Je tu aj kauza výmeny veľvyslancov. Opäť nič nezvyčajné, ale rozsah a rýchlosť výmeny je nezvyčajná aj pre Poľsko. Celkovo bolo odvolaných približne 50 veľvyslancov. Noví nemôžu byť vymenovaní, pretože to blokuje prezident Andrzej Duda. Výsledkom je medzinárodná hanba.

Teraz sa začal boj o poľské súdnictvo. Teda prebieha už mnoho rokov, pretože keď sa PiS v roku 2015 dostala k moci, odvolala niektorých ústavných sudcov. Niektorých z nich vymenovala vtedajšia odchádzajúca strana Občianska platforma vopred, v rozpore s pravidlami, v snahe zabetónovať ústavný súd v prípade, že by prehrala voľby. Obe strany mali maslo na hlave.

PiS následne pristúpila k hĺbkovej reforme súdnictva, ktorá vstúpila do platnosti v roku 2018. Jedným z argumentov bola potreba očistiť súdnictvo od komunistickej hávede. Pod heslom „poľské súdnictvo sa očistí samo“ mali títo komunisti zo súdnictva odísť - sami. Nestalo sa tak a dodnes možno nájsť sudcov, ktorí vynášali rozsudky v politických procesoch s opozíciou, počas stanného práva v rokoch 1981 až 1983.

Hlavným dôsledkom reformy bola výmena členov Národnej súdnej rady, ktorá vymenúva nových sudcov, ktorých potom formálne schvaľuje prezident. Určite v tom bola veľká miera politiky. Na druhej strane sa poľské súdy dlhodobo tešili nízkej dôvere. Bolo to spôsobené práve sudcovskou autokraciou, ktorá viedla k rozšírenému nepotizmu a prehliadaniu chýb. Súdnictvo potrebovalo nejakú reformu.

Teraz Tusk spochybnil všetky zmeny v súdnictve, ktoré sa uskutočnili od roku 2018. Všetkých sudcov vymenovaných odvtedy označil za nesudcov, ktorých legitimita je pochybná. Rozdelil ich do troch skupín. Do prvej patrí približne 1 600 sudcov. Ide o tých, ktorí „nemali na výber“. V podstate ide o začínajúcich sudcov, ktorí ukončili štúdium a rozhodli sa pre kariéru v súdnictve. Tí by mali byť ponechaní na pokoji.

Potom sú tu sudcovia, ktorí prijali povýšenie. Predseda vlády ich rozdelil do dvoch skupín. Prvou je skupina sudcov, ktorí sa podľa Tuska „podieľali na budovaní nedemokratických pomerov v Poľsku“. Tí budú degradovaní na svoje pôvodné pozície. Poslednou skupinou sú sudcovia-kariéristi, ktorí neprijali povýšenie z ideologických dôvodov, ale preto, že sa chceli posunúť ďalej. Pre nich sa zavedie inštitút „aktívnej ľútosti“.

„Ak urobia vyhlásenie a povedia, že to bola chyba v ich živote, dobrovoľne sa vrátia na súd, kde predtým súdili, ale nič iné sa vo vzťahu k nim nestane, od nasledujúceho dňa sa môžu prihlásiť do nových výberových konaní a požiadať o pôsobenie podľa nových pravidiel. V istom zmysle ich považujeme za zbavených viny,“ vysvetlil Tusk.

Zároveň to označil za najväčšiu „štátnu očistu v Európe od norimberských procesov a vyšetrovania zločinov vojen v Juhoslávii“. Tusk pripravuje pre sudcov maoistickú sebakritiku. Reforma by mala byť predložená po prezidentských voľbách. Tie sú naplánované na máj budúceho roka.

Ako ďaleko je Tusk ochotný zájsť? Zdá sa, že ďaleko. „Ak chceme obnoviť ústavný poriadok a základy liberálnej demokracie, musíme konať v podmienkach bojujúcej demokracie. To znamená, že sa pravdepodobne dopustíme chýb alebo podnikneme kroky, ktoré síce podľa niektorých právnych autorít nemusia byť úplne v súlade s literou zákona, ale nič nás nezbavuje povinnosti konať,“ povedal počas prejavu v poľskom Senáte. Zdá sa, že premiér si je vedomý, že jeho metódy nie sú úplne kóšer - a je mu to jedno.

Čiastočne si za to PiS môže sama. Napríklad reforma súdnictva bola potrebná, ale otvorila dvere Občianskej platforme, aby sa pustila do vlastných zmien. TVP pod jej vedením bola čistá propaganda. Je to akýsi eskalačný rebríček, v ktorom obe hlavné strany predvádzajú pochybné kroky. V súčasnosti vedie Tusk. Jeho koncepcia „bojujúcej demokracie“ je skutočne nebezpečná. Naznačuje, že sa uchyľuje k nezákonným krokom v snahe zničiť svojho politického súpera, ktorý pri všetkých svojich výhradách voči PiS nie je nedemokratický. Tusk chce obnoviť základy liberálnej demokracie. Aby sa nakoniec nestal jej hrobárom.

Text pôvodne vyšiel na webe Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.