Transfanatizmus

Minulý rok som v komentári vyslovila predpoklad, že väčšina transaktivistov o svojej ideológii vie málo. Vychádzala som aj z vlastnej skúsenosti. Tiež som kedysi fanaticky presadzovala transgenderizmus.

Čím menej som toho o transgender ideológii vedela, tým väčšia som bola fanatička. Teória ľudskej zmeny pohlavia ma pritom zo začiatku vôbec nenadchla. Pripadala mi čudná, abstraktná, nesympatická. Hoci som sa vyhlasovala za intersekcionálnu feministku, pre ktorú by malo ísť o povinné čítanie, vedela som o transideológii málo. Posledné, čo sa mi chcelo, bolo študovať teóriu odtrhnutú od reality.

Nebola som jediná. Od roku 2015 do 2019 som na Facebooku viedla stránku a skupinu pre feministky. Príspevky týkajúce sa ženských práv tam získavali množstvo reakcií a komentárov. No obsah obhajujúci transgenderizmus nemal nikto rád. Lajkov aj komentárov pod ním bolo minimum.

Psychológ Carl Gustav Jung tvrdil, že fanatizmus je známkou potlačených pochybností. To sedí. V skutočnosti som v časoch svojho transfanatizmu nebola ZA transgenderizmus. Bola som však proti tým, čo sú proti transgenderizmu.

Na jednej strane preto, že kritikov transideológie očierňujú ako nacistov, klérofašistov a celkovo hrozných ľudí, ktorí sú proti pokroku a ľudským právam.

Hlboká studňa transutrpenia

No je tu ešte ďalšia stránka veci. Všimnite si, že kdekoľvek sa v progresívnych médiách alebo online priestore hovorí o transtéme, tryská tam beznádej. Zastrešujúcim princípom je „Ako sa transľuďom ubližuje“. Či už nedostatkom prístupu k operáciám a hormónom, alebo nenávisťou spoločnosti, transľudia trpia.

A keď zlí ľudia škodia najutláčanejšej skupine na svete, je jasné, na koho strane máte stáť.

Transpropaganda je o tom, že spolu s neustálym kreslením jazera transutrpenia treba aj očierňovať kritikov. Je to nutné preto, že hoci si propagandu obvykle predstavujeme ako nekritickú chválu, v prípade transgenderu nie je veľmi čo vyzdvihnúť.

Občas v mediálnom priestore nájdete velebenie konkrétnych ľudí. „Nebál sa coming outovať ako transnebinárny postihnutý asexuál napriek šikane“ a podobne.

Žurnalisti sa rozplývajú aj nad „odvážnymi“ mužmi v ženských športoch alebo nad celebritami, ktoré si zrazu uvedomili svoju transidentitu. No to je tak všetko. Nikto nepíše ódy na transoperácie, rozhodne nie detailné. Nikto neoslavuje vedľajšie účinky transhormónov, ako napríklad ženskú plešatosť. Chválospevy na jazvy po odoperovaní prsníkov neplnia prvé strany magazínov.

Informačná podvýživa

Životne dôležitým sa tiež stalo, aby sa svet nedozvedel o všetkých hlúpostiach, nezrovnalostiach a najmä hrôzach spojených s transideológiou.

Viera v neexistenciu pohlavia, teda popieranie základného princípu biológie, stojí na takých vratkých nohách, že na jej zničenie stačí málo.

Týmto som si tiež sama prešla. Keď som ako liberálna feministka okolo roku 2018 prišla do kontaktu s argumentami proti transideológii, zdali sa mi fascinujúce a dômyselné.

Pamätám si, ako ma zaujala myšlienka, že „rodovo neutrálnym“ jazykom, (napríklad „rodiaca osoba“) namiesto inklúzie všetkých v skutočnosti vymazávame ženy.

Alebo že pre mužov s transidentitou „ženskosť“ neznamená vnútornú „esenciu“ ale sexistické stereotypy – sukne, vysoké opätky, mejkap, namaľované nechty a sexuálnu submisívnosť.

Neskôr som zistila, že to, čo sa mi v roku 2018 zdalo ako nové a nevídané, je v transkritických kruhoch bežné. Človek milión sa však kritiku transideológie nedozvie, pretože hlavný prúd ju zámerne blokuje.

Aj preto je sloboda slova taká dôležitá. Nenechajte sa všadeprítomnou propagandou presvedčiť, že kritiku čohokoľvek treba zastaviť. A nedajte sa cenzurovať vyhrážkami, že vaše vlastné pochybnosti sú „nenávisť“.