My z východu sme to už všetko videli. AfD bude rásť, odhaduje Arnold Vaatz

Rozhodne to nie je zemetrasenie, ale všetko pokračuje presne ako predtým. Čo však rastie doslova z týždňa na týždeň je hnev a pocit bezmocnosti čoraz väčšieho počtu ľudí. Pretože tí, ktorí sa považujú za jediných demokratov, zrejme chápu demokraciu tak, že ak voliči vo veľkom počte hlasujú za konzervatívne strany, potom vláda musí byť o to ľavicovejšia. Aj keď AfD nemá šancu priblížiť sa k moci, strach z nej dosahuje také rozmery, že aj o výsledkoch týchto volieb sa pomaly hovorí ako o konci sveta.

Je to aj preto, že potrebujú dotlačiť saského premiéra [Michael Kretschmer, CDU, pozn. red.] do spojenectva s nefalšovanou komunistkou Sahrou Wagenknechtovou. Pritom samotný Kretschmer nepotrebuje vytvárať koalíciu, môže vládnuť sám. V Sasku je na zvolenie premiéra potrebná absolútna väčšina v prvých dvoch kolách. V treťom kole však stačí jednoduchá väčšina. CDU má 41, AfD 40, všetci ostatní spolu 39. A ak sa všetci zaprisahávajú, že s AfD nikdy nič mať nebudú, možno má Kretschmer víťazstvo isté a na víťazstvo potrebuje len hlasy svojej strany. No a potom jediný zákon, na ktorý by naozaj potreboval väčšinu, by bol rozpočet. Samozrejme, o tejto okolnosti sa mlčí, len aby Kretschmer priviedol BSW do vlády.

Odkiaľ sa berie tento záujem zapojiť Wagenknechtovú do hry?

Je to ďalšia etapa ťahu CDU doľava. Predovšetkým. Po druhé, je to poistka proti tomu, aby Únia počas volebného obdobia nehlasovala s AfD. Aby sa protipožiarna stena [firewall, pozn. red.], ktorá bola postavená okolo Alternatívy, nerozpadla. Firewall je jednou z foriem tlaku na prispôsobenie sa, ktorý je v Nemecku mimoriadne silný.

V tejto súvislosti by ma zaujímalo, či je CDU v Sasku stále konzervatívnejšia ako vo zvyšku Nemecka.

Už nie tak veľmi. Iste, stále zostáva o niečo konzervatívnejšia ako nemecký priemer. Najmä na západe krajiny však Únia stratila veľa zo svojho konzervatívneho profilu. Ale aj v Sasku sa CDU vydala touto cestou. Od čias Merkelovej je to iná strana, dokonca aj z personálneho hľadiska. Pred Angelou Merkelovou zostávalo členstvo viac-menej stabilné, s miernym odumieraním, ale do strany takmer nikto nevstúpil a takmer nikto ju neopustil.

Za Merkelovej som na zasadnutiach okresného predstavenstva videl na stole dve kopy papierov: na jednej boli prihlášky, na druhej oznámenia o odchode zo strany. Aj oni uvádzali svoje dôvody. Jeden vstúpil kvôli Merkelovej, jeden odišiel kvôli Merkelovej. Zrazu sme totiž mali prílev ľudí, ktorí by predtým CDU nevolili, ale tým, že sa posunuli doľava a na zelené pozície, nás prijali za svoju stranu. Zatiaľ čo tí, ktorí boli na odchode, si mysleli svoje: Toto už nie je tá CDU, do ktorej som kedysi prišiel.

Aké percento členskej základne sa zmenilo za vlády Merkelovej?

Ťažko to presne vyčísliť, odhadujem to asi na 20 percent. Tí, ktorí zostali, sú, myslím, zväčša ľahostajní k posunu strany doľava. Väčšinou dodržiavajú líniu, ktorú určuje vedenie. Tých, ktorí zostali, podobne ako ja, aby posun vedenia doľava neuľahčili, je oveľa menej. Z toho ťaží AfD, kam kvôli Merkelovej odišli niektorí naši členovia a najmä voliči.

Z historického hľadiska si myslím, že tento posun úplne anuloval vývoj, ktorý sme v Drážďanoch, vo všeobecnosti vo východnom Nemecku, priniesli do CDU od roku 1989. CDU sa mentálne opäť stáva Blockpartei [CDU bola v NDR povolená a uznávala vedúcu úlohu Jednotnej socialistickej strany Nemecka, SED, pozn. red.]. 

Do CDU som vstúpil v roku 1990 z pôvodného opozičného hnutia. Sedem z nás sa v Drážďanoch rozhodlo vstúpiť do Únie a vytlačiť starý aparát z úradu. Čo sa nám viac-menej podarilo aj preto, že nás do CDU nasledovali ďalší ľudia zo starej opozície. Ale to už je preč. Poviete si, no jéjda, keď sa 20 percent členskej základne vymenilo, to nie je veľa. Ale z tých 20 percent sa regrutujú funkcionári a ľudia, ktorí chcú za niečo kandidovať.

Poďme k téme súčasného sporu. Má AfD nacistické sklony? Napísala to americká webová stránka Politico: Sasko, Durínsko – prvé víťazstvo krajnej pravice v Európe od roku 1945.

Neuveriteľná hlúposť. Podľa môjho názoru má kampaň proti AfD totalitné črty. Porovnávať túto stranu s mocenskou štruktúrou, ktorá je zodpovedná za nespočetné zločiny a 50 miliónov mŕtvych v celej Európe, je veľmi zlá narážka. S AfD zásadne nesúhlasím v jednom jedinom bode, a to v jej politike voči Rusku.

Som toho názoru, že v prípade ruského víťazstva na Ukrajine by bola ohrozená celá rovnováha vytvorená v Európe po roku 1990. A že v takom prípade by Rusi mohli opäť robiť to, čo robili pred rokom 1989: zasahovať do politiky v bývalom východnom bloku, pravdepodobne v Nemecku nie až tak, ale určite v Česku, Poľsku, na Slovensku, v Maďarsku... A tolerovať tam len proruské vlády.

V iných dôležitých otázkach je podľa mňa AfD podstatne bližšie k pravde ako moja strana: energetika, migrácia, rodina, vzdelávanie. To všetko sú pôvodné pozície CDU.

A Björn Höcke v Durínsku? Nie je to práve tam, kde prebublávajú sympatie k Tretej ríši?

Nie som si ním istý a musím priznať, že z jeho rétoriky ma bolia uši. Ale s Höckem by sme nemali stotožňovať celú stranu. Tých členov Alternatívy, ktorých poznám osobne, vo všeobecnosti považujem za čestných demokratov – ktorým sú však upierané elementárne demokratické práva. Napríklad v parlamentoch. Pri spätnom pohľade to vedie k tomu, že v AfD sú aj takí, ktorí podobne ako Höcke principiálne vystupujú proti všetkému.

Ako dlho môže tento firewall vydržať? 

Videl som prieskum, v ktorom 68 percent členov CDU na východe priznáva spoluprácu s AfD. Odmieta to len celoštátne vedenie.

Odhadujem, že múr zostane stáť aj v tomto volebnom období určite na krajinskej úrovni. Ale inde, najmä na komunálnej úrovni, bude viac prípadov tichej spolupráce, tolerancie, dohôd o obsadení úradov. Samozrejme, AfD bude robiť chyby v komunálnej politike, čo tiež prispeje k jej normalizácii.

V každom prípade, čím ostrejšie AfD vylúčime zo systému, tým bude úspešnejšia. Ak chce niekto doviesť CDU do záhuby, bude čo najčastejšie zdôrazňovať firewall. Pretože kým bude existovať múr, trend bude pokračovať, pričom AfD získa v každých ďalších voľbách o pár hlasov viac.

Pravdepodobne sa čaká, kedy narazí na strop. Populistické pravicové strany v západnej Európe zatiaľ končia na tretine hlasov.

Ja si to nemyslím. V Sasku má CDU najviac voličov v skupine nad 65 rokov. Na druhej strane, od najmladších až po skupinu do 45 rokov je najsilnejšia AfD. To je neočakávané a pozoruhodné. Už len z tohto demografického hľadiska by som pre AfD nepočítal so žiadnym stropom.

Zároveň si myslím, že keď sa raz situácia v Nemecku zmení, nebude to preto, že AfD bude silnejšia, ale preto, že systém prestane fungovať. Nerád to hovorím, ale Nemecko už teraz smeruje k úplnej nefunkčnosti. A tá môže vyvinúť takú silu, že zmetie staré strany vrátane ich firewallu ako povodeň.

Ako to myslíte, nefunkčné? Úrady, štát, ekonomika?

Samozrejme, že ľudia neumrú od hladu, len už nič nebude fungovať. Moderná spoločnosť je mimoriadne zložitá. Udržať v chode oceliarne, továrne, logistiku si vyžaduje vysoko technické procesy, ktoré si zasa vyžadujú nepredstaviteľné množstvo vyškolených ľudí. Už dvadsať rokov máme pôrodnosť 1,4 dieťaťa na ženu. Kto nahradí baby boomers – ja som jedným z nich – na ich mieste? Snaha kompenzovať tento nedostatok prisťahovalectvom z tretieho sveta nefunguje z dôvodov, ktoré poznáme.

A aj s tými deťmi, ktorých máme menej, zaobchádzame mizerne. Po zjednotení malo Nemecko 2 000 katedier. Dnes ich je 20 000. Desaťtisíce ľudí, ktorí vedú pseudovedy na katedrách alebo vykonávajú ideologickú kontrolu nad verejným priestorom, chýbajú inde. Chýbajú kvalifikovaní robotníci, vodiči autobusov, pomocní zdravotnícki pracovníci, železničiari.

Pred chvíľou ste použili slovné spojenie tlak na prispôsobenie sa, konformizmus. Je to nový fenomén, alebo tu bol už pred Merkelovou?

Ešte pred Merkelovou, ale vtedy mimo CDU. Rozdiel medzi Helmutom Kohlom a Angelou Merkelovou je tento: Kohl od prvej do poslednej minúty vládol ako kancelár proti tlaku na prispôsobenie, proti veľkým médiám. Napríklad ani raz neposkytol rozhovor časopisu Spiegel. Preto sa k nemu novinári správali spôsobom, ktorý by bol pri dnešnej vláde Semaforu nepredstaviteľný: blbec z Oggersheimu [štvrť v Ludwigsfagene, kde Kohl žil, pozn. red.], tučná hruška a podobne, skutočne nenávistné tirády. Jeho ministrom sa nič netolerovalo.

Keď porovnám to, čo dnes „prejde“ Nancy Faeserovej, ministerke vnútra s aférou, pre ktorú odstúpil Kohlov minister vnútra Rudi Seiters... V tom čase istý prominentný novinár rozšíril domnienku, že terorista RAF Wolfgang Grams bol zastrelený pri policajnom zásahu, keď sa už nemohol brániť. Aj keby to bola pravda, nebol to dôvod na odstúpenie ministra... Ukázalo sa však, že Grams spáchal samovraždu.

V súčasnosti sa stávajú také škandály, že keby sa stali Kohlovi, podľa princípu domina by padol najprv Kohl a potom celá vláda. Aféra Cum Ex, ktorá sa týka obrovských daňových únikov cez banky v Hamburgu, sa týka kancelára Olafa Scholza. Scholz bol v tom čase starostom Hamburgu. Teraz mu stačí povedať, že si to už nepamätá. Kohla ex post zničil nepriznaný finančný dar strane v čase, keď už bol na dôchodku. Takmer to zničilo CDU. Merkelová dostala lekciu, že by mala robiť to, čo od nej médiá očakávajú.

Prečo by to mala robiť?

Pretože ako ministerka v Kohlovom kabinete bola aj ona postihnutá každou kampaňou proti kancelárovi. Možno si pamätáte, ako sa písalo o Kohlovom dievčati. A tak sa zrazu musela rozhodnúť: Urobím to ako Kohl, som na to dosť silná?

Teraz máme premiéra, ktorý vyšiel z konzervatívnych pozícií, ale vládne tak, že médiá a mimovládne organizácie majú z toho radosť.

To je riziko, keď sa na vrchol dostane slabá osobnosť – že zaparkuje na mieste, ktoré mu určili médiá. Lenže on tam zaparkuje aj ostatných. Merkelová – celú CDU a celé Nemecko. Spôsobila škody v takom rozsahu, aký sme si na začiatku nevedeli predstaviť. Dôsledky jej rokov vlády sú také katastrofálne, že vlastne neexistuje šanca na ich nápravu.

Ktoré sú tie najkatastrofálnejšie?

Verejnosť považuje za najväčšiu katastrofu imigračnú politiku, ja si myslím, že je to energetická politika. Kvôli nej môžu niektoré priemyselné odvetvia úplne opustiť Nemecko. Nie sú konkurencieschopné s domácimi cenami energií. Chémia, strojárstvo, oceliarstvo. Spoločnosť ThyssenKrupp nevie ako ďalej. Predstavte si Porúrie bez oceliarní, je to ako Drážďany bez Zwingeru.

Automobilový priemysel ide ku dnu. Automobilky pod tlakom politiky obmedzili výrobu áut so spaľovacími motormi a dnes je jasné, že sa im ekonomicky nedarí. Nehovoriac o tom, že aj keby sa im ekonomicky darilo, vôbec nie je jasné, odkiaľ by sa vzala elektrina pre elektromobily. V Nemecku máme 40 miliónov áut a ani jeden milión z nich nie sú e-autá. Ak by sme tu mali 40 miliónov elektromobilov, ich samotná spotreba energie by bola nepredstaviteľná. 

Energetická politika je založená na jednej obrovskej ilúzii, a to, že energiu vyrábanú z regulovaných zdrojov môžeme nahradiť nepravidelnými prírodnými zdrojmi. Na to by sme potrebovali úložiská, ale všetci tí, ktorí dnes volajú po ich výstavbe, si neuvedomujú rozmer celého podniku. Potrebujeme skladovaciu kapacitu päť až desať terawattov. Čerpacie stanice veľkosti Bodamského jazera. A vôbec, skladovanie zelenej energie vo vodíku bude mať astronomické náklady. To absolútne nemôže fungovať. Čo ma privádza ku kľúčovej charakteristike Scholzovej vlády. Rozhodli sa ignorovať realitu.

Volkswagen práve oznámil, že prvýkrát bude nútený zatvoriť závody aj v Nemecku. Nie je to pre ľudí výstražný signál?

Vôbec nie. Za normálnych okolností by to musel byť signál v zmysle: „Ľudia, ak nezačneme hneď vyberať zákrutu, nastane reťazová reakcia, podobné oznámenia prídu aj od iných spoločností a v určitom momente celá krajina narazí do múru. Archimedovským bodom, v ktorom by sme mohli tento vývoj ak nie zvrátiť, tak aspoň vytvoriť podmienky na zmenu, sú verejnoprávne médiá. V Nemecku sa im stále darí presvedčiť veľa ľudí, že všetko je v poriadku. Verejnoprávne médiá organizujú toto kolektívne odmietanie reality. A ja už tretí rok odmietam platiť koncesionárske poplatky. Exekútori mi obstavili účet, niektoré moje kreditné karty nefungujú, ale v porovnaní s NDR je to detská hra. Mimochodom, bolo mi povedané, že v Sasku odmieta platiť koncesionárske poplatky 200 000 domácností. Každý vie, že verejnoprávne redakcie vôbec nereprezentujú názory verejnosti, 90 percent ich volí Zelených, Červených alebo Tmavočervených [sociálnych demokratov alebo postkomunistov, pozn. red.].

Strany Semaforu majú v Nemecku katastrofálne preferencie. Nepovedie to aj Berlín k zmene kurzu?

Nie. Robíme to ako v NDR, potláčame symptómy. Počas NDR sa fyzicky staval Berlínsky múr, dnes sa stavia firewall, ktorý je v úvodzovkách len mentálny. Stigmatizujeme tých, ktorí poukazujú na problémy. V dnešnej nemčine slovo pravica znamená nacisti. Už sa ani nenamáhajú povedať krajná pravica, bojujú proti krajnej pravici. Nie, vláda a médiá jednoducho bojujú proti pravici. Ak kritizujete energetickú politiku – ste pravičiar. Máte pocit, že masívna imigračná politika ohrozuje vnútorný mier – ste pravičiar. Kritizujete menovú politiku ECB – ste pravičiar. A tak ďalej. Keď však dostanete nálepku pravičiara, v tom momente sú vaše argumenty irelevantné a nemusí sa o nich viesť žiadna diskusia. Toto sú totalitné tendencie, ktoré vedú k tomu, že politická diskusia stagnuje a chyby sa nedajú ani napraviť. Toto je dysfunkcia systému, o ktorej som hovoril.

Ako dlho to môže trvať, kým sa zrúti aj bohatá spoločnosť? Desať rokov, dvadsať?

Áno. Ako NDR! Za Honeckera boli ľudia nasmerovaní aj tam, kde ich nikto nepotreboval, a navyše veľa kvalifikovaných pracovníkov odišlo na Západ. My, teda východní Nemci, sme si tým všetkým už prešli. A teraz, keď varujeme našich západných spoluobčanov – Nechoďte týmto smerom, je to nebezpečné, vieme, čo sa stane, zvyčajne reagujú takto: Na východe sú trochu zaostalí. A traumatizovaní.

Tým sa dostávame k postkomunistom, ktorí sú na Východe naozaj silní. Dlhý čas ich reprezentovala ľavicová strana. Sahra Wagenknechtová je tiež postkomunistka, alebo dokonca komunistka?

Nuž, zatiaľ čo Ľavicová strana nadväzuje na Honeckera, Wagenknechtová nadväzuje na Ulbrichta [Walter Ulbricht bol generálnym tajomníkom SED v rokoch 1950 až 1971, Erich Honecker v rokoch 1971 až 1989, pozn. red. ]. 

Približne rok po zjednotení napísala Wagenknechtová článok o tom, že Honecker a Gorbačov sú hrobármi socializmu, ale že cesta, ktorá viedla socializmus do záhuby, sa začala na 20. zjazde KSSZ [1956, keď Nikita Chruščov odsúdil stalinizmus a kult Stalina, pozn. red. ]. Vo svojom článku obhajuje Stalina a ani slovom sa nezmieňuje o miliónoch jeho obetí. V tom čase dokonca čelila straníckemu disciplinárnemu konaniu. Nikdy sa však od textu nedištancovala, nanajvýš sa sťažovala, že po článku sa k nej správali ako k veliteľke gulagu. Áno, v gulagu nikdy nevelila. Len ho obhajovala.

Nemohla sa za 32 rokov vypracovať? Veď sa vydala za západonemeckého politika Oskara Lafontaina.

Keby som niečo podobné povedal pred 30 rokmi, ťahalo by sa to so mnou ako psí výkal na podrážke topánky. Nikdy by mi to nebolo odpustené. Dôležité v tejto súvislosti je, že jadro jej podpory tvoria verní komunisti. Komunisti boli dvojakého druhu: kariérni a veriaci. Oni a ich deti a vnuci boli vychovávaní v presvedčení, že Marxovo učenie je večne pravdivé a že dočasné neúspechy môžu trvať tridsať či štyridsať rokov, ale z hľadiska dejín sú nezaujímavé.

Ako sa stranícka základňa CDU vyrovná s tým, že musíte spolupracovať s wagenknechtovcami?

Sám som zvedavý. Určite budem proti. Možno budeme svedkami ďalšieho odlivu osobností zo strany.

V 90. rokoch by sa mi zdalo nepredstaviteľné, že vaša strana bude o 30 rokov preferovať postkomunistov pred svojím pravicovým krídlom. Niečo sa s CDU muselo stať.

Samozrejme, stala sa Merkelová. Pri tej príležitosti sa ukázalo, že podstatná časť CDU sú konformisti. Bolo tiež dosť ťažké oponovať kurzu predsedníčky. Za posledných päť rokov v Berlíne sa mi občas zovrel žalúdok, už keď som v pondelok ráno nastupoval do vlaku v Drážďanoch a uvedomoval si, čo nové budeme v ten týždeň preberať. A ako sa budú správať moji kolegovia, keď vystúpim proti. 

Ako sa chovajú kolegovia, keď sa človek vyjadrí proti?

Už len to, ako sa na vás pozerajú, ako syčia, keď hovoríte, to šepkanie: čo si o sebe myslíte? To nie je možné. Zožiera vás to, berie vám to motiváciu.

V duchu ste si možno hovorili: Na rozdiel od teba som si niečím prešiel, vylez mi na chrbát.

Áno, ale v politike chcete niečo presadiť. Čo sa v toxickej atmosfére robí ťažšie. Pre mňa sa to začalo gréckou krízou, keď som sa postavil proti euru a sledoval, ako sa Angela stiahla. Aj ona na mňa vtedy urobila veľký dojem, bola napríklad ešte v opozícii voči ekonomickému liberalizmu, a keď Friedrich Merz na kongrese v roku 2005 vyhlásil návrat CDU k Ludwigovi Erhardovi, dokonca mu nadšene zatlieskala.

V tom čase bežne vydávala vyhlásenia ako napríklad: Multi-kulti je mŕtvy koncept. Bola za jadro. Ale keď prišla finančná kríza, Grécko, zrazu som videl, že s ňou niečo nie je v poriadku. Wolfgang Schäuble, ktorý vtedy ako minister financií presadil pomoc Grécku, mi na jednom plenárnom zasadnutí povedal: To všetko oni, títo východní Nemci. Sami berú dva bilióny eur zo západného Nemecka, a potom, keď sa niekomu inému darí zle, zrazu sa mu nemá pomáhať.

Urobil z toho morálny problém, hoci v skutočnosti išlo o to, že keď raz pripustíme takýto precedens, ohrozíme celý systém eurozóny. Po tomto Schäubleho demagogickom majstrovskom diele všetci v predsedníctve buchli po stole.

Čo na to Merkelová? Veď obaja pochádzate z východu, poznáte sa už dlho. Nezastala sa vás?

Ani slovom, samozrejme, že nie. Rozhodne som bol rozčarovaný, keď sa po Fukušime rozhodla odstaviť nemecké jadrové elektrárne. Kvôli krajinským voľbám v Bádensku-Württembersku. Ak teda urobí také ďalekosiahle rozhodnutie pre celú krajinu kvôli jedným krajinským voľbám, prečo by nabudúce nemohla urobiť niečo ďalekosiahle napríklad kvôli voľbám starostu v nejakom veľkom meste?

S kolegom z CDU som vtedy diskutoval o tom, že nemá fyzikálny ani ekonomický zmysel odpojiť jadrové elektrárne a namiesto nich rozšíriť obnoviteľné zdroje, keď sa bežné zdroje musia polovicu času odstavovať, pretože zelené zdroje majú zákonnú prednosť. Šéfoval parlamentnému výboru pre výskum a technológie. V jednej chvíli sa ma spýtal: Povedz mi, čo si vlastne študoval? Matematiku a s ňou aj fyziku. A máš štátnice z matematiky? Nie, len som obhájil diplomovú prácu. Aha, tak ja ti niečo poviem: Kancelárka je fyzička a vyštudovala fyziku! Prepáč, sám som právnik, laik, ale keďže vy dvaja máte rozdielne názory, dôverujem kancelárke. Ona je fyzička!

Potom sa to so mnou a s CDU len stupňovalo.

Sasko má najlepšie školy, infraštruktúru, priemysel vo východnom Nemecku. Je to preto, že ste stále tak trochu konzervatívna bašta?

Určite to súvisí s tým, že od roku 1990 premiéri, všetci z CDU, vládli celkom rozumne. Silnejšie konzervatívne tendencie môžu súvisieť napríklad s religiozitou. Tá je v Sasku vyššia ako v ostatných nových spolkových krajinách. Napríklad Krušné hory sú demograficky a nábožensky veľmi stabilné, po vojne ich na rozdiel od Durínska nezasiahol príchod utečencov zo Sudet alebo Sliezska, ktorý by zmiešal náboženské komunity. V Krušných horách máme akýsi biblický pás Nemecka. Čo však neznamená, že cirkvi v Sasku nezažili odliv členov. Paradoxne, veľa ľudí z nich odchádza nie preto, že nie sú kresťania, ale preto, že sú. Evanjelická cirkev sa v súčasnosti stala politickou organizáciou, ktorá sa opičí po Strane zelených.

Údolie Labe v okolí Drážďan sa za Honeckera nazývalo údolie ignorantov. Bola to jediná časť NDR, kde ste nemohli sledovať západonemeckú televíziu. Naozaj to malo vplyv na slabší rozhľad miestnych obyvateľov?

Pochádzam z Durínska a do Drážďan som prišiel študovať, takže môžem porovnávať. V Durínsku sa pozerala západná televízia každý večer až do konca vysielania. Ľudia pozerali večerné západné správy, potom pokračovali na Kriminálku alebo iný detektívny seriál a tak ďalej. Zatiaľ čo v Drážďanoch kvôli nemožnosti sledovať západnú televíziu ľudia systematicky počúvali rozhlas Deutschlandfunk, ktorý mal každú hodinu správy, politické programy, zaujímavé diskusie. V mojej práci moji kolegovia poznali radových poslancov západonemeckého Bundestagu podľa hlasu. V tomto domnelom údolí ignorantov mali ľudia oveľa podrobnejší a zároveň reálnejší obraz o Západe ako zvyšok NDR. Obrat údolia ignorantov je len ďalším prejavom západnej arogancie.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.