Ak existuje v Nemecku štátotvorná politická strana, potom je to Kresťanskodemokratická únia Nemecka (CDU). Priznávajú to dokonca aj politickí oponenti. Počas 75-ročnej histórie Spolkovej republiky Nemecko bola CDU 52 rokov vládnou stranou a mala svojho kancelára. Základná programová orientácia kancelárov Konrada Adenauera a Helmuta Kohla pevne ukotvila politické súradnice Nemecka. Záväzok voči Západu, sociálne trhové hospodárstvo, technologický pokrok, vnútorná stabilita a občiansky liberalizmus - kresťanskí demokrati mali trvalý vplyv na politickú mentalitu Nemecka, a to aj ďaleko nad rámec svojich stúpencov - a reprezentovali ju.
CDU je preto v Nemecku viac ako len strana. CDU reprezentuje túto krajinu ako žiadna iná politická organizácia. Po desaťročia bola legitímnym zástupcom priemerných Nemcov, od kvalifikovaných robotníkov a poľnohospodárov až po drobných zamestnancov, lekárov a právnikov. Kým sociálni demokrati boli predovšetkým zástupcami mestského milieu, kresťanskí demokrati mohli vždy tvrdiť, že zastupujú veľký počet občanov žijúcich na dedinách a v malých mestách.
Kríza reprezentácie nemeckej strednej vrstvy
Ak je CDU po voľbách v Sasku a Durínsku v kríze, nie je to len z uvedených dôvodov. Kríza CDU je synonymom krízy politického stredu, stredných vrstiev v Nemecku. To je skutočný význam výsledkov volieb v Sasku a Durínsku.
Pretože v oboch spolkových krajinách sa CDU/CSU ocitla v skutočnej dileme. V Sasku aj Durínsku by mohla vytvoriť stabilnú vládu spolu s AfD. Na základe rozhodnutia z roku 2018 však CDU/CSU zakázala akúkoľvek formu spolupráce s AfD. O koalíciách ani nehovoriac.
Zároveň však sú veľké výhrady aj voči druhej možnosti - vláda spolu s Alianciou Sahry Wagenknechtovej (BSW). Programová identita CDU sa totiž tradične opiera o tri piliere: transatlantické väzby, voľné trhové hospodárstvo a antikomunizmus. Za týchto podmienok by spolupráca so stranou bývalých komunistov so silnými protiamerickými tendenciami a socialistickými ekonomickými myšlienkami vlastne nemala prichádzať do úvahy. Samozrejme, v centrále CDU v Berlíne sú si toho dobre vedomí.
CDU/CSU zjavne vošla do slepej uličky. Aby ste pochopili ako sa to mohlo stať, musíte sa vrátiť do histórie CDU a západného Nemecka. CDU bola založená po vojne, s myšlienkou zjednotiť všetky konzervatívne demokratické sily v jednej strane a spojiť rôzne prostredia a denominácie - katolíkov, protestantov, ateistov, robotníkov, poľnohospodárov, zamestnancov, akademikov, podnikateľov a štátnych úradníkov.
Keď bola CDU v roku 1949 založená, bola v skutočnosti katolíckou stranou (Adenauer sám bol katolík), ale zámerne sa vyhýbala denominačne podfarbenému programu.
Tradičné výhrady mnohých konzervatívcov voči Američanom sa tiež rýchlo zahodili. Pretože viac ako údajne nekultúrnych bratrancov zo Západu, sa obávali sovietskeho komunizmu na Východe.
A napokon, rýchlo boli zavrhnuté socialistické myšlienky, s ktorými CDU spočiatku koketovala. Po prvé, strana nechcela byť len stranou obyčajných ľudí, ale aj podnikateľov a majetnejšej spoločenskej vrstvy. A po druhé, vedeniu CDU došlo, že úspech demokracie v západnom Nemecku závisí predovšetkým od toho, ako rýchlo ľudia nájdu prácu a začnú prosperovať.
Popri väzbách na Západ, sociálno-trhovom hospodárstve a antikomunizme, tvorilo znovuzjednotenie oboch nemeckých štátov a opätovné získanie východných území ďalší ústredný prvok programu CDU. Umožnilo to strane nenápadne integrovať národných konzervatívcov, ktorí sa stali politickými bezdomovcami.
Vďaka tomuto konzervativizmu, ktorý tlmili väzby na Západ a hospodársky liberalizmus, sa CDU úspešne podarilo eliminovať všetkých politických súperov napravo od vlastnej pozície. Vykonávala v podstate liberálnu a modernizačnú politiku, ale vždy dávala konzervatívnym silám pocit, že je ich jediným legitímnym politickým domovom. Ak si pomôžeme slovníkom z automobilovej dopravy: Občas ste odbočili doprava, ale v podstate ste vždy jazdili rovno alebo niekedy doľava.
Tento koncept však musel - skôr či neskôr - naraziť na svoje limity. Európska politika sa ukázala ako rozhodujúci bod zlomu. Helmut Kohl, čiastočne z osobného presvedčenia a čiastočne z pragmatických dôvodov, presadzoval integráciu Nemecka do vtedajšieho Európskeho spoločenstva (ES). Tento proces viedol k Maastrichtskej zmluve a k založeniu Európskej únie (EÚ) v roku 1992, vrátane zavedenia eura v roku 2002.
Tento proces presunu kompetencií do Bruselu a opustenie nemeckej marky, ktorá formovala nemeckú identitu, vyvolal v konzervatívnom prostredí odpor. Mnohí sa obávali federálneho štátu EÚ a devalvácie národných štátov. Predovšetkým sa však výhrady voči Bruselu prejavovali v podobe výhrad voči finančnej politike plánovanej menovej únie.
V rámci CDU už nebolo možné balansovať medzi presvedčenými Európanmi na jednej strane a euroskeptikmi a národnými konzervatívcami na strane druhej. V dôsledku toho sa kritici politiky EÚ zhromaždili mimo CDU a založili AfD.
Programový odklon doľava
Jej založenie v roku 2013 bolo úspešné aj preto, že kancelárka Merkelová, ktorá bola pri moci od roku 2005 a bola predsedníčkou CDU, najneskôr od roku 2009 posunula CDU programovo doľava, aby bola atraktívna pre mladých mestských voličov. Mnohých konzervatívcov frustrovalo najmä vystúpenie z jadrovej energie a zrušenie povinnej vojenskej služby v roku 2011.
V roku 2015 potom Angela Merkelová sama svojím rozhodnutím otvorila hranice utečencom, čím sa postarala o definitívne etablovanie AfD v nemeckom straníckom systéme.
Pri troche zmyslu pre realitu si stranícka centrála CDU mala najneskôr v tomto momente uvedomiť, že už nie je schopná ponúknuť všetkým stredným vrstvám alebo konzervatívnym voličom rovnako atraktívny program. Na to, aby mohli ešte stále tvoriť politickú väčšinu, bolo by rozumné vytvoriť liberálno-konzervatívnu stranícku rodinu, ktorá by mala vždy potrebnú väčšinu. To by si však vyžadovalo akceptovať AfD ako strategického partnera. Opak bol skutočnosťou.
CDU sa naivne spoliehala na svoju tradičnú silu a od začiatku sa pokúšala politicky delegitimizovať AfD. Zdalo sa to sľubné aj preto, že mala na svojej strane prevažne ľavicovo-liberálne nemecké médiá. Výsledok však bol pre CDU z dlhodobého hľadiska osudný: z pohľadu mnohých konzervatívnych voličov sa CDU definitívne spojila s ľavicovo-liberálnym duchom doby. To ešte viac posilnilo AfD.
CDU však namiesto toho, aby korigovala svoj kurz vo vzťahu k AfD, v nasledujúcich rokoch ešte viac vystupňovala svoj tón. Zaradila sa do šíku boja proti pravici, ktorý hlásala ľavica - bez uvedomovania si, že rétorické zbrane svojich politických protivníkov obracia sama proti sebe. Tým CDU napokon vstúpila do vynúteného jazykového a duchovného spoločenstva s politickou ľavicou. Osudový omyl.
AfD zároveň vyostrila svoj tón, čo je vidieť aj na zmene vedenia strany. Po umiernenom ekonómovi Berndovi Luckem nasledovala Frauke Petryová, potom Jörg Meuthen a nakoniec Alexander Gauland, Alice Weidelová a Tino Chrupalla. Ak by sa CDU usilovala o spoluprácu s AfD napríklad pod vedením spolkového hovorcu Meuthena, dnešná situácia CDU by bola vo všetkých ohľadoch priaznivejšia.
Namiesto toho sa v Durínsku a Sasku odohrala katastrofa. Ak CDU zotrvá na rozhodnutí, že spolupráca s AfD je neprípustná, môže vytvoriť väčšinu len so stranami, ktoré sú v rozpore s programovou DNA a históriou CDU takmer vo všetkých bodoch.
Dilema, pred ktorou stojí CDU
Stratégovia CDU si vyformovali väzenie, z ktorého už nemôžu uniknúť bez toho, aby riskovali dôveryhodnosť strany. Buď začnú predsa len spolupracovať s AfD, čím hodia cez palubu všetky sľuby a prísľuby z ostatných rokov, alebo sa budú usilovať o spoluprácu s BSW, stranou, ktorá je diametrálne odlišná od transatlantickej, proamerickej, ekonomicky liberálnej, antikomunistickej a k Rusku kritickej tradície strany Konrada Adenauera. V skratke: CDU je nútená odhaliť sa ako klamárka, alebo predať svoju dušu.
Je to o to ťažšie, že dilema CDU v podstate odráža rozdelené vedomie nemeckých stredných vrstiev. Ak sa dá spoľahnúť na prieskumy verejnej mienky v kľúčových otázkach ako je vnútorná bezpečnosť, migrácia alebo energetická politika, dospejete k záveru, že v nemeckej spoločnosti v skutočnosti existuje široká podpora v prospech liberálno-občianskej-konzervatívnej koalície CDU, FDP a AfD.
Práve to si však odmietajú priznať, čím pomáhajú politickej ľavici získať moc, vplyv a politické funkcie. Dilema CDU je výrazom schizofrénie nemeckých stredných vrstiev.