzal po schodoch z onoho siedmeho poschodia, radšej som sa držal zábradlia. Zvládol by som to aj bez toho, ale istota je istota. Zo šiesteho som už šiel dole výťahom. Pre istotu.         

Krčmy, krčmičky, puby

Slovo pub sa prekladá ako krčma. U nás to nemá dobrý zvuk. Naopak, v Írsku sú puby niekedy priam kultúrnou inštitúciou. Mám rád ich priečelia ozdobené zeleňou a girlandami kvetov. Vnútri pekné barové pulty, všade pestrá výzdoba. Je to vkusné. Keď hostia sedia vonku, miesto stolíkov im slúžia sudy.

Tým sa nelíšia od tých anglických, ale v Írsku je samozrejmosťou, že večer tam Íri nielen popíjajú, ale aj spievajú pri živej hudbe. Inak Íri majú na prezidentskej štandarde hudobný nástroj. Je to harfa.

Jeden večer to bol pre nás nezabudnuteľný zážitok. Meno pubu som si nezapamätal, bolo tam nabité, mužov asi len o málo viac ako žien, hrala sa aj tradičná írska hudba, ale aj americká country. Spievali si spolu, nálada výborná, žiadne známky opitosti. Pub dunel.

V jednej chvíli som sa pristihol, že i ja spievam. Take me home, country roads... West Virginia... A keď som nevedel text, tak som aspoň hmkal.

Mal som pocit, že som zažil írsku národnú pospolitosť. Táto spolupatričnosť môže byť írskou devízou v budúcnosti.

Jeden guinness sme si dali aj v najstaršom írskom pube s poetickým názvom The Brazen Head, teda Drzá hlava. Jeho história siaha do roku 1198, súčasná budova je z roku 1754.

Ani keď som v hotelovej izbe zaspával, hlučná zábava v pube oproti mi neprekážala.

Nedá mi nepovedať jednu poznámočku. Medzi mladými írskymi ženami sa vyskytuje veľa obezity. Nejaká daň za ekonomickú prosperitu či čo.

Inak „na zdravie“ sa po írsky povie sláinte. Neviem, koľkokrát sme si to my štyria v Dubline povedali, ale bolo to veľakrát.

No a tým prichádzame k jazyku.

Keď národ príde o jazyk

Zatiaľ čo Íri pod tlakom Angličanov o katolícku vieru neprišli, o svoj írsky jazyk prišli. Íri rozprávajú po anglicky. Angličtina bola totiž jazykom obchodu a svetovej kultúry.

Podľa prieskumu z roku 2022 uviedlo 40 percent Írov, že pozná írsky jazyk. To však neznamená, že títo všetci ho i používajú.

Bodrý írsky sprievodca nám počas jazdy na turistickom doubledeckeri povedal, že po írsky rozpráva len každý desiaty Ír.

Preto je len málo írskych slov, ktoré poznajú všetci Íri. Sú to napríklad názvy politických inštitúcií a funkcií. Predseda vlády je Taoiseach, parlament je Dáil, poslanec je Teachta Dála. Írsky prezident je Uachtarán na hÉireann.

Írsko bolo počas druhej svetovej vojny neutrálnou krajinou, čo im Winston Churchill v prejave po porážke Nemecka v máji 1945 vytkol. Británia sa musela brániť sama, hovoril. Írsky prezident Eamon De Valera mu v brilantnom prejave pripomenul, že malý írsky národ sa musel úplne sám brániť nie niekoľko rokov, ale niekoľko storočí – a to proti Britom –, a svoju dušu si uchránil.

V tejto súvislosti sa voči Írom zvykne z britskej strany používať heslo: keby nebolo Britov, Írsko by hovorilo po nemecky.

Íri zvyknú vtipne odpovedať: keby nebolo Britov, Íri by hovorili po írsky.

Vláda sa snaží írsky jazyk zachovať. Názvy ulíc sú písané po anglicky i po írsky, podobne texty na dopravných značeniach atď.

Aby sme neboli na Britov takí zlí. Koľko z preslávených írskych spisovateľov, dramatikov a básnikov by sa preslávilo i v prípade, že by písali po írsky? Možno by sa preslávili, možno nie. V každom prípade, britské impérium bolo pre nich bránou do sveta.

Íri trochu ako Slováci, ale aj trochu iní

V Dubline sa mi zdalo, že v niečom sú Íri ako my Slováci. Hovorím si, že Íri by nám Slovákom rozumeli. Ak by nás teda poznali, samozrejme. Ale veď aj nás mnohí poznajú. Len tých slovenských ajťákov koľko v Írsku pracuje. Aj ten bodrý sprievodca z doubledeckera nás poznal. I like you, guys, povedal.

Íri boli v západnej Európe poslednou krajinou, ktorá získala nezávislosť, my jednou z posledných na východe. Obom národom sa dlho vládlo z mocenských centier mimo ich územia. Oba národy sú také menej strojené, viac plebejské.

Íri sú však bojovnejší. Niekedy až na ich škodu.   

Ako Íri prešli občianskou vojnou

Íri dospeli k nezávislosti ozbrojeným bojom. A občas prostriedky nevyberali. Bojovali aj gerilovým spôsobom ako členovia paramilitaristických organizácií.

V Dubline sme navštívili v Írskom národnom múzeu pútavú expozíciu s názvom „Írski vojaci a velitelia“. Šli sme okolo rôznych figurín v životnej veľkosti. Zaujal ma mladík v civilnom odeve. Jednou rukou si roztváral kabát, druhou spoza neho vyťahoval revolver. Asi šiel odstreliť nejakého Brita v uniforme. Alebo nejakého kolaboranta. Pohyboval sa niekde na neurčitej hranici medzi teroristom a hrdinským bojovníkom za nezávislosť.

Málokedy sa však stáva, že národ zvíťazí nad inou mocnosťou, aby sa vzápätí víťazi zrazili medzi sebou navzájom v bratovražednej občianskej vojne.

To sa stalo Írom.

Michael Collins za zmluvu, De Valera proti

Dnešnej politickej scéne v Írsku porozumieme, ak pochopíme, čo sa udialo pred sto rokmi.

V roku 1919 írski nacionalisti vyhlásili írsku samostatnosť. Tým sa začala vojna za nezávislosť proti Britom. Kľúčovú úlohu zohrali dve politické osobnosti.

Učiteľ matematiky Eamon De Valera, familiárne prezývaný Dev, bol už v roku 1916 odsúdený na smrť za účasť v neúspešnom Veľkonočnom povstaní. Briti bez váhania popravili celé vedenie povstania, ale De Valera mal šťastie, lebo bol aj americkým občanom. Zmenili mu verdikt na doživotné väzenie. Neskôr dostal amnestiu. Po vyhlásení nezávislosti sa stal prvým írskym prezidentom.

O osem rokov mladší Michael Collins bol pred vyhlásením nezávislosti schopný organizátor gerilového boja, po vyhlásení nezávislosti minister financií.

Pod tlakom verejnej mienky boli Briti ochotní vyjednávať. Britskú delegáciu viedol premiér Lloyd George, bol v nej i Winston Churchill. V írskej delegácii bol aj Michael Collins.

Britsko-írska zmluva hovorila o vzniku de facto samostatného Írskeho slobodného štátu, ktorý však ostáva v Britskom spoločenstve národov. Teda šlo o postavenie, ktoré má napríklad Kanada alebo Austrália. Zmluva však umožňovala, aby sa oblasti dnešného Severného Írska rozhodli, či budú súčasťou írskeho štátu, alebo zostanú s Britániou.

Obe delegácie podpísali zmluvu v decembri 1921. Michael Collins bol presvedčený, že zmluva vytvára podmienky, v ktorých Írsko neskôr dosiahne úplnú nezávislosť. Írska vláda schválila zmluvu v pomere štyri ku trom. Írsky parlament schválil zmluvu pomerom 64 ku 57 v januári 1922. Prezident De Valera so zmluvou nesúhlasil a odstúpil.

Vznikol Írsky slobodný štát. Predsedom jeho vlády sa stal Michael Collins.

Zmluva Írov rozdelila. Lídrom tábora „za zmluvu“ bol Michael Collins. Lídrom tábora „proti zmluve“ bol Eamon De Valera. Obaja sa snažili problém riešiť politickými prostriedkami, ale ozbrojených bojovníkov nemali pod kontrolou. Začala sa občianska vojna.

Skončila sa v máji 1923 a zvíťazil v nej vládny tábor „za zmluvu“. Aj De Valera vyzval bojovníkov z tábora „proti zmluve“, aby zložili zbrane, lebo pokračovanie vojny je proti národným záujmom.

Jednou z obetí bol však aj premiér Michael Collins, ktorý bol zastrelený skupinou rebelov z tábora „proti zmluve“ v auguste 1922. Zomrel ležiac na ceste z Dublinu do Corku s guľkou v hlave. Ako katolíkovi mu jeden z jeho mužov napovedal do ucha modlitbu vzbudenia ľútosti nad hriechmi.

Paradoxy súboja Collinsa a De Valeru

V príbehu súperenia De Valeru a Collinsa vidno niekoľko paradoxov. Prvým je fakt, že hoci v občianskej vojne zvíťazil tábor „za zmluvu“, jeho líder Michael Collins tragicky zahynul.

De Valera bol predstaviteľom porazeného tábora, ale čakala ho hviezdna politická kariéra. Navrátil svoj tábor na cestu demokracie. Založil stranu Fianna Fáil, bol najdlhšie slúžiacim premiérom v írskej histórii, šestnásť rokov. V rokoch 1959 až 1973 bol írskym prezidentom. Zomrel v roku 1975 ako 92-ročný.

Michael Collins správne predpokladal, že zmluva časom povedie k úplnej nezávislosti. Druhý paradox spočíva v tom, že ten, ktorý to dosiahol, bol práve De Valera ako úspešný premiér. Robil to postupne dve desaťročia. V roku 1948 Írsko opustilo Britské spoločenstvo národov.

V niečom mal však pravdu De Valera. Zmluva totiž umožnila, že Severné Írsko je mimo Írskej republiky, po sto rokoch je to stále tak a zrejme sa to nezmení.

Spomeňme si na Slovensko a Ukrajinu

Fascinujúci írsky príbeh nám prináša ponaučenia a asociácie. Príbeh občianskej vojny v Írsku nám pripomína, ako ľahko k nej môže dôjsť. Najmä ak je krajina vyzbrojená. Samozrejme, závisí to od národnej povahy. Tá írska je výbušnejšia ako naša slovenská.

Nepripomína írsky spor v otázke osamostatnenia podobný spor na Slovensku? Ján Čarnogurský razil cestu postupného procesu osamostatnenia. Vladimír Mečiar to urobil naraz. Tiež bolo okolo toho veľa nepriateľstva, ale občianska vojna nehrozila ani náhodou. Slovensko konflikt zvládlo bez nej. Čo Íri pred sto rokmi nedokázali.

Aj preto som vždy vďačný za nenásilný odpor voči nespravodlivosti, aký viedla slovenská podzemná cirkev za komunizmu. Je to náš historický klenot.

Príbeh Michaela Collinsa nám zase pripomenie hrozby, ktoré sú súčasné. Prežívame vojnu na Ukrajine. Vieme, že by bolo potrebné ju ukončiť. Podobne ako sa Briti a Íri rozhodli ukončiť vojnu rokovaniami o zmluve. Ale čo hrozí ukrajinským politikom, ktorí urobia nejaké ústupky voči Rusku? Nehrozí im osud Michaela Collinsa?

Nepovedal v roku 2019 bývalý líder Pravého sektora Dmytro Jaroš, že ak Zelenskyj zradí, tak odvisne na nejakom strome na Kresčatiku? Povedal.

Ľudia ako Dmytro Jaroš alebo tí strelci, ktorí zastrelili Collinsa, nebývajú úspešní vo voľbách, ale vedia pootočiť kolesom dejín použitím násilia. Napokon Jaroš to už raz dokázal, v roku 2014 na Majdane patril k tým, čo zmarili dohodu o ústavnom riešení krízy.

Vyhrážky prezidentovi Ukrajiny Jaroša nediskvalifikovali. Jaroš oznámil v roku 2021, že sa stal poradcom veliteľa armády Zalužného. Médiá sa na to pýtali armády a dostali odpoveď, že takú informáciu nemôžu komentovať, lebo ide o utajované informácie. Od Jaroša sa nedištancovala.  

Poďme teraz do súčasnej írskej politiky.

Súčasná írska politická scéna sa sformovala pred sto rokmi

Súčasná Írska politická scéna sa de facto sformovala pred sto rokmi. Vtedy bola stranou írskych patriotov Sinn Féin. Potom prišiel rozkol pre zmluvu s Britániou. Od Sinn Féin sa oddelila už spomínaná De Valerova Fianna Fáil a stúpenci Michaela Collinsa zase založili Fine Gael. Doteraz pretrvali všetky tri. Ako vieme, dlhodobo sa najviac darilo Fianna Fáil, ale v posledných rokoch šla do popredia Fine Gael.

V tohtoročných voľbách do Európskeho parlamentu zvíťazila Fine Gael, druhá bola Fianna Fáil, tretia Sinn Féin.

Čo majú dnes tieto strany spoločné s postojmi spred sto rokov? Málo. Skoro nič.

Odkresťančená írska politika

V knihe Levy prichádzajú som opísal proces dechristianizácie európskych kresťanských a konzervatívnych strán.

Jedna kapitola v nej právom patrí Írsku. Fianna Fáil i Fine Gael, ktoré sa striedajú v pozícii najsilnejšej strany, boli v čase svojho vzniku, samozrejme, stranami kresťanskými.

Eamon De Valera v ústave z roku 1937 zabezpečil maximálnu ochranu rodiny, manželstva a nenarodeného ľudského života.

Dnes je to všetko minulosť. Niekdajšie kresťanské írske strany sa vzdali v každom z ideových zápasov posledných desaťročí. V krajine je legálny potrat, manželstvo osôb rovnakého pohlavia. A samozrejme, rozvod manželstva, ktorého rozvod Írska republika nepripúšťala až do roku 1996.

Náboženský spor medzi katolíckou väčšinou a protestantskou menšinou z minulosti je dnes anachronizmus, lebo progresívna ideológia vytlačila vieru jedných i druhých do bezvýznamnosti vo verejnom živote.

Niežeby v írskych politických stranách neboli kresťania. Sú tam, ale princípmi katolíckej viery sa neriadia. Riadia sa princípom, ktorý pred viac ako šesťdesiatimi rokmi sformuloval americký prezident s írskymi koreňmi John F. Kennedy. Chcel si nakloniť protestantských voličov, tak sľúbil, že jeho katolícka viera nebude mať vplyv na výkon prezidentskej funkcie.

V Európskom parlamente Fine Gael pôsobí v nedeklarovane liberálnej EPP a De Valerova (!) Fianna Fáil rovno v deklarovanej liberálnej Renew.

Čo sa Britom nepodarilo u Írov zmeniť za tristo rokov, to sa podarilo progresívnej sekularizácii dosiahnuť za zhruba polstoročie. Stačilo mi prejsť cez bránu Trinity College a jeden plagát mi to ukázal.

Katolícka cirkev bola v Írsku po stáročia prirodzene stabilizujúcou inštitúciou. Jej vplyv je oslabený viac ako výrazne.

Na Slovensku sa bude konať už o dva týždne Národný pochod za život. Írska cirkev by si dnes na to netrúfla, hoci v Írsku je nominálne stále viac katolíkov ako na Slovensku.

K akej autorite sa bude krajina svätého Patrika obracať? K Európskej únii?

Keď Íri hlasujú proti zmluve o EÚ, musia hlasovať znova

Íri boli schopní rozpútať občiansku vojnu, hoci už mali de facto samostatnosť, lebo odmietali čo i len formálnu závislosť od britskej koruny.

Eamon De Valera v roku 1955 ešte kritizoval zriadenie Európskeho parlamentu a myšlienku európskeho federalizmu: "Neusilovali sme sa dostať spod britskej nadvlády preto, aby sme sa dostali do niečoho horšieho."

Ku koncu svojej kariéry nenamietal proti vstupu do Európskych spoločenstiev, do ktorých Írsko vstúpilo v roku 1973, paradoxne spolu s Veľkou Britániou. To ešte nevedel, čo sa stane po všetkých ďalších novelizáciách zmlúv o EÚ dohodnutých v Maastrichte, Amsterdame, Nice a Lisabone. Po nich je írska suverenita nekonečne viac obmedzená ako za formálneho členstva Írska v Britskom spoločenstve národov. Ale Fianna Fáil, ktorá má v rodnom liste boj za úplnú suverenitu, podporovala všetky tieto zmluvy. O Fine Gael ani nehovorím.

Írsko je jediná krajina EÚ, kde je podľa ústavy na schválenie zmeny zmlúv o EÚ potrebné referendum. Írski voliči v sebe ešte nosili odkaz írskeho boja za nezávislosť, a preto aj istý vzdor voči neustálej centralizácii EÚ a v roku 2001 v referende odmietli zmluvu z Nice a v roku 2008 Lisabonskú zmluvu.

Samozrejme, výsledkom nebolo zmetenie tých zmlúv zo stola, ale ponižujúce opakovanie referenda. V oboch prípadoch sa po roku referendum zopakovalo s výsledkom "áno". Proste hlasuje sa dovtedy, kým výsledok nie je "áno". Tak to v EÚ chodí. A to "áno" vlastne znamená "nie" írskym tisícročným hodnotám.

V tomto svetle občianska vojna spred sto rokov vyznieva obzvlášť tragicky.

Videli ste film Michael Collins?

V roku 1996 írsky režisér Neil Jordan natočil film Michael Collins o vzniku írskej samostatnosti. Collinsa hral Liam Neeson, De Valeru Alan Rickman (poznáte ho z Smrtonosnej pasce a z filmov o Harry Potterovi). Celý film som nevidel, ale pozrel som si z neho veľa čiastkových videí a prečítal niečo na internete.

Už z názvu je vidno, že v spore medzi Collinsom a De Valerom tvorcovia stáli na strane Collinsa. Na to, samozrejme, majú právo, ale De Valera z toho vyšiel horšie, ako si zaslúžil. Pôsobil ako tvrdohlavec. Sám Alan Rickman to videl takto a sťažoval sa, že z filmu boli vynechané natočené scény, z ktorých bolo zrejmé, že De Valera nemal s Collinsovou smrťou nič spoločné. Ak by neboli vynechané, film by vyznel inak.

Ale na tom nie je nič prekvapujúce. Obaja politici boli síce katolíci – ako v tej dobe skoro všetci Íri –, ale Collins bol rebel, ktorý bol občas v konflikte s cirkvou. No a De Valera bol ten, kto ďalších päťdesiat rokov neúnavne držal v politike konzervatívnu katolícku líniu. V takej situácii liberálni tvorcovia nevedia odolať.

Sú dnes Íri už politicky iný národ?

Otázka stojí tak, či sú dnes už Íri politicky iným národom, s inými inštinktami a hodnotami. Alebo bude možné od nich očakávať ešte nejaké konzervatívne vzopätie. Veľmi by som ho doprial tomuto národu, ktorý ma za štyri dni chytil za srdce.

Možno áno. A možno v budúcich zápasoch budeme spojencami. Čo je tá správna strana histórie, nie je nikdy rozhodnuté. Až na konci čias.