Problémy nemeckého hospodárstva – vzhľadom na význam Nemecka pre európsku ekonomiku – sa dostali do pozornosti mnohých ekonomických diskusií. Tradičný pohľad sa zameriava najmä na súčasnosť a blízku budúcnosť a, samozrejme, je nanajvýš relevantný.
Je veľmi pravdepodobné, že súčasné problémy Nemecka súvisia nielen s vyčerpaním jeho hospodárskeho modelu, ale aj so skutočnosťou, že najväčší hospodársky projekt EÚ za posledné tri desaťročia, zavedenie eura, vyčerpal svoj hospodársky potenciál a zjavne ani zďaleka nesplnil to, čo sa od neho očakávalo.
Na čom bol založený hospodársky model
Mnohí už povedali, že hospodársky model Nemecka bol založený zhruba na troch faktoroch: lacnej energii (z veľkej časti vďaka dovozu z Ruska), prístupe k lacnej kvalifikovanej pracovnej sile a exporte do Číny (cynik by pravdepodobne ako štvrtý faktor pridal presun výdavkov na obranu na amerických daňových poplatníkov).
Žiadny z týchto troch (štyroch) faktorov už nie je k dispozícii v takej miere ako v minulých desaťročiach. Lacná energia skončila nielen z dôvodu ruskej agresie na Ukrajine, ale aj ako priamy dôsledok plánovaného zámeru Green Deal.
Pracovná sila v „novej EÚ“ sa stala dramaticky drahšou a jej „zásobník“ je všade v „novej EÚ“ prakticky vyčerpaný. A Čína sa z exportného trhu pre Nemecko zmenila primárne vďaka čínskej ekonomickej politike spojenej s najmasívnejšou podporou domácich výrobcov v celej svetovej ekonomike (americký CSIS odhaduje, že Čína na priemyselnú politiku vynakladá zhruba tri- až štyrikrát viac prostriedkov ako USA, druhé v poradí).
A k tomu ešte neočakávané dôsledky Green Dealu. Mal síce priniesť európskemu priemyslu výhody z technologických prvenstiev, v skutočnosti dnes väčšinu jeho technologických celkov dovážame odinakiaľ. A o výsledkoch EÚ a Nemecka v oblasti elektromobility a batérií do elektromobilov je lepšie mlčať. To je súčasné bežné vysvetlenie problémov nemeckého hospodárstva a je na tom veľa pravdy.
Čo si treba uvedomiť
Ale to nie je postačujúce. V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že príznaky problémov nemeckého hospodárstva, ktoré sa prejavujú napríklad oslabením priemyselnej výroby, sa dajú pozorovať približne od roku 2018. Tento rok zďaleka nebol rokom rastu cien energií, ich cena v skutočnosti až do roku 2020 skôr klesala. Podobne je ťažké asociovať prvé náznaky oslabovania priemyslu, ktorý je pre nemeckú ekonomiku taký dôležitý, (len v prípade niektorých „nových“ ekonomík EÚ má priemysel väčšiu váhu v pridanej hodnote), s poklesom úrovne vývozu.
Prvotný pokles bol skôr dôsledkom straty sily domáceho dopytu. Aj prudký nárast inflácie a s ním spojený rast nákladov na pracovnú silu v eurách v „novej“ EÚ, prišiel neskôr. Čínsky vývoz áut tiež nepochybne raketovo rastie, ale vozidlá sa vyrábajú aj inde, napríklad v Severnej Amerike, a tamojší automobilový priemysel (a priemysel vo všeobecnosti) vykazuje aj pri zvýšenej konkurencii z Číny takmer všade dlhodobo lepšie trendy vývoja ako európsky.
Samozrejme, všetky faktory spomínané už v predchádzajúcom odseku i vo verejných debatách problémy Nemecka ďalej vyhrotili. Nemožno ale ignorovať, že prišli koniec koncov aj s nástupom intenzívneho Green Dealu až potom, čo nemecký priemysel začal javiť známky oslabenia.
Kto získal po vzniku eura
Tým sa pomaly dostávame k veľkým európskym projektom posledného štvrťstoročia: eurozóne a Schengenu.
Z ekonomického hľadiska je eurozóna, samozrejme, oveľa dôležitejšia a často sa uvádza, že Nemecko vďaka nej veľa získalo. Na prvý pohľad to znie logicky pre krajinu, ktorá je tretím najväčším svetovým exportérom. Pohľad na údaje o hospodárskych výsledkoch počas existencie eurozóny však ponúka trochu iný obraz.
Počnúc rokom 1999, teda rokom vzniku eura, a nie rokom existencie eura ako obeživa, je zrejmé, že medzi väčšími krajinami eurozóny alebo ekonomikami eurozóny, s ktorými by ho bolo prirodzené porovnávať, nie je Nemecko jednoznačným hospodárskym víťazom.
V priloženom grafe porovnávam výkonnosť najväčších ekonomík eurozóny, teda Francúzska, Talianska, Španielska a Fínska, respektíve aj Rakúska, v porovnaní s Nemeckom v roku vzniku eurozóny a potom v roku 2022, za ktorý sú v databáze Svetovej banky k dispozícii posledné komplexné údaje za všetky tieto krajiny.
Pre zaujímavosť tam potom nájdete ešte niekoľko ďalších ekonomík, ako napríklad Česko, Izrael, Poľsko, Spojené kráľovstvo, Švédsko a Spojené štáty. Sú zoradené podľa relatívnej hospodárskej výkonnosti na obyvateľa v porovnaní s Nemeckom v roku 1999, takže 100 percent znamená rovnakú výkonnosť v danom roku (1999 alebo 2022). Tí, ktorí majú svetlozelený stĺpec vyšší ako čierny, počas existencie eurozóny v porovnaní s Nemeckom získali. A naopak.
Je zrejmé, že v rámci globálnej ekonomiky sa od Nemecka najviac vzdialili svojou výkonnosťou Spojené štáty, ktorých odstup sa dramaticky zvýšil, Izrael predbehol Nemecko, pokiaľ ide o výkonnosť na obyvateľa, a dve „nové“ ekonomiky EÚ, Česká republika a Poľsko náskok Nemecka výrazne znížili. Švédsko si udržalo prakticky nezmenenú úroveň, zatiaľ čo Nemecko počas existencie jednotnej meny eura dobehlo výkonnosť ekonomiky Spojeného kráľovstva.
V rámci eurozóny výrazne stratilo spomedzi veľkých ekonomík uvedených v grafe svoju pozíciu v porovnaní s Nemeckom iba Taliansko. Francúzsko zaostalo len veľmi mierne a náskok Nemecka znížilo aj Španielsko a Rakúsko, ktoré ťažko zasiahla realitná a banková kríza. Podobne dopadlo napríklad aj Fínsko, ktoré ťažko poznačil pád spoločnosti Nokia. Takto – dovolím si tvrdiť – hospodárske terno exportéra, ktoré spôsobila existencia spoločnej meny, nevyzerá.
Stojí za úvahu, prečo pri porovnávaní ekonomickej výkonnosti v skutočnosti neprináša euro nemeckej ekonomike takú veľkú výhodu, ako by mnohí očakávali. O to viac, že v prípade tejto krajiny túto výhodu považujú za samozrejmú aj informovanejší účastníci ekonomických diskusií.
Odpoveď možno hľadať v tom, že jednotná mena v skutočnosti priniesla oveľa menej výhod pre obchod a dokonca aj pre hospodársku integráciu v EÚ, než sa pri jej vzniku očakávalo. Je to prirodzený dôsledok toho, že význam toho hlavného, čo mala spoločná mena priniesť, a to rýchlu porovnateľnosť cien a s tým spojenú vyššiu úroveň hospodárskej súťaže, ktorá núti výrobcov k vyššej efektívnosti, znehodnotil pokrok v oblasti informačných technológií a komunikácie.
Jednoducho povedané: problém porovnávania cien mal v časoch faxu a prvého tabuľkového softvéru úplne iný relatívny význam ako dnes, keď môžeme ceny, ak nám to stojí za to, porovnávať takmer okamžite a pri čomkoľvek na malom a šikovnom zariadení zvanom mobilný telefón.
Slabá integrácia zahraničného obchodu eurozóny
Mohol by som vymenovať dlhý rad štúdií založených na ekonomických údajoch, ktoré potvrdzujú prekvapenie nad tým, že euro neprinieslo žiadnu podstatnú integráciu alebo prínos vo vzájomnom obchode medzi členmi eurozóny. Ale to je zrejmé už z relatívne jednoduchého porovnania údajov. Ak sa napríklad pozrieme na vývoj zahraničného obchodu z hľadiska toho, ktoré sú hlavné ekonomiky v roku 2021 a aký význam mali tieto ekonomiky v roku 1999, nevidíme nič, čo by naznačovalo systematickú integráciu zahraničného obchodu eurozóny.
Publikovaná tabuľka to dokazuje v prípade nemeckého vývozu, ale podobne to vyzerá aj v prípade dovozu do Nemecka. Uvádzam jedenásť najdôležitejších zahraničných trhov pre nemeckých vývozcov v roku 2021 a ich význam (poradie) v roku 1999, pričom čiernym pozadím sú zvýraznené tie, ktorých význam sa zvýšil, bielym tie, ktorých význam sa znížil. Vidíme, že význam piatich krajín pre Nemecko ako exportných trhov sa zvýšil, ale iba jedna z nich, Holandsko, patrí do eurozóny. Najväčším skokanom je Poľsko, ktoré platí zlotým.
Na význame stratilo aj päť ekonomík, z ktorých štyri sú zakladajúcimi členmi eurozóny. Ak sa pozrieme na celkový význam eurozóny pre nemecký zahraničný obchod, v roku 1999 Nemecko vyviezlo 47 percent svojho vývozu na trhy existujúcich členov eurozóny a doviezlo z nich 46 percent svojho dovozu. V roku 2021 s tými istými trhmi obchoduje menej: 44 percent svojho vývozu a len 36 percent svojho dovozu. To v skutočnosti nenaznačuje žiadnu integračnú funkciu eura v zahraničnom obchode a výhodu pre nemeckých vývozcov.
Samozrejme, takéto štatistické cvičenia s údajmi o zahraničnom obchode možno modifikovať, napríklad podľa vývoja členov eurozóny, ale ich základný výsledok, teda pokles významu eurozóny pre nemecký zahraničný obchod, vývoz a dovoz, zostáva nezmenený.
Euro teda prinieslo nemeckej ekonomike založenej na exporte oveľa menej, ako si väčšina účastníkov dnešných ekonomických diskusií myslí. Nemecko však počas existencie eurozóny zostarlo, jeho miera pôrodnosti na rok 2023 je na úrovni 1,53, čo je takmer tak málo ako v Rusku, a narobilo si (a tak trochu aj nám a EÚ) niekoľko ďalších problémov, z ktorých asi najväčším je nezvládnutá migrácia.
Ani kedysi dokonalá infraštruktúra – ešte si pamätám na svoje očarenie nemeckým bohatstvom v oblasti kapitálových statkov v roku 2005, keď som začal do Nemecka, teda do ECB, pravidelne ako sprievod vtedajšieho guvernéra Zdeňka Tůmu lietať – už nie je pravidlom. A k tomu všetkému EÚ pridáva regulačné zaťaženie a Green Deal zdražuje energie.
Napriek tomu Nemecko nemožno podceňovať, ekonomicky je to stále veľmi bohatá vyspelá ekonomika. Jeho rozpočet je v lepšej kondícii ako náš [český, pozn. red.], dlh je síce o niečo vyšší, ale stále na bezpečnej úrovni, a rezervy sa dajú nájsť všade. K tomu sa pridáva, ak je to možné, dokonalý organizačný talent. Ako návštevník ich podujatí si spomínam na také perfektne zvládnuté akcie ako boli majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2006.
Bez toho, aby som sa chcel púšťať do debaty o oblasti, v ktorej sa rozhodne necítim byť odborníkom, a to o politickej situácii v Nemecku, som si však prakticky istý, že oživenie nemeckého hospodárstva bude musieť byť spojené s podobnými procesmi, aké svojho času priniesli Hartzove reformy – teda s ďalším zásahom do životnej úrovne Nemcov. Mnohí z nich však už zjavne nie sú veľmi spokojní a ochotní prinášať ďalšie obete.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.